Odkaz života a smrti
Rok 2002 si okrem rôznych iných charakteristík vyslúžil i pomenovanie Clemetisov rok. A to hneď z viacerých dôvodov. Bol to totiž rok 100. výročia narodenia, ale i 50. výročia tragickej smrti Vladimíra Clementisa. Na tohto významného slovenského politika a verejného činiteľa spomínala kultúrna i politická obec. Náš týždenník venoval pozornosť tomuto „džentlmenovi z každej stránky“ v niekoľkých číslach. Naši čitatelia tak mali príležitosť dozvedieť sa známe i menej známe skutočnosti z jeho verejného i osobného života. Posledným ohnivkom v dlhej reťazi spomienok bola minuloročná septembrová premiéra výstavy výtvarných diel venovaná práve stému výročiu narodenia V. Clementisa, človeka, „ktorý tu s nami polstoročie byť nemohol“. (red.)
Bol to práve Vladimír Clementis, kto dodal problému vlastného výtvarného odkazu širší a výnimočný rozmer. Práve on v roku 1925 koncipoval, na báze koláže a fotomontáže, akýsi projektívny výtvarný manifest DAV-u a davistov. Po ďalšie roky prvej republiky sa stal terčom mimoriadnej, hoci rešpektujúcej novinovej kresby – karikatúry. Dialo sa tak najmä začiatkom 30. rokov, a to zrejme i pre intelektuálnu pozíciu Clementisa, pre jeho mysliteľský kaliber v slovenskej marxistickej ľavici. Nešlo o pohládzanie, skôr o hlbšie uvedomované vedomie kvality, zahraničnopolitickej rozhľadenosti a angažovanosti.
Výstava V. Clementis a V. Mináč –- Odkaz života a smrti, ktorej premiéra sa uskutočnila v septembri v bratislavskom V-klube, priniesla viacero vzácnych exponátov. Napríklad originál karikatúry A. Hoffmeistera z roku 1931, no i ďalšie podoby od významnej kresliarky a portrétistky Ľudmily Rambouskej, ktorá sa uplatnila v slovenskej karikatúre a kresbe predvojnového Československa. Z obdobia predmníchovského Československa sú známe štylizované portrétne vyjadrenia brazílskeho výtvarníka Flavia de Carvalho. Vznikli v Prahe v roku 1938. Slovenská kultúrna verejnosť má v povedomí portrétne dielo slovenského výtvarníka Ivana Sorsa. Vyzreté dielo z konca 40. rokov pochádza pravdepodobne z obdobia pobytu V. Clementisa, vtedajšieho ministra zahraničných vecí, v New Yorku. V čase procesov, začiatkom 50. rokov a neskôr, sa stal z Clementisovej podoby prikazovaný, známy retušérsky problém. Najprv sa odstraňovali v dokumentárnom filme naturalizmy boja, a neskôr – osobnosti.
V šesťdesiatych rokoch sa Clementisovej heroizovanej podoby aktívne chopila sochárka Alina Ferdinandy. Neskôr žilinský sochár Ladislav Berák a v oblasti maľby Rudolf Krivoš. V súčasnom období však aj Milan Medúz, ktorého dielo Nedokončená kronika (V. Clementis) tvorilo výtvarný motív podujatí tohtoročného Roka V. Clementisa.
Vladimír Clementis a Vladimír Mináč (ktorého portrétne podoby, inšpirované najmä jeho literárnym dielom, výstava tiež obsahuje) majú v galérii portrétov osobností národného kultúrneho života svoje nezanedbateľné a hodnotné miesto. Vo výtvarnom umení nejde, samozrejme, o chladnú portrétnu dokonalosť, ako skôr o psychologickosť, o hodnoty intelektu a mravné kvality.
V našich výtvarných dejinách nie sú podnety historickej reflexie nepreskúmanou základinou. Zobrazenie postavy V. Clementisa má svoje hlbšie vrstvenia. Slúži ku cti slovenskej novinárskej obce, že sa i ona chopila práve tohto problému ľudskej tváre. Má takmer ikonografický základ, francúzska kinematografia ho dokonca zdôrazňovala v mravnom ataku na naše povedomie – v podobách Ives Montanda a Alaina Delona.
Výstava, usporiadaná Klubom výtvarných umelcov a teoretikov, sa v decembri preniesla z Bratislavy do Tisovca. Znamenala aj akýsi symbolický návrat, poctu rodnému kraju.
