Dvojník v zrkadle spomienok
Vetu: „svet opisovať a opisovaním skúmať alebo mu dávať podobu“, uviedol Alain Robbe-Grillet v prvom dieli svojej autobiografickej trilógie V zrkadle spomienok v menších či väčších obmenách viackrát. (Zrejme má dodnes preňho energiu označujúcu „poetiku“ nového románu.) Kniha nedávno vyšla po slovensky v preklade Alberta Marenčina staršieho. Francúzsky spisovateľ a jeho slovenský prekladateľ sa spoznali v septembri 1965 v Bratislave. Robbe-Grillet bol u nás už vtedy (spolu s Michelom Butorom) známy ako predstaviteľ nového románu, špecificky francúzskej avantgardy 50. a 60. rokov 20. storočia. Predovšetkým však ako autor scenára filmu Vlani v Marienbade, ktorý roku 1961 nakrútil režisér Alain Resnais. Čiže jeden z režisérov francúzskej novej vlny, ktorý už mal skúsenosť s inšpiráciou nového románu. Podľa námetu Marguerite Durasovej nakrútil svoj hraný debut Hirošima, moja láska (1959). Obe filmové diela obdržali na medzinárodných filmových festivaloch rad najvyšších ocenení a mali značný vplyv na filmárov novej vlny a v jej rôznych (národných) podobách a odtieňoch aj vplyv na svetovú kinematografiu.
Nečudo, že Albert Marenčin, dramaturg štúdia hraných filmov na Kolibe, navrhol svojho času Robbe-Grilletovi, ktorý mal za sebou aj réžiu dvoch filmov podľa vlastných scenárov, nakrútenie ďalšieho práve na Kolibe. Vznikli dva filmy, Muž, ktorý luže (1968) a Eden a potom (1970).
V zrkadle spomienok sa sem-tam objavia obrazy filmových postáv, ktoré ich autor označí za „čosi ako prízraky“. A upresní, že „očividne pochádzajú z ríše tieňov, ako tí, ktorými sú zaľudnené moje filmy Vlani v Marienbade, Nesmrteľná, alebo Muž, ktorý luže. V každom prípade je to jeden z najprijateľnejších spôsobov, ako vysvetliť neprirodzenosť týchto postáv, ich neprítomný, vykoľajený výraz zbytočných ľudí, to úporné prenasledovanie nevedno čoho, akoby pre nich nebolo úniku ani možného víťazstva.“ Pochopiteľne, že Robbe-Grillet otvára „nemožným hľadaním“ toho druhého, „všetkých druhých“, tému „dvojníka“, z ktorej sa napája celý jeden prúd našej literatúry a jej pôsobenie cítiť aj vo filmoch Muž, ktorý luže a Eden a potom alebo Zlatý trojuholník – či v tom všetkom nemáme vidieť kus onoho začarovaného sveta, jeho charakteristické znaky a prirodzenú zákonitosť?
Postavy, ktoré kamú
Vábivú tému potvrdila po rokoch Marguerite Durasová v Hmatateľnom živote, rovnako zvláštnom (auto)portréte, zaznamenanom v 48 kapitolách „typicky durasovskej poetiky“: „Před nedávnem jsem se pokoušela napsat knihu, která se měla jmenovat Prolhaný muž. Knihu o muži, který lhal. Lhal neustále, každému, ve všem, co se týkalo jeho života. Lež mu přicházela na rty ještě dřív než slova, která ji vyslovila. On ji nevnímal. Nelhal o Baudelairovi nebo Joyceovi, ani aby se chlubil nebo balamutil lidi historkami, které zažil. Ne, nic takového. Lhal, když měl říct, kolik stál svetr, kudy jede metro, kdy promítají v biografu film, kdy se má sejít s přítelem, co mu kdo povídal, co jedl, dokázal si vylhat jména měst, jimiž projížděl na smyšlené cestě, lhal o své rodině, o své matce, o svých synovcích. Neměl z toho vůbec žádný prospěch. Zpočátku to bylo k zešílení. Po několika měsících jste si zvykli. Ten muž byl úžasně nadaný spisovatel.“
Uvediem ešte jedno odobrenie mužovi, ktorý luže, zaznamenané generačným kritikom Rolandom Barthesom, „sliedičom“, ako s neskrývanou sympatiou jeho programovú väzbu s novým románom nazval Robbe-Grillet: „nezostáva nám nič iné, iba klamať jazykom, iba klamať jazyk. Toto blažené klamstvo, tento úskok, táto úžasná pasca, ktorá umožňuje počúvať jazyk mimo moci, v nádhere permanentnej revolúcie reči, nazývam sám pre seba literatúra“. (Rozkoš z textu.)
