Východná politika Slovenska
Na rozdiel od vzťahov s Ukrajinou tie s Ruskom mali až do roku 1998 významnú vnútropolitickú dimenziu. V rokoch 1994 - 1998, počas poslednej Mečiarovej vlády, boli vzťahy s Ruskom považované za alternatívu prozápadnej orientácie slovenskej zahraničnej politiky.
Moderné slovensko-ruské vzťahy tak prešli dvoma vývojovými obdobiami – do roku 1998 a po ňom. Základnou charakteristikou prvej periódy boli nadsadené očakávania na slovenskej strane. Vtedajšie tri Mečiarove vlády prišli s geopolitickou a geoekonomickou víziou, podľa ktorej malo Slovensko tvoriť most medzi Ruskom a Západom. Z toho vychádzala premisa, že Moskva poskytne Slovensku v regióne postkomunistickej strednej Európy privilegovaný status v podobe špeciálnych obchodných vzťahov. Lenže vláda nedokázala ruský trh urobiť dostupnejším pre slovenský vývoz. Napriek tomu Mečiar pokračoval v budovaní „špeciálnych vzťahov“ s Ruskom z politických dôvodov. Na rozdiel od USA a krajín EÚ totiž moskovská vláda v rokoch 1995 - 1998 stála v jeho „diskusii o demokracii“ so západnými partnermi na jeho strane. Mečiarova koalícia prehrala v septembri 1998 voľby a nová vláda začala i novú etapu budovania vzťahov s Ruskom so zámerom prekonať dedičstvo predchádzajúcich rokov a uviesť východnú politiku do súladu s cieľom vstupu do NATO a EÚ a tiež so spoluprácou v rámci visegrádskej skupiny.
Ukrajina je jediná východoeurópska krajina, s ktorou má Slovensko spoločnú hranicu. Vzťahy s ňou prešli niekoľkými vývinovými obdobiami – roky 1993 - 1998, roky 1998 - 2000 a nakoniec obdobie od roku 2001. Slovenský vzťah k Ukrajine počas prvej fázy by sa dal charakterizovať ako ľahostajné susedstvo. Vtedajšia slovenská vláda videla Kyjev len ako „bránu do Ruska“, nie ako partnera hodného pozornosti samého osebe. Prvá Dzurindova vláda síce vyhlásila, že to zmení, ale bez reálneho výsledku. Práve naopak, roky 1998 až 2000 sa môžu označiť za najproblematickejšie vo vzájomných vzťahoch, odkedy získali obe krajiny začiatkom 90. rokov nezávislosť. Diplomatické súperenie medzi oboma krajinami v OSN o predsednítvo 52. Valného zhromaždenia v roku 1997, za ktorým nasledoval zápas o kreslo nestáleho člena Bezpečnostnej rady v roku 1999 reprezentujúceho strednú Európu, zakalili dvojstranné vzťahy. Vtedy Bratislava podporovala ruský plán na konštrukciu nového plynovodu – Jamal 2 – ktorý by cez Bielorusko, Poľsko a Slovensko obchádzal územie Ukrajiny. Navyše, slovenská vláda sa rozhodla v roku 2000 zaviesť pre ukrajinských občanov vízovú povinnosť argumentujúc, že tým len sleduje potrebu zjednotenia sa s vízovou politikou Európskej únie. Kyjev krok označil za predčasný. Tvrdil, že ostatní jeho západní susedia – teda Poľsko a Maďarsko, ktorí tiež nasledujú štandardy únie, sa až tak neponáhľali. Ako odpoveď sa ukrajinská vláda rozhodla vypovedať readmisnú dohodu so Slovenskom. Problémy, ktoré sa nakopili v období 1998 - 2000 vyvrátili pocit, že „ľahostajné susedstvo“ je tým správnym postojom k bilaterálnym vzťahom. Rok 2001 sa niesol v znamení intenzívnych kontaktov na vysokej úrovni. Ich rozsah sa s predchádzajúcim obdobím nedal ani porovnať. Obe strany sa dohodli na liberalizácii vízového režimu. Ukrajina zastavila proces vypovedania readmisnej dohody a obe krajiny dosiahli dohodu o spolupráci pri transporte kaspickej ropy do EÚ a na stredoeurópske trhy. A tak možno rok 2001 označiť za „nový začiatok“ v slovensko-ukrajinských vzťahoch.
