Reklama
Reklama

Cesta k diktatúre

Udalosti po potlačení nacistického „pivného“ puču v novembri 1923 názorne ukazujú, že Hitler mal diskrétnu podporu vládnucich kruhov Nemecka. V minulom čísle sme spomínali podporu zo strany vysokých vojenských veliteľov v Bavorsku, ktorí snívali o obnove „ríšskej brannej moci“ – Reichswehru, sily, ktorá by umožnila Nemecku vyhrať novú svetovú vojnu.
Počet zobrazení: 1590

Udalosti po potlačení nacistického „pivného“ puču v novembri 1923 názorne ukazujú, že Hitler mal diskrétnu podporu vládnucich kruhov Nemecka. V minulom čísle sme spomínali podporu zo strany vysokých vojenských veliteľov v Bavorsku, ktorí snívali o obnove „ríšskej brannej moci“ – Reichswehru, sily, ktorá by umožnila Nemecku vyhrať novú svetovú vojnu.

Mnohí súčasní historici popierajú, že by nacistov podporovali veľkopodnikatelia, a tvrdia, že Hitler získaval finančné prostriedky z členských príspevkov. Stačí však odpovedať rečníckou otázkou: Ktorá vplyvnejšia politická strana dokázala vyvíjať bežnú činnosť iba z prostriedkov vybraných od členstva? Politika stojí veľa peňazí...

Z obžalovaného žalobca

Neexistuje veľa taktík, ktorými sa dá vyhrať politický proces. Hitler zvolil v procese taktiku, keď sa z obžalovaného stáva žalobca. Tvrdil, že zločiny velezrady nespáchali nacisti, ale „novembroví zločinci“. Velenie nemeckej armády vytvorilo sebaospravedlňujúcu legendu o „rane do chrbta“ (Dolchstosslegende). Nemecko vraj po podpísaní brestlitovského mieru so sovietskym Ruskom mohlo vyhrať vojnu, pretože dovtedy vyhralo všetky vojny vedené na jednom fronte. Lenže nemeckí sociálni demokrati vyvolali v tyle „víťaznej“ armády revolúciu, ktorá bola vraj skutočnou príčinou porážky Nemecka. Netreba hádam na tomto mieste vysvetľovať skutočné príčiny nemeckej porážky...

Nacisti prevzali Dolchstosslegende a doplnili ju antisemitskými výpadmi. V tomto smere značnú úlohu zohrali Hitlerove rakúske korene. Židia v Nemecku boli do veľkej miery asimilovaní. Oproti tomu v habsburskej monarchii značnú časť Židov tvorili prívrženci ortodoxného zamerania, ktorých bolo možné identifikovať už podľa oblečenia.

Od inžiniera Gottfrieda Federa Hitler prebral koncepciu dvojakého kapitálu – tvorivého a lúpežného. Lúpežný kapitál sa zakladal na úrokovom otroctve. Napriek terminológii išlo vlastne o opakovanie názoru stredovekých katolíckych a islamských teológov, že poberanie úrokov nezodpovedá Božím zákonom. Bankárstvo patrilo medzi tradičné povolania Židov, takže takáto argumentácia mala automaticky antisemitský charakter.

Hitler k tomu dodal primitívny sociálny darvinizmus. Základom národa mala byť rasa a podľa tohto znaku sa mali príslušníci národa deliť na tri skupiny. Prvou mali byť tvorcovia kultúry – árijská rasa, ktorej najvyššiu vrstvu mali tvoriť vysokí modrookí blondíni. Hitler si akosi neuvedomil, že pojem árijský (dnes sa vďaka kompromitácii nacizmom skôr používa presnejší pojem indoeurópsky) vytvorila jazykoveda a nie antropológia. Ostatné národy mali patriť k nositeľom kultúry. Najnižšie Hitler radil Židov, ktorých označil za ničiteľov kultúry. Svetové židovstvo malo tvoriť jediný celok, ktorý chcel ovládnuť svet. Dôkazom mal byť falzifikát, ktorý svojho času vyprodukovala ruská cárska tajná polícia, ochranka, a to protokoly sionských mudrcov.

