Vzájomné vzťahy a stredoeurópsky priestor
V roku 1993 sa zvyklo hovoriť, že pre Čechov a Slovákov vytvoril rozpad Česko-Slovenska historicky novú situáciu – od vzniku habsburského súštátia v roku 1526 to bolo údajne prvýkrát, čo sa nenachádzajú v jednom štáte.
Toto tvrdenie však treba trocha poopraviť. Habsburskú monarchiu (1526-1918) nie je asi správne považovať za jednotný štát počas celej doby jej trvania. V rôznych obdobiach mali jej súčasti rozličný štátoprávny status. A čo je celkom zaujímavé, v hľadaní spoločných česko-slovensko/uhorských politických väzieb sa dá ísť ešte hlbšie do minulosti – vrátiť sa napríklad k roku 1387, keď sa Žigmund Luxemburský stal uhorským kráľom a začlenil Uhorsko do zväzku krajín ovládaných mocnou luxemburskou dynastiou. Spoločnými česko-uhorskými panovníkmi do roku 1526 boli aj Albrecht Rakúsky, Ladislav Pohrobok a obaja Jagellovci. Oddelenie oboch korún za Juraja Poděbradského a Mateja Korvína tvorilo len krátke intermezzo. Navyše Matej Korvín veľmi túžil stať sa aj českým kráľom. Nakoniec sa mu to aj formálne podarilo a na pár rokov ovládal Moravu so Sliezskom.
Český interes o Slovensko a Slovákov
Expanzia smerom na východ (Uhorsko, Poľsko) bola pre český štát v 13. – 15. storočí prirodzená, pretože títo susedia boli menej vyspelí. Istú úlohu zohrala aj náhoda. Vhodne načasované vymretie uhorských dynastií. Neskôr v spojení menších stredoeurópskych štátov badať aj pokus ochrániť sa pred cudzími mocnosťami – predovšetkým pred Osmanskou ríšou. Snaha o vzájomnú spoluprácu bola taká silná, že aj v čase stavovského povstania a detronizácie Habsburgovcov sa rebelujúce české, uhorské a rakúske stavy ponáhľali v roku 1619 uzavrieť konfederáciu.
V modernej českej národnej politike (od začiatku 19. storočia) možno pozorovať obdobia zvýšeného záujmu o Slovensko, ale aj naopak – jeho výrazný pokles. Počiatočné „krajinské vlastenectvo“ sa obmedzilo na krajiny českej koruny. V období romantizmu a národného obrodenia pred rokom 1848 sa česko-slovenská jazyková blízkosť pociťovala dosť intenzívne. V druhej polovici 19. storočia sa však česká politika sústredila na budovanie vlastných mocenských pozícií v Predlitavsku – k Slovensku sa vrátila, až keď bola dostatočne silná.
Aj za existencie Československa sa dajú vybadať obdobia, keď záujem českej verejnosti o Slovensko rástol, dvadsiate, šesťdesiate, sedemdesiate roky, a keď naopak klesal, napríklad osemdesiate roky. Prvá reakcia po roku 1992 bolo určité odmietnutie a úsilie preťať väzby so Slovenskom. Až nástupom Zemanovho a Špidlovho kabinetu nastal istý posun.
Česko-slovenské vzájomné ovplyvňovanie
Od 14. storočia môžeme cítiť silný český kultúrny vplyv na Slovensko. Je to aj dôsledok toho, že mnoho prvkov vtedajšej modernity sa k nám dostalo z Nemecka a Francúzska českým prostredníctvom. V 15. až 17. storočí tu bol aj nezanedbateľný kolonizačný pohyb. V spojení s Českom, Rakúskom alebo Poľskom videli uhorské stavy oporu pred tureckým nebezpečenstvom. Krajiny českej koruny sa zdali veľmi vhodným partnerom – bola tu aj istá kultúrna a jazyková spriaznenosť a nehrozila nijaká hegemónia silnejšieho partnera, ktorej sa Uhri vždy obávali.
Uhorské a české rody (predovšetkým z Moravy a Slovenska) boli dosť prepojené a od 14. storočia bolo štúdium v Prahe častým fenoménom v radoch privilegovaných vrstiev z územia Slovenska. Nie je asi náhoda, že kandidáti na uhorský trón, ktorých vnímali ako reprezentantov česko-uhorského spojenia, mali vždy najväčšiu oporu práve na Slovensku (Václav III., Žigmund, Ladislav Pohrobok, Ferdinand Habsburský). Až po Bielej hore prestali byť Česi (rozumej česká šľachta) vnímaní ako rovnoprávni partneri a toto postavenie im uhorská politika nepriznala až do roku 1918. Pokiaľ slovenská politika sa obmedzovala len na akési jazykové národovectvo či faktické disidentstvo, česko-slovenská jednota bola prijímaná veľmi emotívne. No takmer vždy, keď sa stávala politikou praktickou – s ambíciami skutočne riadiť osud Slovenska (štúrovské obdobie, tridsiate – štyridsiate roky 20. storočia, vývoj po roku 1989), dochádzalo ku konfliktu s českými predstavami a pokusom o emancipáciu.
Vďaka blízkosti jazykov a značnému kultúrnemu českému rozmachu v 19. storočí na Slovensku bola prítomná výrazná orientácia na české krajiny. Slováci sa stali v skutočnosti bilingválnymi a bikultúrnymi (nie je to až také nezvyčajné – podobný vzťah existuje na Ukrajine a v Bielorusku voči ruskej kultúre). Naopak to až tak neplatí. Hoci v skutočnosti česko-slovenské ovplyvňovanie nebol jednostranný proces, veľa osobností s významným vplyvom na české dejiny pochádzalo priamo alebo nepriamo zo Slovenska (Vavrinec z Nedožier, Jesenius, Šafárik, Kollár, Masaryk, Hodža, Dubček, Husák, Kavan a pod.).
V 16. storočí sa na Morave usadilo veľa Slovákov. Od roku 1945 sa do českých krajín presťahovalo asi viac než pol milióna Slovákov a tento pohyb na našu škodu dodnes trvá. Doteraz sa málo doceňuje fakt udržania českého písomníctva a husitskej tradície na Slovensku v 18. storočí na české národné obrodenie. Palacký (človek, ktorý dal Čechom koncepciu národných dejín) sa istý čas vzdelával práve v slovenskom protestantskom prostredí. Rudolfínska renesancia bola možná práve vďaka tomu, že Turci boli zastavení na južnom Slovensku atď.
Nielen Praha...
Nie je správne mnohé prirodzené väzby na Česko prerušovať násilne. Slováci by sa však mali zbaviť stále prítomného pocitu inferiority voči Čechom (a práve iba voči Čechom) a sústrediť sa na budovanie vlastných kultúrnych inštitúcií. Jednak z pohľadu povedzme Brita či Nemca je miera slovenského ekonomického a civilizačného zaostávania za Čechmi zanedbateľná, a jednak ten, kto stále sníva o Prahe, by si mal uvedomiť, že v našom okolí sa nachádzajú aj iné centrá, ktoré významom pre strednú Európu sú porovnateľné s Prahou – Budapešť, Viedeň, Krakov, Mníchov, Štajerský Hradec, Záhreb, Terst...
