Krátke výlety do minulosti I.

Spojené štáty americké sa mi vždy asociovali s hypermodernými technológiami, vedeckým progresom a postmoderným životným štýlom. New York, ktorý sa rád (a celkom oprávnene) pasuje nielen za faktické hlavné mesto USA, ale dokonca celého sveta, malo u mňa navyše auru centra avantgardného umenia a módy. Pred jeho návštevou by mi preto ani vo sne nenapadlo, že sa mi počas pobytu v ňom podarí „zacestovať“ do minulosti a na vlastnej koži okúsiť atmosféru, ktorú som dosiaľ poznal iba z historických publikácií, rozprávania, prípadne starších cestopisov. Popri nespornej atraktívnosti má takéto putovanie hneď niekoľko výhod: odhliadnuc od ceny žetónu do metra, ktorý stojí jeden dolár päťdesiat, je prakticky zadarmo, termín odjazdu si volíte sami a samotná cesta vás priveľmi neunaví, pretože v dopravnom prostriedku strávite zhruba jednu hodinu.

Nikdy som nebol v Sovietskom zväze a najvzdialenejšie miesto, kam sa mi po jeho rozpade podarilo dostať, bol ukrajinský Ľvov. Nemám teda odkiaľ poznať, ako vyzerali pláže a prímorské strediská tohto impéria. Pri návšteve takzvanej Brightonskej pláže (Brighton Beach), ktorá sa nachádza v newyorskej megaštvrti Brooklyn, som mal aspoň na jedno popoludnie príležitosť ocitnúť sa nielen tisícky kilometrov za oceánom, ale aj niekoľko desaťročí spať v histórii. Obrazy, ktoré som poznal iba zo zažltnutých obrázkov na stránkach niekdajšej socialistickej tlače sa mi vynorili pred očami naživo, v plnej farebnosti. Bolo v nich viac-menej všetko: viac než plnoštíhle bábušky s vlnenými sieťkami na hlavách a s ústami plnými kovových zubov, dédušky vo vydratých tesilákoch a umastených sakách ťažko identifikovateľných farieb, hrajúci šach pri kamenných stolíkoch priamo na pláži, či neposedné ribjáta domáhajúce sa svojho moroženovo a drmoliace dookola verš akejsi ruskej básničky. Ďalej buterbródy v istej reštaurácii s honosným názvom pozostávajúce z krajčeka obschnutého chleba, mikrovrstvy margarínu a kolieska salámy, tvár „barmana“ odzrkadľujúca hektolitre vypitej Stoličnej, či neuveriteľne pomalá, ale zato prísna čašníčka, lámuca angličtinu asi tak ako piatak na základnej škole. Čo na tom, že v novej domovine žije už pekných pár rokov, veď roznáša iba pre svojich. Sotva si zákazník sadne k stolu s igelitovým obrusom a „vkusne“ naaranžovanými umelými kvietkami neuveriteľných farieb, je veľká pravdepodobnosť, že špičkou topánky narazí do prázdnej fľašky od vodky, ktorú tam zanechal predchádzajúci zákazník. Obchodom v neďalekej ulici, ktorých názvy sú prevažne v azbuke a ktoré ponúkajú tovar zo všetkých končín bývalého ZSSR (litovské čokolády vraj mali v Moskve vždy dobrú povesť, tak prečo ich nedovážať aj do novej domoviny?), tróni obrovská reklama Mosfilmu. Človek má problém uveriť, že centrum Manhattanu s legendárnym Empire State Buiding a Times Square je odtiaľto vzdialené vzdušnou čiarou hádam tri kilometre...

V nasledujúcom čísle prinesieme pár postrehov zo štvrti, kde žijú ultraortodoxní Židia. Na záver mi nedá nespomenúť, že v newyorských obchodoch nie je problém kúpiť si pivo s veľavravným názvom Czechoslovakia. Možno si ním pripiť napríklad na desiate výročie rozdelenia ČSFR. A potom že Amerika nie je krajinou neobmedzených možností!