Proces bol vedený tak, že sudcovia sa vôbec neusilovali zistiť skutočné pozadie frašky v sále mníchovského Mestského pivovaru, ale skôr dali priestor na Hitlerove rečnícke cvičenia. Čakal ho „fešácky“ kriminál v pevnosti Landsberg am Lech. Za spolupráce, ktorá sa skôr rovnala spoluautorstvu, asistenta zakladateľa geopolitiky Haushoffera Rudolfa Hessa napísal počas ročného uväznenia knihu Mein Kampf.

Režim Weimarskej republiky

Weimarská republika bola prvým pokusom o vytvorenie demokratického politického systému na území Nemecka. Lenže už jej oficiálny názov vyvoláva pochybnosti. Ostalo pomenovanie Nemecká ríša. Od svojho vzniku ju zaťažoval biľag prehratej vojny. Už sme spomínali, že podstatná časť nemeckej verejnosti uverila Dolchstosslegende.

Je však pravda, že republika vznikla aj preto, lebo predstavitelia víťazných mocností prvej svetovej vojny odmietali rokovať s predstaviteľmi cisárskeho režimu. Na nemeckú verejnosť zapôsobili mierové podmienky, ktoré deklaroval americký prezident Wilson. Prišiel však šok z nespravodlivej Versaillskej zmluvy, ktorá mala Nemecko zraziť na kolená. Demokratickí politici boli pritlačení k múru. Ľavicovo orientovaní občania boli do značnej miery sklamaní politikou sociálnodemokratickej strany. Na pravici získali prevahu tí, čo si želali zánik republiky. Prívrženci cisárstva ostali aj za Weimarskej republiky na vplyvných miestach, napríklad vysokí štátni úradníci a sudcovia.

Republikánska ústava bola síce formálne demokratická, no obsahovala niektoré ustanovenia, ktoré možno ťažko zlúčiť s princípmi demokracie, najmä takej mladej a labilnej, ako to bolo v Nemecku. Napríklad ríšskeho prezidenta volili v priamych voľbách na sedem rokov. Mal právo podľa vlastného názoru menovať ríšskeho kancelára a ríšskych ministrov, mohol rozpustiť ríšsky snem, vyhlásiť výnimočný stav na ríšskom území a v prípade, keď sa domnieval, že je štát v ohrození, mohol zrušiť na prechodné obdobie čiastočne alebo úplne občianske práva. Mimochodom, keď sa dostali k moci nacisti, nepovažovali za nutné meniť alebo rušiť ríšsku ústavu, ktorá aj počas ich diktatúry ostávala formálne v platnosti.

Druhým ríšskym prezidentom sa stal maršal Paul von Hindenburg. Patril k tvorcom legendy o „rane do chrbta“ na konci vojny. Práve on svojou politikou uľahčil nástup nacistov.

Situácia na nemeckej ľavici

Historickou vinou nemeckej sociálnej demokracie je podpora cisárskej vlády počas prvej svetovej vojny. V roku 1916 sa sformovala v rámci SPD skupina spartakovcov. Jej vodcovia Karl Liebknecht a Róza Luxemburgová založili 1. januára 1919 Komunistickú stranu Nemecka (KPD). Program spartakovcov, vypracovaný Rózou Luxemburgovou, sa mnohými bodmi líšil od boľševizmu. Po zavraždení Rózy Luxemburgovej a Karla Liebknechta ultrapravicovými dôstojníkmi sa vedenia KPD zmocnilo krídlo, ktoré si bralo za vzor sovietske Rusko.

