Božská tragikomédia
Zdá sa, že „atómová horúčka“ je na Indickom subkontinente pravidelná takmer ako príchod letného a zimného monzúnu. Začiatkom tohto roku prišla, po šiestich mesiacoch prechodného upokojenia, už tretíkrát.
Posledná slovná prestrelka prebiehala v máji a júni minulého roka. V hre bolo použitie jadrových zbraní a situácia bola taká horúca, že zahraničné ambasády sa rozhodli stiahnuť väčšinu svojich zamestnancov. Nakoniec prišlo (nie celkom nečakané) urovnanie. Ani nie tak v dôsledku aktívnej medzinárodnej diplomacie ako pre fakt, že skutočná vojna nebola v záujme ani jedného z aktérov. V novembri sa dokonca z hranice začala sťahovať časť z približne milióna vojakov, ktorých na nej obe strany zhromaždili.
Prípravy na vojnu
V decembri zasa vypukla hádka pripomínajúca juhoázijský trh. Pakistanský prezident Parvíz Mušarraf sa neopatrne vyjadril, že Indiu pred útokom v decembri 2001 (počas prvej z poslednej série kríz) zastavil strach z toho, že by Islamabad mohol použiť „nekonvenčné prostriedky“. Bez čakania na vysvetlenie nasledovala tvrdá odpoveď indického ministra obrany. Okrem toho, že reči označil za „nezodpovedné“, silácky dodal, že India „dokáže zniesť jednu či dve bomby“ a „ak by sme boli odpovedali, dnes by tu už nebol nijaký Pakistan“. Padlo ešte niekoľko tvrdých výrokov a to, že sa postupne vysvetlilo, že Mušarraf „nekonvenčnými prostriedkami“ nemyslel zbrane hromadného ničenia, už v zásade nikoho nezaujímalo.
Za zástenou rečí prebehli podstatnejšie zmeny. Na prelome rokov 2002 a 2003 obe krajiny vytvorili veliteľské štruktúry na rozhodovanie o použití jadrových zbraní. Tým dobudovali potrebnú organizačnú štruktúru. Pakistan zaradil do svojej výzbroje novú generáciu rakiet schopných niesť jadrové hlavice, ktoré úspešne vyskúšal ešte minulý rok. Dillí, deň nato, začalo testy podobných nosičov. Navyše, 17. januára podpísalo s Moskvou dohodu o vojenskej spolupráci.
Zatiaľ posledný indický raketový test, z 20. januára, vyvolal ostrú reakciu Mušarrafovej vlády. Dajú sa očakávať adekvátne protiopatrenia. Treba sa začať báť vypuknutia vojny? Už tretíkrát znie odpoveď – „v zásade“ nie.
Vojna – strategický nezmysel
Proti hovorí niekoľko dôvodov. India sa medzinárodne zaviazala, že nepoužije jadrové zbrane ako prvá, len ako reakciu na „nekonvenčný útok“. Pakistan si uvedomuje svoju vojenskú menejcennosť v prípade „obyčajnej“ vojny, a preto dal jasne najavo, že sa k atómovým zbraniam uchýli aj v prípade masívneho konvenčného útoku. Ak by malo napätie eskalovať do obmedzenej vojny, nič sa, ako už veľakrát predtým, nevyrieši. Pravdepodobne by prebehla v hornatom teréne Kašmíru. Ten berie indickej armáde výhodu prevahy, na dobre vybudovanej obrane na oboch stranách by sa pravdepodobne rozbil každý útok pechoty. Nízka úroveň technologickej vybavenosti oboch armád robí výraznejšie posuny dnešnej hranice vysoko nepravdepodobnými.
Je však možné, že pôvodne obmedzený ozbrojený konflikt sa rozrastie do veľkej konvenčnej vojny. V tom prípade prichádzajú do úvahy dva scenáre. Indická armáda má obrovskú prevahu. Takmer vo všetkých kvantitatívnych ukazovateľoch konvenčnej vojenskej sily (počet mužov, lietadiel, tankov, delostrelectva, atď.) je silnejšia než všetci jej susedia dokopy. Aj napriek tomu je možné, že by sa jej prielom nepodaril. Výzbroj je zaostalá a obranné pozície na oboch stranách vybudované precízne. V takom prípade vojna, samozrejme po ťažkých stratách, sama po pár týždňoch odumrie. Po prvé, z čisto ekonomického dôvodu. Ani jedna ekonomika si nemôže dovoliť dlhotrvajúce rozsiahle boje. Problém by po čase začal spôsobovať i obyčajný nedostatok munície. Zanedbať nemožno ani stupňujúci sa medzinárodný tlak na ukončenie operácií.
Ak by sa aj prielom v dostatočne krátkom čase podaril, nie je to pre Dillí nijaká výhra. Nasleduje scenár, ktorý, citujúc profesora medzinárodných vzťahov Varuma Sahniho, možno nazvať „nočnou morou indickej vojenskej stratégie“. Prielom by sa nepodaril na severe, v hornatom Kašmíre, ani na juhu, v močaristom Gudžaráte. Svoju prevahu indická armáda najlepšie uplatní v polopúšti a púšti Rádžastánu. Po úspešnej ofenzíve by potom jej ťažké obrnené divízie, nasledované pechotou, mali pred sebou rovinatý a ľahko prístupný pakistanský Sindh. To by ešte neznamenalo víťazstvo. Ak by indické jednotky vstúpili do vnútrozemia, Pakistan, podľa vopred deklarovanej jadrovej stratégie, použije atómové zbrane. Zničí nimi podstatnú časť indických útočníkov, pričom jeho vlastné (prevažne civilné) straty budú v polopúštnom Sindhu minimálne. Dillí sa ocitne v slepej uličke. Na ďalší konvenčný útok nebude mať dosť síl. Jadrovým útokom nebude môcť odpovedať – Pakistan použil atómové strely na vlastnom území a navyše, pre tie indické, nebude existovať adekvátny cieľ. Pakistanské jednotky nebudú nikde koncentrované tak, aby ich zničenie predstavovalo zdrvujúcu stratu a útok na civilný cieľ nebude, pre medzinárodný tlak, mysliteľný.
Drahé divadlo
Aj keď stratégia hovorí jednoznačne proti možnosti vojny, stále zostáva hrozbou. Jadrové zbrane sú nebezpečné už svojou samotnou existenciou. Nedá sa vylúčiť technické, či ľudské zlyhanie a následky by boli katastrofálne. A vojna si berie svoju daň aj bez toho, aby oficiálne vypukla – v každodennom ostreľovaní umierajú „pešiaci“, život okolo hranice je takmer nemožný, na obranu idú prostriedky, ktoré potrebujú hladujúci obyvatelia. Napätie rozdúchava nebezpečné náboženské a nacionalistické vášne na oboch stranách.
Dúchanie do vojnových rohov však má svoju racionalitu. V Pakistane i Indii sa rétorika voči susedovi pravidelne vyostruje v čase dôležitých volieb. Nacionalizmus je sila, ktorá dokáže obyvateľov zjednotiť za elitou. Navonok používa India eskaláciu konfliktu na vyriešenie kašmírskej otázky. Usiluje sa z posadnutosti sveta terorizmom vytĺcť čo najviac. Lenže Islamabad je dôležitý spojenec USA v afganskej fáze „globálneho ťaženia“, a preto Dillí nemôže očakávať, že by ho zaradili do „osi zla“. Hrozba vojny je tak tlakom na medzinárodné spoločenstvo (najmä na Spojené štáty), ktoré má tlačiť na Pakistan, aby ukončil všetku podporu kašmírskym povstalcom či teroristom (meno závisí od uhla pohľadu). Pre generála Mušarrafa je zasa jadrový potenciál jeho krajiny poistkou medzinárodnej podpory v jeho neistej pozícii.
A tak všetci veselo hrajú svoju úlohu. Pakistan predstiera, že nepodporuje Kašmírčanov, a ostatní (okrem Indie) predstierajú, že mu to veria. India dostala rolu „bojazlivého hegemóna“ – je vojensky silnejšia ako všetci jej susedia dokopy, no stále sa potrebuje brániť. Spojené štáty sú „pohoršeným strýčkom“, ktorý po každom vyzbrojovaní hrozí stiahnutím hospodárskej a vojenskej pomoci, no nakoniec sa uspokojí a v cykle eskalácie, rokovaní a urovnania si dokáže zabezpečiť kontrakty na predaj zbraní. Rusko vystupuje ako strategický partner a obhajca Indie, budovaním „veľkých triád“ si lieči traumu zo straty veľmocenského postavenia a veselo sa snaží dodávať zbrane obom stranám. A tak by sme mohli pokračovať. Ešte sú tu zbrojárske podniky, ktoré si namastia vrecká, politici, ktorí môžu byť skorumpovaní a nekompetentní, ale hlavne že „bránia národ“ a dokážu byť tvrdí, keď sú „barbari za bránami“, a nakoniec ľudia, ktorí to všetko platia, alebo aj neplatia, lebo majú práve inú „zábavu“ – umierajú od hladu. To však nie je iba špecialita južnej Ázie.
