Vznik NSDAP
Spomienky na nacizmus nepatria iba do histórie, ale sú stále aktuálne prítomné. Stačí si napríklad pozrieť programy televíznych staníc vo svete. Na obrazovkách vidíme boje druhej svetovej vojny a hrôzy koncentračných táborov určených na vyhladenie celých národov.
Lenže nielen na televíznych obrazovkách môžeme vidieť neonacistov, ich pôsobenie cítiť v každej európskej krajine, dokonca aj v Rusku, ktoré si chcel Hitler podmaniť a jeho obyvateľstvo buď zotročiť, alebo vyhubiť. Neonacisti sú dnes zdanlivo rovnako komickí ako ich predchodcovia po prvej svetovej vojne. Zdá sa, že primitívni mladíci s holými lebkami sú síce brutálni bezočivci, no hrozbu, že by niekedy nastolili „svoju“ vládu, ešte nevyslovili. No v roku 1922 v Taliansku a v roku 1933 v Nemecku sa už čosi podobné stalo. Môže sa zopakovať konštelácia politických okolností, ktorá by v niektorej krajine nastolila podobný režim?
Fenomén Hitler
Zdá sa, akoby sa postave führera nacistického hnutia venovala väčšia pozornosť ako podmienkam a okolnostiam, ktoré umožnili nielen zrod tohto hnutia, ale aj jeho úspech. Jedno je však isté, neveľmi úspešný maliar Adolf Hitler sa pred prvou svetovou vojnou vyskytoval na okraji spoločnosti, či už rakúskej, alebo nemeckej. Úspešným politikom a neskôr diktátorom Nemecka sa mohol stať iba v podmienkach, ktoré spôsobila svetová katastrofa. Iba vtedy sa dalo veriť, že jedine jeho hnutie dostane krajinu do lepších čias.
Hitler pochádzal z Rakúska a táto okolnosť vysvetľuje mnohé z jeho budúcich politických názorov a postojov. Bol nemeckým nacionalistom. Lenže jeho nacionalizmus nevyvieral z pocitu hrdosti na úspechy, ktoré Nemecko dosiahlo po svojom zjednotení roku 1870. Pochádzal z krajiny, kde síce Nemci vládli, ale zároveň boli menšinou. Hitler vo svojej knihe píše o strašných pocitoch z poznania, že sláva Nemcov v Rakúsku už bola minulosťou a „nemectvu“ hrozilo pohltenie Slovanmi a Židmi. Ani hlavné mesto Viedeň už nebolo čisto nemecké, svoj charakter mu vtláčali aj Židia a Česi. Nemci z Ríše začali tieto pocity chápať až po porážke v prvej svetovej vojne, keď sa krajina dostala do zlej hospodárskej i duchovnej situácie.
Okrem historikov zaujíma fenomén Hitler aj psychológov a psychiatrov. Model rodiny, v ktorej Adolf vyrastal, bol typický pre nemecky hovoriace krajiny na konci 19. a začiatku 20. storočia – despotický otec a až priveľmi milujúca a ochraňujúca matka. Slávny psychiater Sigmund Freud videl v takýchto vzťahoch podmienky na vznik ním objaveného oidipovského komplexu. Ak by sa však aj dokázalo, že Hitler bol psychopat, schizofrenik či paranoik, tieto duševné choroby, s ktorými sa psychiatri stretávajú vo svojej každodennej praxi, nevysvetľujú Hitlerovu politickú úspešnosť.
Ja osobne považujem za zaujímavú analýzu Hitlerovej osobnosti, ktorú uskutočnil Erich Fromm. Príčina konfliktu medzi Adolfom a otcom nespočívala ani v neochote stať sa štátnym úradníkom, ako to tvrdí Hitler vo svojej knihe, ani v zápase o lásku matky, ako to tvrdia freudisti. Príčinu Hitlerovho neúspechu na strednej škole a nasledujúceho konfliktu s otcom vidí Fromm v tom, že sa Adolf ocitol vo svete svojich fantazmagórií a odmietaní otcovho úsilia vrátiť ho do sveta reality. Hitler netrpel oidipovským komplexom, ale narcizmom, za realitu považoval iba sám seba, iba svoje pocity a myšlienky. Podľa Fromma určitú mieru narcizmu u politikov možno považovať za chorobu z povolania.
Zrod NSDAP
Adolf Hitler sa po vypuknutí vojny prihlásil ako dobrovoľník do nemeckej armády. Keď koncom novembra 1918 odišiel z armády, nemal sa kam vrátiť, nemal nijaké zamestnanie, ani domov. Rozhodol sa preto prihlásiť v kasárňach svojho pluku v Mníchove. Našiel však vojakov bez disciplíny, ktorým namiesto dôstojníkov velila ich rada. Bol aj svedkom pokusu o nastolenie Bavorskej republiky rád. Počas jej krátkeho trvania sa skrýval, ale po jej potlačení spolupracoval s komisiou, ktorá zisťovala, kto sa angažoval za sovietskeho režimu. Hitler teda politickú kariéru začal ako obyčajný donášač. Za svoje zásluhy sa ocitol na výplatnej listine armády.