Za svojho hlavného nepriateľa považovali nemeckí komunisti sociálnu demokraciu. Stalin bol tvorcom pojmu „sociálfašizmus“. V nemeckých pomeroch to znamenalo tragédiu. Vedenie KPD podceňovalo nacistov. Domnievalo sa, že ak sa dostanú k moci, ich diktatúra bude predstupňom revolučnej situácie, ktorá nakoniec vyústi do proletárskej revolúcie. Až väzeň nacizmu, popredný činiteľ Komunistickej internacionály, Juraj Dimitrov, prišiel k záveru, že fašistická diktatúra predstavuje hlavné nebezpečenstvo, proti ktorému sa do Ľudového frontu musia spojiť nielen komunisti a sociálni demokrati, ale všetky demokratické sily.

Nacisti svoju propagandu zakladali aj na antikomunizme. Tvrdili, že ide o nástroj svetového židovstva na zničenie civilizácie. Inak však prebrali niektoré heslá a symboly ľavice, aby zapôsobili na voličov, ktorých sklamala sociálna demokracia a ktorí zároveň nechceli voliť komunistov.

Nová nacistická taktika

Po vyjdení z väzenia si Hitler jasne uvedomoval, že nijaký „pochod na Berlín“ sa nebude konať a k moci sa jeho strana dostane iba tak, že využije inštitúcie Hitlerom tak nenávidenej demokracie. Trvalo päť rokov, kým sa NSDAP stala vplyvným činiteľom na nemeckej politickej scéne.

V rokoch 1925 - 1930 sa Hitlerovi podarilo vybudovať celonemeckú politickú stranu. Hoci súčasťou jej názvu bolo slovo robotnícka, medzi jej členmi bolo pomerne málo robotníkov z veľkých tovární. Pokiaľ robotníci aj boli jej členmi, pochádzali skôr z malých podnikov a dielní. Hlavnú zálohu nacistov tvorili stredné vrstvy, ktoré postihla inflácia v roku 1923 a ktoré už nikdy nedosiahli predvojnovú životnú úroveň.

Podobne ako nacistom pomohla inflácia, tentoraz to bola svetová hospodárska kríza, ktorá z vyspelých krajín sveta postihla najväčšmi práve Nemecko. Mnohé firmy a banky skrachovali. Počet nezamestnaných dramaticky rástol, od septembra 1929 do septembra 1931 narástol z 2,7 milióna na 4,3 milióna a na začiatku roku 1933 dokonca presiahol 6 miliónov.

Narastajúci vplyv NSDAP sa prejavil v parlamentných voľbách 14. septembra 1930. Nacisti namiesto dovtedajších dvanástich mandátov získali stosedem. Taktikou NSDAP bolo čo najviac znefunkčniť parlament, aby sa politická kríza v krajine ešte vyostrila. Sebavedomie nacistov sa prejavilo vtedy, keď v prezidentských voľbách v roku 1932 postavili proti úradujúcemu von Hindenburgovi Adolfa Hitlera. Sociálni demokrati sa dopustili osudovej chyby. Vyzvali svojich prívržencov voliť Hindenburga, pretože ho považovali za povestné „menšie zlo“. Netreba pripomínať, kam politika „menšieho zla“ vedie. Hindenburg síce získal dve tretiny hlasov, ale za Hitlera hlasovala skoro tretina, čo bol zlovestný signál.

Harzburský front

Jedenásteho októbra 1931 sa v kúpeľoch Harzburg stretli s Hitlerom predáci Nemeckej národnej ľudovej strany, združenia Stahlhelm a rôznych nacionalistických spolkov. Tam sa dohodli, že proti demokratickému režimu Weimarskej republiky vytvoria akčné spoločenstvo. Predsedom Nemeckej národnej ľudovej strany bol Alfred Hugenberg, šéf jedného z najmocnejších hospodárskych a tlačových impérií a generálny riaditeľ filmových štúdií UFA. Svoju silu a vôľu k boju Harzburský front demonštroval mohutnými manifestáciami. Dôležité však bolo čosi iné. Hitler sa so svojou stranou dostal z politickej a mediálnej izolácie. Nemecká verejnosť si musela začať zvykať na myšlienku, že pri moci budú nacisti.