Prízračnosť fikcie
Inšpiračným zdrojom na vytvorenie dvojjedinej postavy – Boris Varissa versus Jean Robin – protagonistu filmu Muž, ktorý luže, venoval Robbe-Grillet pozoruhodnú kapitolu. Zároveň v nej označil film ako príbeh, ktorý neustále „kľučkuje“, a realizáciu označeného zámeru ako zdvojenie každého znaku pridaním dvojníka opačnej hodnoty: „všetko je tu akoby rozleptávané vnútornou rozorvanosťou a onedlho aj tušením, že všetko sa môže znovu objaviť v jednom i druhom zmysle, že všetko sa môže vrátiť i zvrátiť v svoj opak“.
Rozdvojenosť, dvojakosť, rovnako ako záľuba v zrkadlení a odrazoch rôzneho druhu, sú stopovateľné v celom diele Robbe-Grilleta. V tejto súvislosti nebude nezaujímavé uviesť jednu jeho spomienku na Rolanda Barthesa v 50. rokoch. Kritik bol ochotný vidieť v jeho prácach „len obraz zvecneného sveta“ a ignoroval druhý pól nezmieriteľného protirečenia a prízračnosť románovej fikcie: „Barthes sa rozhodne, že si vôbec nebude všímať príšery utajené v tieňoch hyperrealistického obrazu. A keď vo filme Vlani v Marienbade duchovia a prízraky príliš zjavne vystúpia na plátne, kapituluje.“
Nazdávam sa, že je vhodná chvíľa upozorniť na jeden (zasunutý) aspekt Robbe-Grilletovej dvojznačnosti. Lepšie povedané, na jeho štipľavé reakcie, ktoré V zrkadle spomienok ironicky pripisuje „dvojznačným“ (o)hodnoteniam predovšetkým jeho filmov: „V každom prípade len pre seba píšem svoje knihy a nakrúcam svoje filmy, a musím sa smiať, keď filmový kritik vysvetľuje svojim nesčíselným verným čitateľom, že Robbe-Grillet ešte, žiaľ, nepochopil špecificky „ľudovú“ povahu siedmej veľmoci filmu (ktorý by tak nebol umením, pretože umenie je povahy špecificky osobnej), a keď ma pritom s učeným výrazom v tvári opäť zatracuje.“ Napriek tomu Robbe-Grillet jedným dychom nezabudne zdôrazniť, že „autor tvorí vždy len pre seba, aj keď pritom myslí na astronomické náklady kníh alebo na preplnené kinosály“.
Lenže spisovateľ a režisér, ktorý sa odmieta dojímať nad „lahodou a prívetivosťou sveta“, pretože je „šokovaný zarážajúcou cudzotou sveta“, jednoducho nemôže „písať ako všetky Saganové a robiť filmy ako všetci Truffautovia“. Naopak, celkom programovo „budem experimentovať, až kým nepodľahnem úzkosti a nezačnem skúmať cudzotu, z hĺbky ktorej sa prihováram, a čoskoro zistím, že detaily, ktoré tvoria realitu sveta, v ktorom žijem, nie sú ničím iným ako dierami v kontinuite jeho uznaných významov, zatiaľ čo všetky ostatné detaily sú definované ako ideologické. A ja mám možnosť pohybovať sa bez oddychu medzi týmito dvoma pólmi“.