V „kariére“ donášača aj pokračoval. Velitelia ho posielali na schôdze rozmanitých politických strán, ktoré vtedy masovo vznikali. Dvanásteho septembra 1919 navštívil v rámci tejto úlohy schôdzu Nemeckej robotníckej strany. Do jej priebehu zasiahol, keď ktosi navrhol, aby sa Bavorsko odtrhlo od Nemecka a spojilo sa s Rakúskom. Hitlerov výstup zapôsobil na predsedu strany Antona Drexlera, ktorý Hitlera požiadal, aby znova prišiel.
Zachovala sa Hitlerova správa o tejto straničke. Napísal, že je to skupinka ľudí, ktorá nielenže nevedela, ako získať väčší počet členov, ale ani o to veľmi nestála. Lenže zároveň si uvedomil svoju šancu. Ani jedna z väčších strán ho neuspokojovala a ani nemala záujem o neznámeho Rakúšana. Tu však bolo čosi, čo sa ako malé a nenápadné dalo pretvoriť v stranu nového typu, ktorá by dokázala získať masovú podporu metódami, ktoré používala sociálna demokracia. Hoci Hitler odmietal marxizmus ako čosi obludné, hovoril o „socializme“, ktorý chápal ako princíp nadradenosti záujmov celku nad záujmami jednotlivca.
Hitler vstúpil do tejto straničky ako člen zodpovedajúci za nábor a propagandu. Číslo jeho straníckeho preukazu bolo 7. Prvý úspech zaznamenal na zhromaždení v sále mníchovského pivovaru 24. februára 1920, kam prišli dve tisícky poslucháčov. Emotívny prejav vyvolal u časti prítomných nesúhlas a schôdza sa skončila veľkou bitkou. Potom presadil nový názov strany – Nemecká národnosocialistická robotnícka strana (NSDAP).
„Führerprinzip“
Počas nasledujúceho roka od zhromaždenia v sále mníchovského pivovaru usporiadala NSDAP v Mníchove a okolitých obciach okolo 80 veľkých zhromaždení. Zvyčajný počet účastníkov bol okolo dvoch až troch tisíc. Väčšina týchto schôdzí sa končila bitkou. Armáda Hitlerovi dodala niekoľko statných bitkárov.
Zakladateľom strany sa nepáčilo, ako sa Hitler bezočivo dostal na jej čelo a niektorým neboli po chuti ani jeho metódy. Táto nespokojnosť vyvrcholila v júli 1921, keď za Hitlerovej neprítomnosti začali prerokovávať návrh spojenia s inou politickou stranou podobného zamerania, Nemeckou socialistickou stranou sídliacou v Berlíne. Bola tu šanca premeniť regionálne pôsobiaci politický subjekt na celonemecký, padli dokonca návrhy, aby sídlo zjednotenej strany bolo v Berlíne.
Hitler nato ponúkol svoju rezignáciu, ak sa nesplnia niektoré jeho ultimatívne požiadavky. Všetkým, vrátane jeho kritikov, bolo jasné, že bez neho by NSDAP nemala nijakú budúcnosť. Stal sa teda vodcom s neobmedzenými právomocami. Hlavným mestom nacistického hnutia sa mal naveky stať Mníchov. Zlučovanie s inými stranami podobného zamerania bolo vylúčené, tie sa mali najprv rozpustiť.
Führerprinzip, vodcovský princíp, nahrádzal hierarchickú štruktúru politických strán odvodenú zo štátnej správy zásadou osobnej oddanosti vodcovi. Keď sa nacisti dostali k moci, bol rovnako organizovaný aj nacistický štát.
Keď sa nacistické hnutie rozširovalo po celom Nemecku, územie krajiny sa delilo na župy (Gau). Župní vedúci (Gauleiteri) mali pomerne voľný priestor na rozhodovanie a iniciatívu, pravda za predpokladu, že Hitler nezapochyboval o ich oddanosti. Nacistické hnutie bolo založené na sieti osobných vzťahov, vlastní chránenci boli protežovaní, chránenci iných sa stali súpermi a protivníkmi.
Hitler rád používal pojem „osobná zodpovednosť“. V sieti týchto klientskych vzťahov sa však práve osobná zodpovednosť mohla ľahko stratiť, pretože nakoniec za všetko zodpovedal neomylný a nenapadnuteľný Vodca.
Inflácia
Na konci roku 1922 nemecká vláda vyhlásila, že krajina nedokáže splácať reparácie. Versaillská mierová zmluva neurčila konkrétnu výšku náhrady vojnových škôd, ktoré malo Nemecko zaplatiť.
V januári 1923 francúzske vojská okupovali Porúrie. Nemecká vláda vyhlásila proti okupácii pasívnu rezistenciu. Politická neistota vyvolaná týmito udalosťami viedla k zrúteniu nemeckej meny. Pätnásteho novembra 1923 mala miliarda mariek takú istú kúpnu silu ako jedna marka pred vypuknutím prvej svetovej vojny. Niektorí Nemci na hyperinflácii zbohatli, predovšetkým majitelia pôdy, priemyselníci, ktorí sa zbavili dlhov splatených nehodnotnými peniazmi. Stredné vrstvy však prišli o všetky svoje úspory, na infláciu ťažko doplatili aj robotníci.