Netrvalo dlho a nenacistickí členovia Harzburského frontu sa presvedčili, že ich organizácie poslúžili ako nástroj a v skutočnosti neboli partnermi, s ktorými by bol Hitler rátal. Možno si naivne mysleli, že vďaka dohodám dostanú Hitlera pod kontrolu...

Voľby 31. júla 1932 nacisti vyhrali ešte výraznejšie. Získali 37,8 percenta hlasov, čiže 230 mandátov a predsedom Ríšskeho snemu sa stal Hermann Göring. Hitler požadoval od Hindenburga, aby ho vymenoval za kancelára. Ten reagoval známym výrokom, že z oného „českého frajtra“ kancelára nikdy nespraví. Lenže v politike platí známa zásada – nikdy nehovor nikdy. Hindenburg bol napokon donútený kapitulovať, no svoju úlohu zohrali aj pravicoví politici.

Dohra tragédie

Nacistom sa podarilo vynútiť si nové voľby. Konali sa 6. novembra 1932 a nacisti v nich stratili 4 milióny hlasov a posilnila sa ľavica. O niečo neskôr v komunálnych voľbách a vo voľbách do krajinských snemov sa ukázalo, že pokles vplyvu NSDAP je trvalý.

Tretieho decembra vymenoval Hindenburg za kancelára generála Reichswehru Kurta von Schelichera. Konzervatívny generál začal robiť neočakávanú politiku. Pokúsil sa získať sociálnych demokratov a odbory rozsiahlym programom vytvárania pracovných príležitostí. Zároveň sa usiloval rozštiepiť NSDAP tým, že podporoval Gregora Strassera, ktorý na rozdiel od Hitlera bral socialistickú rétoriku nacistov vážne.

Lenže bol to práve plán na prekonanie nezamestnanosti, ktorý pobúril podnikateľov a veľkostatkárov, aby protestovali proti „červenému“ generálovi. Zároveň mohli čosi pošepnúť aj staručkému maršalovi. Ten sa dopustil korupcie. Statok Neudeck, ktorý prehajdákali už jeho predkovia, bol síce formálne darovaný „národnému hrdinovi“, no zápis v pozemkovej knihe bol uskutočnený na meno jeho syna. V každom právnom štáte by takéto operácie malo sprevádzať zaplatenie príslušnej darovacej dane. Prezident si zároveň nechal vyplatiť značné sumy v rámci pomoci poľnohospodárstvu vo východnom Nemecku.

„Národný hrdina“ samozrejme nechcel nijaký škandál, a tak vymenoval „českého frajtra“ za kancelára. Tridsiateho januára 1933 sa nacisti dostali k moci. Zo začiatku síce vládla koaličná vláda zložená z niekoľkých pravicových strán. Posledné ako-tak slobodné voľby sa uskutočnili 5. marca 1933. Hoci nacisti mali k dispozícii SA a SS a v krajine prebiehal teror po záhadnom požiari budovy Ríšskeho snemu 28. februára 1933, vo voľbách získali iba 43,9 percent hlasov a nadpolovičnú väčšinu mali iba vďaka podpore 8 percent hlasov pre nemeckých nacionalistov. Po prijatí zmocňovacieho zákona sa začalo „usmerňovanie“ krajiny.

Skúsenosti z nástupu nacistov k moci ukazujú, že demokracia je vždy pomerne krehká a už od čias antiky sa nedokázala vysporiadať s korupciou. Preto sa vždy nájde ktosi, kto sľubuje zázraky, ak sa mu dá do rúk všetka moc. Nie vždy má úspech, ale niekoľko tragédií, podobných tej v Nemecku, by malo ako varovanie postačiť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama