Ako pacifistka odmietam vojenské zásahy

Monika Beňová , podpredsedníčka strany Smer

Narodila sa 15. augusta 1968. Vyštudovala gymnázium a dnes je poslucháčkou 3. ročníka Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. V roku 1993 začala súkromne podnikať a neskôr pracovala ako generálna riaditeľka spoločnosti Reebok na Slovensku. V roku 1997 sa stala generálnou riaditeľkou rádia Koliba, kde pôsobila dva roky. Podieľala sa na založení strany Smer a bola jej prvou generálnou manažérkou. Od roku 2001 je podpredsedníčka strany. V parlamentných voľbách v roku 2002 sa stala poslankyňou NR SR a neskôr predsedníčkou jej integračného výboru. Spoluzakladala nadáciu Malý princ a nadáciu Solidarita, ktorá sa neskôr premenovala na nadáciu SMER. Je vydatá a má syna Martina.

Stretli sme sa v Štrasburgu, keď po prvýkrát sedela delegácia niekoľkých slovenských poslancov v laviciach Európskeho parlamentu. Slovo o tomto podujatí prinieslo rozsiahlu reportáž. Medzi hlavné postavy našej integrácie patrí a bude patriť predsedníčka integračného výboru NR SR Monika Beňová, jedna zo zaujímavých a do istej miery aj kontroverzných postáv slovenskej politiky. Prišla z podnikateľského prostredia, nepatrí k najchudobnejším politikom, dnes je podpredsedníčka strany, ktorá sa usiluje nájsť stredoľavú identitu. Keďže prvá časť nášho rozhovoru sa diala ešte pred Summitom v Kodani a pred zásadnou programovou konferenciou strany Smer, rozhodli sme sa, že v rozhovore budeme pokračovať.

>> Štrasburg

V Európskom parlamente ste teraz po prvý raz. Aké máte z toho pocity?

- Môžem začať vizuálne. Je to obrovská, kolosálna budova a vôbec netuším, čo všetko existuje v týchto priestoroch, ale je to naozaj monumentálne. Zvlášť príchod na vnútorné nádvorie. Moje pocity poznačil aj neskorý príchod. Bolo to dosť hektické. Mali sme asi hodinové stretnutie s frakciou európskych socialistov. To bolo veľmi príjemné. Pekne nás privítali, dokonca osobitne aj zástupcov Slovenska. Nebolo to také formálne, že „všetkých vás vítame...“, ale aj menovite. Diskutovali sme o správe Elmara Broka, predsedu zahraničného výboru, ktorá bude dnes predložená aj do pléna. Prerokovali sme materiály o tom, aké boli výhrady frakcie a aké budú návrhy. Dostali sme priestor komunikovať, v druhej časti stretnutia sa hovorilo o tom, ako by mohli pomôcť konkrétni členovia Európskeho parlamentu nám nečlenom v kampaniach, povedzme pri voľbách do Európskeho parlamentu. Rezonovala aj otázka referenda. Kolegovia sa nás pýtali, čo by sme potrebovali od členských štátov EÚ nato, aby bolo áno priechodné. U nás na Slovensku je situácia asi najpozitívnejšia, ak to porovnám s krajinami V4, čo vo mne niekedy vyvoláva dojem, že podpora vstupu do EÚ je taká vysoká pre neinformovanosť ľudí.

Troška vás preruším. Spomínali ste frakciu európskych socialistov. Podľa mojich informácií Smer nemá ešte ani štatút pozorovateľa...

- Nie. Nie sme ešte pozorovatelia, ale keď sa chystala poslanecká delegácia pozorovateľov do Európskeho parlamentu, tak sme od nich dostali pozvanie. Samozrejme s tým, že predbežne sa uvažuje, že by nás mali prizvať na jarný kongres Socialistickej internacionály ako zástupcov parlamentnej strany, ktorá je povedzme stredoľavá a ako jediná v parlamente zapĺňa také miesto.

Už je to oficiálne? Smer je stredoľavý?

- Nechcela by som predbiehať. Začiatkom decembra máme programovú konferenciu a rozhodne to nemôžem vyhlásiť za celú stranu, za všetkých jej členov. Ale myslím si, že programom a všetkým sme skôr v priestore stredoľavých strán. Sme iní ako čisto stredoví alebo stredopraví, a preto treba o tom začať normálne hovoriť. Zároveň chápem hendikepy slovenskej spoločnosti. Keď sa niečo označí za stredoľavé, vyvoláva to v ľuďoch akúsi antipatiu. Možno vzhľadom na to, že ľudia si pamätajú ľavicu spred roku 89. Nechcú vidieť ten rozdiel. Socialistické strany na Západe – v Nemecku, vo Švédsku, vo Veľkej Británii alebo v Rakúsku – sú úplne iné, ako bola Komunistická strana Slovenska. V tom je ten veľký rozdiel.

Podľa našich informácii existujú výhrady Strany európskych socialistov voči Smeru. Konkrétne ide o nevyjasnený postoj k ľudským právam, k rómskej problematike a ekologickým záležitostiam, takisto aj Ficova posadnutosť obhajovať trest smrti... Skrátka, socialisti sa môžu líšiť v rozličných ekonomických politikách, no v čom sú zajedno, to sú ľudské práva a ekológia.

- Ale určite. No z pohľadu ľudských práv rozhodne nemôžem súhlasiť s tým, že by Smer nemal vyjasnenú pozíciu. Ak veľmi otvorene hovoríme o hendikepoch, ktoré má Slovensko vo vzťahu k rómskej populácii, to neznamená, že nie sme za dodržiavanie a presadzovanie ľudských práv. Len chceme otváraním veľmi kontroverznej a citlivej témy upozorniť na to, že sa ešte stále nerieši. A že musíme urobiť niečo pre to, aby sa riešiť začala, či už vo vzťahu k majoritnej časti obyvateľstva, alebo vo vzťahu k minoritnej časti. Situácia je taká, že Rómovia si nedokážu pomôcť sami a bude potrebná obrovská ingerencia štátu, aby sa táto vec vyriešila. Nemôže to však byť ingerencia typu: „Dáme vám peniaze a nejako s nimi zaobchádzajte.“ Toto je určite citlivá téma, ale je to otázka možno lepšieho vysvetlenia. Svojím spôsobom dávam vinu Petrovi Weissovi, ktorý ako predseda zahraničného výboru veľmi nevysvetlil túto tému. Keď aj prišli nejaké návštevy, či už boli z Bruselu alebo z nejakých inštitúcií a chceli zistiť, ako sa rieši rómska problematika, tak sme ich zobrali na Luník 9. Zobrali sme ich do jednej-dvoch osád, kde sme predtým vyupratovali a kde sa usmievali Rómovia, ale to nie je riešenie.

Spravodajca Európskeho parlamentu pre Slovensko Jan Marimus Wiersma bol niekoľkokrát na Slovensku. Považujete ho za človeka, ktorý by si nechal len tak upratať pred očami? Váš argument sa podobá tým, ktoré poskytovalo v minulosti HZDS...

- Ja netvrdím, že zle informujeme, len hovorím, že keď povieme A, nepovieme aj B. Keď už bol Wiersma na Slovensku a ukázali sme mu Luník 9, tak sme mu mohli ukázať, ako tie domy vyzerali, keď ich Rómom odovzdávali. Možno sme ho mohli zobrať do detských domovov, kde je už sto percent rómskych detí a to len z toho dôvodu, že v ich rodinách im nedokážu zabezpečiť to, na čo majú nárok podľa ústavy. Takže ak hovoríme o dodržiavaní ľudských práv, tak potom práve vo vzťahu k rómskemu etniku môžeme hovoriť aj o dodržiavaní práv dieťaťa a tie sa rozhodne v rómskych rodinách nedodržiavajú.

Študoval som materiály Smeru a nevšimol som si tam nejakú zásadnú pozíciu v kontexte dnešnej debaty o budúcnosti EÚ. Za akú Európu je Smer?

- Všimla som si dnes v pléne, že ani tu nie sú jednotné názory, čo sa týka delegátov kandidátskych krajín vo vzťahu k tým frakciám, do ktorých boli zaradené alebo ku ktorým sa hlásia...

Alebo ku ktorým chceli byť zaradené...

- ...musím povedať, že v socialistickej frakcii sa hovorilo o tom, že Strana európskych socialistov bude podporovať federálne usporiadanie Európy, s čím ja osobne nie som stotožnená. Ale je to možno len otázka vysvetlenia pozícií. Budem hovoriť konkrétne o Slovensku.

Len sme nadobudli vlastnú suverenitu a vytvorili si vlastný štát a už sa máme vzdávať? Vzdať tej časti suverenity v prospech niečoho, o čom ešte ani nemáme predstavu, ako bude fungovať?

Robert Fico nedávno povedal, že Smer bude sociálnou alternatívou voči tejto vláde. Nechýba tam slovíčko „demokratickou“?