Budovanie základov
Slovensko muselo v období svojho vzniku čeliť v zahraničnej politike dvom výzvam – konceptuálnej a inštitucionálnej. Dôležitým aspektom bolo, že sa charakterizovalo skôr ako nástupca Československej republiky než vojnového Slovenského štátu, ktorý bol satelitom Hitlerovej Tretej ríše. Do 1. mája 1993 uznalo Slovensko ako suverénny štát 99 krajín sveta. 1. januára 1993 sa stalo členom KBSE (neskôr OBSE). Prijatie do OSN sa uskutočnilo 19. januára a do Rady Európy 30. júna 1993. Ďalším kľúčovým krokom bolo podpísanie Európskej dohody o pridružení k Európskym spoločenstvám (neskôr Európskej únii) v Luxemburgu, 4. októbra 1993.
Slovensko teda úspešne naplnilo svoje základné zahraničnopolitické ciele už počas prvého roku existencie a tým získalo status porovnateľný s ostatnými členmi visegrádskej skupiny. Existovali však objektívne príčiny, pre ktoré stratilo svoje postavenie vo V 4 a znížilo si šance, aby sa dostalo do „prvej vlny“ krajín strednej a východnej Európy, ktoré mali najväčšie šance stať sa členmi NATO a EÚ. Jednou z najdôležitejších príčin bola slabosť inštitúcií nového štátu, ktoré bolo ešte len treba vybudovať. Týka sa to aj iných postkomunistických krajín, no predovšetkým tých, ktoré nemali vlastnú štátnu tradíciu. Lobistické skupiny boli silnejšie ako štátne inštitúcie s nedostatočnou tradíciou a nedostatočným uznaním ich úlohy v spoločnosti. Štát bol takto skôr subjektom boja medzi rozličnými, prevažne ekonomicky definovanými, domácimi aktérmi než „posvätnou prirodzenou autoritou“. Ten, kto sa dostal k moci, mohol zmeniť všetko, vrátane štátu a pravidiel vnútorného života, podľa vlastnej vôle a momentálnych potrieb. Typickým znakom takýchto nových postkomunistických krajín bol aj nevyvinutý stranícky systém a takzvané neštandardné strany. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo tieto štáty inklinovali k autoritatívnym politickým systémom. Slovensko nebolo, podľa toho, čo ukazovala najmä po jeseni 1994 Mečiarova vláda, bohužiaľ, nijakou výnimkou. Ovplyvnilo to i tvorbu zahraničnej politiky.
Dá sa povedať, že úspechy prvého roku slovenskej nezávislej zahraničnej politiky boli skôr výsledkom „civilizovaného rozdelenia“ Československa než priamym efektom schopností našej zahraničnej politiky. Slovenská zahraničná služba prechádzala v prvej polovici 90. rokov podobným raným vývojom ako štát, ktorý zastupovala. Infraštruktúra i personál bývalej československej zahraničnej služby ostali väčšinou v Prahe a Slovensko muselo budovať „na zelenej lúke“. Majetok sa rozdelil podľa princípu „dva ku jednej“. Ten sa však uplatnil len na nehnuteľnosti, nie zamestnancov bývalého federálneho ministerstva. Tí sa mali sami rozhodnúť, v ktorej zahraničnej službe chcú ďalej pôsobiť. Väčšina, vrátane Slovákov, sa rozhodla zostať v Prahe.
Ako ukázali nasledujúce roky, tento fakt bol pre tvorbu slovenskej zahraničnej politiky rozhodujúci. Ministerstvo zahraničných vecí (MZV) sa nedokázalo počas obdobia Mečiarovej vlády stať hlavným domácim centrom tvoriacim koncepčnú a dlhodobú zahraničnú politiku. Naopak, pre svoju slabosť nasledovalo ostatných vnútorných aktérov (lobistické skupiny blízke vláde). Tí používali ochranu štátu navonok na svoj vlastný biznis. Stalo sa to jedným z hlavných dôvodov nepredvídateľnosti slovenskej zahraničnej politiky v rokoch 1994 až 1998, najmä pokiaľ ide o protiklad proklamovaných „prozápadných“ integračných cieľov a neporozumenia si so Západom. To je veľmi dôležitý faktor na pochopenie slovenskej východnej politiky, predovšetkým úzkych vzťahov s Ruskom.
Keďže Slovensko v skutočnosti nemá nijakú národno-štátnu tradíciu (okrem rokov 1939 - 1945), dá sa len veľmi ťažko hovoriť o „tradičnom slovenskom koncepte zahraničnej politiky“. Slovensko zdedilo časť československej zahraničnopolitickej a bezpečnostnej agendy. Nemalo však spoločné hranice s hlavnými (historickými) mocnosťami strednej a východnej Európy – Nemeckom a Ruskom. Západný sused – Česká republika – vzal na plecia „nemeckú agendu“ a východný – Ukrajina – zasa „ruskú“. Na jednej strane to v porovnaní s ostatnými krajinami regiónu vyzeralo ako výhodná geopolitická situácia, na druhej strane to však bol dôvod, prečo slovenské elity v 90. rokoch vnímali potrebu pripojenia sa k západným štruktúram menej intenzívne ako napríklad v Českej republike alebo Poľsku. Skrátka, v slovenskom politickom a vojenskom establishmente prevážil všeobecný názor, že „malé štáty“ (predovšetkým zo strednej a východnej Európy) by mali v oblasti bezpečnosti uprednostňovať „aliančnú politiku“. NATO bolo a je vnímané ako najspoľahlivejšia vojenská štruktúra, ktorá by mohla poskytnúť Slovensku efektívne bezpečnostné záruky v dlhodobej perspektíve.
Pre absenciu reálnej tradície sa identifikácia národnej identity a záujmov, prirodzene, spájala s hľadaním národnej histórie. Vychádzajúc z viac ako tisícročnej spoločnej slovensko-maďarskej histórie, sa dá pochopiť, prečo „maďarská agenda“ zaberá prvé miesto v slovenskom vnútropolitickom i zahraničnopolitickom myslení. Politický proces a debatu o bezpečnostných otázkach na Slovensku ovplyvňuje i fakt, že slovensko-maďarské vzťahy majú priame vnútropolitické súvislosti. Predovšetkým slovenské, nacionalisticky orientované politické sily – HZDS, ale najmä SNS – uprednostňujú krátkodobé ciele, pred dlhodobými záujmami krajiny, pokiaľ ide o regionálnu bezpečnosť.
Najdôležitejší je fakt, že vnímajú Rusko ako centrálnu mocnosť v strednej a východnej Európe. Rusko, ktoré by bolo schopné a ochotné vyrovnávať nemecko-maďarský vplyv v regióne. Toto je základom pre ich snahu opätovne oživiť „panslovanskú“ myšlienku a, respektíve alebo, modernejší koncept „slovenskej neutrality“. V ich vnímaní je Rusko oveľa dôležitejšie pri vyriešení „maďarskej otázky“ v stredoeurópskom regióne ako napríklad NATO. Blízke tomuto vnímaniu je i konzervatívne krídlo KDH, vedené bývalým predsedom Jánom Čarnogurským. Existujú niektoré rozdiely medzi názormi ostatných slovenských strán, pokiaľ ide o zhodnotenie štátnych bezpečnostných záujmov, a predovšetkým v ich vzťahu k Rusku. Ale členstvo v NATO a EÚ sa bezpochyby berie ako priorita, a preto nevnímajú Moskvu ako alternatívu k prozápadnej orientácii.
Slovensko-ruské vzťahy – nevyvážené partnerstvo
Obdobie Mečiarovej vlády ukázalo, že sa nedá redukovať slovenský postoj k Rusku a rovnako slovensko-ruské vzťahy len na bilaterálnu úroveň. Zasahujú do záujmov iných krajín (minimálne tých v strednej a východnej Európe), pokiaľ ide o budovanie novej ekonomickej a bezpečnostnej architektúry v postbipolárnej Európe. Výsledkom je nepísaný záväzok širšej medzinárodnej zodpovednosti oboch strán, keď budujú svoje bilaterálne vzťahy. Nanešťastie, iba slovenská elita nedokázala počas rokov 1994 - 1998 prevziať túto zodpovednosť a koordinovať svoju politiku k Rusku, ktoré je stále európskou superveľmocou, so susednými visegrádskymi krajinami. Napriek tomu, že títo susedia museli čeliť podobným výzvam vo svojich vlastných východných politikách.