Táto katastrofálna situácia nahrávala nacistom. Lenže stále boli iba jednou z mnohých pravicovo radikálnych skupín, predovšetkým v Bavorsku. Neboli natoľko silní, aby sami mohli niečo dosiahnuť a s tými, s ktorými by sa bolo dalo uzavrieť spojenectvo, sa nestotožňovali v cieľoch. Táto situácia spôsobila Hitlerovo chaotické politické správanie, ktoré nakoniec vyústilo do fiaska tragikomického „pivného puču“.
„Pivný puč“
V roku 1923 došlo aj ku konfliktu medzi ríšskou vládou v Berlíne a konzervatívnou bavorskou vládou v Mníchove. Bavorsko bolo po Prusku druhou najväčšou krajinou Nemecka. Prusko však obývali dve tretiny Nemcov. Po svetovej vojne bolo Nemecko federálnou republikou, no štruktúra federácie zachovala vlastne feudálnu rozdrobenosť Nemecka. Tento problém vyriešili až Spojenci po druhej svetovej vojne, keď Nemecko rozdelili na pätnásť zhruba rovnako veľkých krajín.
Príčin sporu medzi Berlínom a Mníchovom bolo niekoľko. Ešte prežíval bavorský separatizmus a najmä na území Bavorska existovali tajné polovojenské organizácie, ktoré snívali o obnovení veľkej nemeckej armády. Mierová zmluva totiž obmedzila vojenské sily iba na stotisíc mužov.
Hitler považoval bavorských separatistov za nepriateľov. Sníval o ríši, ktorej súčasťou by bolo aj Rakúsko i iné územia obývané Nemcami (napríklad Sudety). Polovojenské organizácie nemali byť zárodkom novej armády, ale silou, ktorá by umožnila prevzatie moci. Predstaviteľom týchto organizácií bol dôstojník Ernst Röhm. Po prevzatí moci nacistami sa ukázal rozdiel medzi jeho a Hitlerovými názormi, ktorý znamenal pre neho fyzickú likvidáciu. Do roku 1933 Hitler Röhma potreboval. Dodával mu bitkárov s vojenskými skúsenosťami.
Hrozba oddelenia Bavorska od Nemecka sa v druhej polovici roku stupňovala. Bavorský predseda vlády dával najavo, že prestáva uznávať autoritu vlády v Berlíne. Na 8. novembra bavorská vláda zvolala zhromaždenie do sály Mestského pivovaru v Berlíne. Pozvané boli všetky významné bavorské osobnosti. Hitler si uvedomil, že má doslova poslednú šancu.
Krátko po otvorení schôdze vpadol do sály Hitler s revolverom v ruke a niekoľko ráz vystrelil do povaly. Potom začal kričať, že vypukla národná revolúcia. Bavorských predákov von Kahra, Lossova a Seissera dostrkal do salónika, potom sa vrátil a vyhlásil, že bola ustavená Dočasná národná vláda, na ktorej čele je on. Neskôr znova priviedol predákov na tribúnu a všetci si podali ruky. Potom Hitler kamsi zmizol.
Ukázal sa však ako totálne neschopný organizátor. Keď sa dozvedel, že po jeho odchode začali bavorskí predáci organizovať potlačenie puču, prepadol zúfalstvu a uvažoval o samovražde. Jeden z jeho spolupracovníkov rozhodol, že ďalší deň nacisti usporiadajú v centre mesta veľkú demonštráciu.
Vstup na centrálne námestie Odeonsplatz strážil policajný kordón. Keď sa začali nacisti približovať, policajti spustili paľbu. Hitler preukázal svoje „hrdinstvo“. Keď začali padať výstrely, hodil sa o zem tak silno, že si zlomil kľúčnu kosť. Potom utiekol. Polícia ho zatkla v stave krajnej malomyseľnosti. Myslel si, že ho za velezradu popravia, či v lepšom prípade deportujú do Rakúska ako cudzieho štátneho príslušníka. Lenže hoci Hitlera súdili za velezradu, vo väzení si odsedel necelý rok. Tam napísal knihu Mein Kampf. V tých časoch každý autoritatívny vodca napísal alebo dal napísať knihu, ktorá mala vyjadrovať jeho ciele. Pre prívržencov mala skôr kultový význam. Málokto totiž takú knihu kníh číta, sú to skôr odporcovia ako prívrženci, ale jej vlastnenie a čestné miesto v knižnici sa považuje za prejav oddanosti vodcovi.
Hitler a jeho hnutie boli zdanlivo na dne. Trvalo päť rokov, kým sa vplyv nacistov obnovil. Nemecko však čakali ďalšie ťažké skúšky, ktoré dali nacizmu šancu na vzostup.
