Sloboda mýliť sa
Otázka legitimity demokratickej moci na jednej strane, ako tvrdil už Max Weber, nefunguje bez možnosti minimálneho súhlasu ovládaných s vládnucimi. Na druhej strane sa prvky priamej demokracie, o ktorých zavedenie do Ústavy Weimarskej republiky sa Weber osobne zasadil, stali príčinou jej zániku.
Dejiny minulého storočia dokazujú, že uplatňovanie referenda nielen riešilo mnohé otázky, ale bolo aj zdrojom sociálnej demagógie a manipulácie „s vôľou ľudu“. Stačí sa pozrieť do susedného Rakúska. Skrátka, medzi demokraciou a referendom neexistuje jednosmerná väzba. Záleží na kontexte. Ak by bezprostredná vôľa ľudu bola totožná so záujmami žijúcich a ešte nežijúcich ľudí, susedských štátov a budúcnosti krajiny, potom nepotrebujeme strany, parlament, ani vládu. Ale práve tieto inštitúcie budeme potrebovať pri riešení petície za konanie referenda do NATO, pretože nejde o dve rovnocenné referendá.
Nie, nechcem dramatizovať našu poslednú domácu dilemu okolo referenda o vstupe do NATO. Nie je to jednoduchý príbeh. Existuje viacero verzií, ako ho prečítať. Toto je jedna z nich. Rád by som spochybnil tri dôležité momenty týkajúce sa konkrétneho „zrovnoprávňovania“ oboch referend, ich kladenia do jednej roviny. Rád pritom zdôrazňujem, že tým nespochybňujem osobnostné ani morálne kvality ľudí, nezriedka mojich osobných priateľov a učiteľov, ktorí majú v tejto otázke opačný názor. Ale o tom potom. Vyjdime z dvojznačnosti vzťahu referenda k demokracii. Málokedy tak záleží na kontexte, osudovej chvíli a momentálnej nálade ako v prípade možného konania referenda o NATO. Takmer nik nepochybuje, že v hre je dlhodobé smerovanie Slovenska. Možné referendum o NATO je však previazané so skutočne iracionálnym – náladotvorným faktorom: neurčitosťou situácie okolo vojenskej intervencie v Iraku. Dovolím si tvrdiť, že jeho razancia priamo závisí od vplyvu tejto udalosti na verejnú mienku. Dnes nie je jasné, či sa presadí stratégia násilia a vojny, alebo medzinárodná diplomacia na čele s OSN. Nie je jasné ani rozhodnutie o vojenskom zásahu tak zo strany OSN, či USA. Nepoznáme ani vzájomné reakcie transatlantických partnerov. Nuž a o možných negatívach „zrovnocenenia“ oboch referend práve vo vzťahu k irackej vojne sa netreba osobitne zmieňovať. Myslím, že práve táto nepísaná prepojenosť referenda s Irakom je jeho najmenej dôveryhodnou stránkou vo vzťahu k verejnosti.
To je dôležité z iného hľadiska: Nech aj ide o to, aby „tam“ alebo na iné bojisko naši chlapci nemašírovali. Pozrime sa však okolo seba. Zatiaľ čo dnešná vláda samostatne rokuje s americkou vládou o našej symbolickej účasti v Iraku, Nemecko, jeden z kľúčových hráčov v NATO, túto možnosť odmieta. Byť v NATO, v ktorom je väčšina členských štátov EÚ, a byť vo vojenskom konflikte, sú dnes dve úplne rozličné veci. Tým sa naznačuje širší problém: súčasná bezpečnostná debata pozná inú voľby a videnie sveta, ako evokuje z čias studenej vojny tradovaný pojem jednoliateho NATO. Dnešnú európsku diskusiu o budúcej bezpečnostnej architektúre neznepokojuje „proamerické NATO“, ale unilaterálna cesta Bushovej administratívy. Táto už v intervencii do Afganistanu obišla rozhodovacie štruktúry NATO. Ak príde na to, obíde ich aj v Iraku. Protiteroristická aliancia s možnosťou preventívneho úderu a kolektívne členstvo v NATO sú dnes dve rozličné záležitosti. To nie je interpretácia, ale oficiálna doktrína. Stratégia násilia a národných záujmov USA je alternatívou k demokraticky sa definujúcej štruktúre kolektívnej bezpečnosti. Pokiaľ táto neexistuje, v Európe bude ešte dlho účinkovať aj kolektívne sa rozhodujúce NATO. Potvrdzuje to aj posledná, v decembri 2002 podpísaná dohoda medzi EÚ a NATO, ktorá výrazne zbližuje záujmy oboch organizácií. Špekulovať dnes na úrovni opozície EÚ alebo NATO je v najlepšom prípade literárnou kaviarenskou fikciou – o horšom variante nechcem uvažovať. Sila 160 miliárd eur vo vojenskom rozpočte NATO zo strany krajín EÚ – viac, než súčet vojenských výdavkov Číny, Ruska a Japonska – to potvrdzuje.
Nezabúdajme predovšetkým na miesto, odkiaľ sa takto hovorí. Ak si niekto v postkomunistickej krajine vo východnej Európe nárokuje na neutralitu možnosťou voľby medzi EÚ a NATO, zavádza. V skutočnosti ide v tomto regióne stále o to isté: o voľbu medzi oslabovaním alebo potvrdzovaním prozápadnej orientácie Slovenska. Aj vo vzťahu k svojim prirodzeným susedom. Predstava Slovenska, ktoré je osobitnou krajinou vo vzťahu k Maďarsku, Poľsku a Češku, neláka ani zvnútra. A to nielen z dôvodu chýbajúcej solidarity s ich výdavkami na bezpečnosť tohto regiónu.
Ako istý kritik doktríny o preventívnej vojne poznamenal: týmto krokom USA prebrali realpolitik kolonizujúcej Európy v 19. storočí, ktorá tiež vychádzala z hegemónie násilia a silných národných záujmov. Práve tento pojem národne izolovanej suverenity sa mení referendom o vstupe do transnacionálne sa rozhodujúcej EÚ tak v otázkach hospodárskej, ako aj bezpečnostnej politiky. V tomto zmysle sa v obidvoch referendách deklaruje iná predstava o suverenite a dejinnej vízii, ktorá obidve referendá navzájom oddeľuje – to, čo jedno proklamuje, druhé popiera. Opäť ide o kontext a nielen ideál. Prinajmenšom angažovanosť politických strán, ktoré referendum o vstupe do NATO požadujú vo svojom programe, to citeľne pripomína.
Dobre, karty sú rozdané. Všetko je výsostne legálna hra. Buďme realisti, pravdepodobne o možnosti referenda rozhodnú všetky strany – spolupráca vlády s opozíciu a prezidentom. Je to vzácna chvíľa, pretože sa konečne neoplatí kádrovať Slovensko na dve časti. Menšinových demokratov a populistickej, nedemokratickej – najlepšie ľavicovej väčšiny. Spochybňuje sa tým okrem iného mandát opozičných strán, ktoré vedia pomôcť. Konečne je to tak. Jednou vecou je opis logiky hry o konečný politický výsledok, druhou interpretácia konania ľudí. Každá „arogancia moci“ má v pozadí kultúru permanentných konfliktov. Ak budú signatári petície deklasovaní na občanov druhej a tretej triedy, bude to ďalšia prehra tejto spoločnosti. Možno, dôvod na ďalšie referendum. Chýba nám sloboda mýliť sa a spolu s ňou sebadôvera. Fundamentalizácia verejnej mienky navádza k alibizmu a korupcii svedomia mienkou silnejšieho. Medzi zástancami petície za referendum je veľa idealistov, ktorí rozmýšľajú ináč. Ak to myslia vážne, majú zvláštny dar: rozbíjať monopol verejnej mienky hlasom vlastného svedomia. Aj o tom je demokracia. Mám rešpekt pred tými vzácnymi príkladmi, ktoré ju týmto neľahkým spôsobom rešpektujú.