Ani slovensko-ruské vzťahy sa nedajú redukovať iba na ekonomickú alebo politickú úroveň. Predovšetkým zo slovenského uhla pohľadu majú komplexnejší charakter. Obsahujú v sebe otázky kultúrnej a národnej identity slovenskej elity všeobecne. To je ďalšia nerovnováha slovensko-ruských vzťahov – ruská elita sa nepotrebovala identifikovať týmto spôsobom voči Slovensku. Idea slovanskej solidarity udržiavaná skupinami národných intelektuálov na oboch stranách by sa neprejavila v zahraničnej politike, ak by sa netransformovala do ideologickej platformy požadujúcej „iné riešenia“ medzinárodného postavenia Slovenska, mimo západných štruktúr. V tejto súvislosti možno hovoriť o existenčne dôležitom vnútornom parametri vo vzťahu k Rusku, pre ďalší vývoj identity slovenskej elity. Na ruskej strane tento parameter neexistuje.
Vzdialený sused
Napriek priamemu teritoriálnemu susedstvu bola Ukrajina pre Slovensko, minimálne politicky, ekonomicky a kultúrne oveľa vzdialenejšou krajinou než Rusko. Má to svoje prirodzené historické príčiny, ale nič sa nezmenilo ani počas 90. rokov, keď už obe krajiny existovali ako samostatné štáty. Hlavným dôvodom bol výrazný nedostatok informácií o Ukrajine v slovenských médiách, zatiaľ čo informácie o Rusku prinášali takmer denne. Navyše, slovenská politická elita vnímala Ukrajinu dlhý čas iba ako „našu bránu do Ruska“. Zmenilo sa to počas roku 1999. Paradoxne, následkom narastajúcich problémov vo vzájomných vzťahoch.
Ukrajina a Slovensko majú rovnakú pozíciu pokiaľ ide o tranzit ruského zemného plynu na západné trhy, keďže obe križuje ten istý plynovod. Preto majú v tejto súvislosti voči Rusku objektívne rovnaké záujmy. Bezpochyby, ruský plynárenský monopol Gasprom, ktorý používa moskovskú vládu na ochranu svojich vlastných obchodných záujmov, má tiež zhodné záujmy tak v Ukrajine, ako aj na Slovensku. Potrebuje udržať poplatky za tranzit i používanie veľkých podzemných zásobníkov na minime. Ukrajina a Slovensko sa však v 90. rokoch nedokázali postaviť tejto výzve jednotne a koordinovať svoju politiku voči Rusku. Ak dosiahnu zásadnú dohodu, mohol by to byť kľúčový faktor, ktorý by pomohol Slovensku vytvoriť si vyváženejšiu východnú politiku. Prvý krok správnym smerom sa urobil počas uplynulých dvoch rokov – obe strany sa dohodli v otázke tranzitu kaspickej ropy cez sieť ukrajinských a slovenských ropovodov.
Berúc do úvahy novú medzinárodnú realitu po rozšírení NATO a Európskej únie, ktoré rozhodujúco ovplyvnia podobu vzťahov v strednej a východnej Európe, a rovnako i deklarované priority ako na Ukrajine, tak i na Slovensku, existujú predpoklady pre zásadnú zmenu v rozsahu a dôležitosti ich bilaterálnych vzťahov. Obe krajiny potrebujú stabilitu a prosperitu stredo- a východoeurópskeho regiónu. Budú mať šancu uplatňovať politiku, ktorú možno metaforicky nazvať „Partnerstvo na novú strednú Európu“. Ak to dokážu urobiť, slovenská východná politika dostane v najbližších rokoch novú podobu.
Článok je skrátenou a upravenou verziou príspevku, ktorý odznel na konferencii Slovensko-české vzťahy v kontexte strednej Európy, organizovanej Ústavom politických vied SAV 11. a 12. decembra 2002
