Irán na „osi zla“
V čase, keď svet mimoriadne pozorne sleduje prácu zbrojných inšpektorov OSN v Iraku a stabilita na Blízkom východe je prioritným cieľom medzinárodnej diplomacie, je potrebné analyzovať aj strategickú úlohu Iránu v danom regióne.
Irán bol v roku 1979 kolískou prvej modernej islamskej revolúcie. Zosadila nepopulárneho šacha Mohammada Rezu Pahlavího a nastolila politický a spoločenský režim založený na islame. Takmer okamžite vtrhli do krajiny iracké vojská, čo vyústilo do krvavej vojny trvajúcej osem rokov s takmer 200 tisíc iránskymi obeťami.
Boj za reformy
Odvtedy krajina stála pred úlohou obnoviť ekonomiku a opätovne získať postavenie na medzinárodnej scéne. V tejto súvislosti sú kľúčové vzťahy so Spojenými štátmi, poznačené hlbokým nepriateľstvom, ktoré má korene v podpore Spojených štátov štátnemu puču proti premiérovi Mossadegovi v roku 1953, na základe ktorého sa šach vrátil na čelo krajiny, v rukojemníckej kríze z roku 1979 a v podpore Saddáma Husajna.
O vnútornej iránskej politike sa vedú diskusie medzi reformnou politickou vrstvou a veľmi konzervatívnou náboženskou hierarchiou. Reformne orientovaný prezident Mohammad Chatámí, i keď zvolený občanmi, má veľmi úzky manévrovací priestor. To ho núti dohadovať sa so šiítskym klérom. Irán je jedinou krajinou vo svete, kde šiítsky islam je oficiálnym štátnym náboženstvom. Od nástupu k moci Chatámi zaviedol sériu liberalizačných opatrení v oblasti médií a politickej participácie, ktoré si získali väčšinovú podporu iránskeho obyvateľstva, a to najmä medzi študentmi. Mali však obmedzený dosah. Konzervatívne kruhy, na čele s ajatolláhom Alí Sayed Chomejním, podľa ústavy najvyšším vodcom krajiny, si ešte stále udržiavajú veľkú moc. Najvyšší vodca je najväčšou právnou autoritou štátu s právomocou zrušiť akékoľvek aktivity alebo vládne zákony, ktoré „protirečia“ islamu. Chomejní tak kontroluje verejné médiá, sudcov, revolučné gardy, informačné služby a ozbrojené sily, čo mu umožnilo zatknúť mnohých opozičných aktivistov, zrušiť niekoľko novín a časopisov a zablokovať viaceré zákony, ktorých cieľom bolo rozšíriť občianske slobody.
Nedávno sa obe skupiny zrazili v teheránskych uliciach, keď sudca odsúdil na smrť reformného akademika Hašima Agacháriho obvineného z trestného činu rúhania sa. Agachári vyhlásil: „Marx povedal, že náboženstvo je ópiom národov. Ja tvrdím, že je aj ópiom vlád.“ Tisíce študentov sa zmobilizovali na protest proti tomuto rozsudku, kým obrovské demonštrácie organizovali aj najradikálnejší konzervatívci. Skutočné korene tejto polemiky však spočívajú v odpore konzervatívcov voči nastoleniu alternatívneho islamu kompatibilného s demokraciou a toleranciou.
Potreba zmeniť pohľad
V uplynulých rokoch Chatámí inicioval priblíženie sa k USA s tým, že chce zbúrať „múr nedôvery medzi oboma krajinami“. Clintonova administratíva, ktorá Irán vždy považovala za podporovateľa terorizmu, odpovedala opatrným priblížením sa k iránskemu režimu a umožnila určité kontakty. Irán odsúdil udalosti 11. septembra a Chatámí ubezpečil, že akýkoľvek teroristický akt je v islame anomáliou. Spolupracoval tiež pri nastolení reformnej vlády v Afganistane. Spojené štáty, radikalizované stanoviskami niektorých „priekopníkov“ Bushovej vlády, obvinili Irán z toho, že chráni utečencov z al-Káidy, a zaradili ho do „osi zla“, spolu s ostatnými krajinami, ktoré považujú za hrozbu pre medzinárodnú bezpečnosť.
Tento akt zmaril akúkoľvek možnosť vzájomného približovania sa medzi oboma štátmi. Je pravda, že Irán bol v minulosti obvinený z vlastnenia zbraní hromadného ničenia a z podpory fundamentalistických organizácií ako Hizballáh v Libanone. Na druhej strane však rozhodnutie zaradiť Irán do„osi zla“ začínajú prehodnocovať niektorí analytici a ekonomické skupiny z pohľadu strategického významu krajiny, a to najmä v eventuálnom scenári vojny proti Iraku. Podľa nich Spojené štáty nemôžu vynechať Irán pri zabezpečovaní stability Strednej Ázie a Perzského zálivu. Iránsky demokratický systém – dnes ešte s mnohými nedostatkami v oblasti ľudských práv – je veľmi stabilný a umožňuje oveľa väčší politický pluralizmus ako v ktorejkoľvek inej krajine regiónu. Irán disponuje deviatimi percentami celosvetových zásob ropy a pätnástimi percentami zemného plynu. Existuje tiež spoločný záujem Iránu a USA na riešení irackého problému.
Aj keď pripustíme, že Irán sa stane ohniskom stabilizácie v regióne, chýba ešte veľa k tomu, aby bol považovaný za dôveryhodného a spoľahlivého aktéra medzinárodného spoločenstva. Táto krajina musí revidovať svoju podporu Hizballáhu (organizácii, od ktorej sa už začala dištancovať stiahnutím väčšiny svojich revolučných gárd z Libanonu), prejaviť pevnejšiu vôľu v boji proti terorizmu a pokročiť s demokratickými reformami, ktoré Chatámí inicioval. Na druhej strane je jasné, že zúrivý unilateralizmus viedol USA k prijatiu unáhlených opatrení v politike voči Blízkemu východu, čím sa otvorili viaceré „bojové fronty“, ako by bolo potrebné, a k získaniu veľmi nejednoznačných partnerov, ako sú Saudská Arábia alebo Pakistan.
I keď zmena politiky voči Iránu nie je z krátkodobého hľadiska pravdepodobná, USA a európske veľmoci by mali pochopiť, že časť stabilizácie regiónu závisí od posilnenia všetkých tých politických síl, ktoré presadzujú viac demokracie, otvorenosti a pluralizmu, čo znamená nepodceňovať boj reformistov v Iráne.