Experimentátor
Povedzme, že experimentovať znamená vytvárať formy nové v porovnaní so zaužívanými, čiže tradičnými formami. Programovo experimentovať zrejme môže znamenať, že autor náročky postupuje proti tradicionalizmu, čiže usiluje sa (aj) o rôzne provokácie voči uznávaným pravidlám v rámci určitej umeleckej inštitúcie. Z tohto hľadiska Robbe-Grilletove filmárske experimentovanie má dosť banálne zdôvodnenie: „Môj prvý scenár, Nesmrteľná, ležal takmer dva roky v šuplíku: potom som si ho sám nakrútil, ale až keď medzitým Alain Resnais nakrútil môj druhý scenár Vlani v Marienbade. A práve pri práci na Nesmrteľnej som si uvedomil, že vlastne nie som scenárista, ale režisér, pretože svoje filmové predstavy nepíšem, ale režírujem, snímam, strihám – najprv v hlave, potom na papieri. A to by, prirodzene, nijaký režisér neakceptoval.“ Zato pre jeho literárnu činnosť sa už od vydania románu Gumy roku 1953 našlo uznanlivé označenie textový experiment. Ba dostalo ho do pomyselného čela autorov úzko spätých s „Polnočným vydavateľstvom“ (Les Éditions de Minuit), „s jeho životom i s jeho dobrodružnými osudmi“. A ozaj, časť generačne vplyvnej kritiky neskrývala obdiv voči autorovmu „vecnému písaniu“ a jeho (literárnej) asketickosti: „Zatímco v románu Marcela Prousta Hledání ztraceného času jsou významné „vnitřní aspekty“, ve věcném psaní Alaina Robbe-Grilleta jsou takřka zcela vyloučeny: v Le Voyeur nebo Dans le Labyrinthe se vyskytují takřka výhradně aspekty vnější,“ napísal rakúsky literárny estetik Peter V. Zima.
Spomínaný dôraz na „vonkajšie aspekty“ určite v sebe zahŕňal zdôraznenú obraznosť a vôbec vizuálnosť Robbe-Grilletovho textového experimentu. Práve tak aj variačnú nástojčivosť či rôzne narušenia kruhovej kauzality. Samozrejme, že túto energiu vhodne organizoval a rozdistribuoval vo filmových scenároch. Lenže sám ako filmár „chcel svoje predstavy do bodky splniť, no boli to predstavy príliš literárne. Nedal som si poradiť od tých, čo sa v tom lepšie vyznali. Nakoniec som bol výsledkom rovnako sklamaný ako oni: nesplnil som ich predstavy, ale ani svoje vlastné“. Pravda, ako vždy, je to trochu zložitejšie. Robbe-Grillet predsa do tej istej bodky vyčítal Alainovi Resnaisovi, že „až príliš úzkostlivo rešpektoval môj scenár a v škrupulóznom rešpektovaní scenára zachádzal občas až do groteskných absurdností“. Ako príklad uviedol dĺžku komentára počas jazdy po chodbe zámku neďaleko Mníchova, ktorá však nebola dosť dlhá, aby pokryla obrazom celý text. Scenárista chcel svoj text prispôsobiť okolnostiam, ale režisér to odmietol a dal v ateliéri postaviť dostatočne dlhú vernú kópiu chodby. Aby nedošlo k omylu. Hoci Robbe-Grillet ofrflal Resnaisa za toľkú úzkostlivosť, vedel oceniť, že „napriek tomu dal príbehu akýsi psychologický rozmer, ktorý sa v mojom texte nevyskytoval a bol tam dokonca aj nežiaduci.“
Postavy z ríše tieňov
Prinajmenšom rovnakú mieru uznania však Robbe-Grilletovi vyjadrili dejiny kinematografie 20. storočia. Jeho textový experiment narušil formy filmového rozprávania, lineárnu postupnosť nahradili hry prerušení, zlomy a hry rôznych časových línií a priestory labyrintu, v ktorých „garantom pravdivosti nie je skutočnosť, ale rozprávač, autor. On to povedal, preto je to pravda“.
Do knihy V zrkadle spomienok prešlo zopár postáv, čo očividne pochádzajú z ríše tieňov, ako tí, ktorí zaľudnili autorove filmy. Filmy, na ktorých pracoval ako kolážista: „z prvkov reálneho sveta skladám vymyslené príbehy. Film je pre mňa ideálnym prostriedkom na tlmočenie subjektivity a nie objektivity, ako sa mnohí nazdávajú. Film nie je fotografia, ale koláž alebo, ak chcete, fotomontáž“.
Pre slovenskú kinematografiu bolo stretnutie so spisovateľom a filmárom Alainom Robbe-Grilletom nepochybne významné. Žiaľ, po roku 1970 boli oba jeho koprodukčné filmy aparátnicky utajené a tak mali byť umlčané. Pravda, nenormálni normalizátori netušili, čo by im Robbe-Grillet aj dnes možno rád ukázal V zrkadle spomienok: Skutočnosť sa začína práve vo chvíli, keď stráca zmysel. V skúmaní neriešiteľných protirečení, rozkladov, zlomov, medzier.
(Alain Robbe-Grillet, V zrkadle spomienok. Bratislava, Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT 2002, preklad Albert Marenčin.)