- Predpokladám, že slovíčko demokratické z toho vypadlo len preto, že je to úplná samozrejmosť. Ak budeme sociálnou alternatívou, tak celkom pochopiteľne demokratickou sociálnou alternatívou alebo sociálnodemokratickou alternatívou. No podľa mňa to nie je v názve. Ide o obsah. Ak hovoríme, že táto vláda potrebuje sociálnu alternatívu, hovoríme o tom v kontexte toho, že vláda síce pripravuje reformy, ale zabúda, že okrem reštriktívnej časti potrebujú aj kompenzačnú časť. A to najmä vo vzťahu k tým sociálnym skupinám, ktoré jednoducho nie sú schopné reflektovať takým rýchlym tempom vývoj spoločnosti. Preto sme vystúpili pri jednotlivých návrhoch, ktoré vláda priniesla na skrátené legislatívne konanie parlamentu, s celkom konkrétnymi pripomienkami. Žiaľ, momentálne situácia v parlamente je taká, že koaličná sedemdesiatosmička hlasuje veľmi disciplinovane. No sociálna politika nie je len otázkou stredoľavých strán. Sociálna politika je predsa aj otázkou kresťanskodemokratických strán. Nechápem postoj slovenských kresťanských demokratov alebo povedzme slovenských konzervatívcov. SMK a dokonca aj SDKÚ sú konzervatívne strany alebo sa k tomu aspoň hlásia. Kde sú teda tie hodnoty, ak to nenazvem priamo sociálnou solidaritou, ktoré by mali aj ako konzervatívci zdieľať v rovine sociálnej politiky?

Slovenská vláda je v prvom rade neoliberálna. Nedávno sme uverejnili reportáž z Európskeho sociálneho fóra vo Florencii. Malo byť alternatívou Svetovému ekonomickému fóru. Aký je váš postoj k novým sociálnym hnutiam, ktoré protestujú kdekade po svete? Čo si o nich myslíte?

- Protest je jedna z foriem, ako upozorniť na to, že situácia sa nerieši. V zásade, ak to nenaberá prvky radikalizmu, podporujem takéto aktivity. V procese, ako je napríklad aj zjednocovanie Európy, témy ako sociálne istoty alebo práva slabších nejako zanikajú. Zanikajú v predstave, že zrazu budeme žiť v zjednotenej a bohatej Európe. Myslím, že je naozaj na mieste, ak sa na to upozorňuje, či už formou konferencií, obrazne za zavretými dverami, alebo formou verejných protestov. Je to úplne v poriadku. Navyše som milo prekvapená, že v rámci Európy sa angažuje čoraz viac mladých ľudí. To je veľmi pozitívna črta, lebo mladí ľudia môžu osloviť aj ďalších mladých ľudí v nečlenských štátoch EÚ, ktorí akoby mali obavy prihlásiť sa k tomu, že ide o to, aby bola spoločnosť sociálne spravodlivá.

Minulý parlament prijal niečo, čo sme v SLOVE nazvali vykopávanie otvorených dverí a síce Deklaráciu o kultúrnej zvrchovanosti Slovenskej republiky. Čo si myslíte o tejto záležitosti? Je to obava kresťanských demokratov, aby zrazu európske orgány nevyvíjali legislatívu, ktorou by zaručili občanom väčšie práva, povedzme napríklad homosexuálom?

- Toto sú konkrétne témy, ktoré zrejme slovenským konzervatívcom prekážajú. Možno nielen slovenským, ale budem teraz hovoriť len o nich. Nie je to iba otázka zrovnoprávnenia povedzme inak sexuálne orientovaných občanov. Je to i otázka vecí, o ktorých sa dnes diskutuje v členských štátoch EÚ. Je to aj legalizácia marihuany a ďalšie témy, ktoré jednoducho budú na Slovensko prichádzať a nebudeme tomu môcť zabrániť. Napriek tomu osobne nesúhlasím s tým, aby mladí ľudia fajčili marihuanu. No nemali by byť tak prísne postihovaný, keď sa u nich nájde marihuanová cigareta. Konzervatívci sa k tomu hneď a veľmi rýchlo prihlásili, keďže majú obavu, že moderné témy budú prichádzať aj na tradicionalistické Slovensko. Možno, že by sa to aj časti tradicionalistického Slovenska dotklo a chcelo by aspoň diskutovať.

Kedy začne parlament znovu prerokovávať antidiskriminačný zákon?

- Hovorila som s podpredsedom vlády Pálom Čákym o tom, že keby to nebol priniesol, určite by som mala ten návrh pripravený ja. Je to naozaj jeden z potrebných eurozákonov. Hovorila som o tom aj s predsedom zahraničného výboru Jánom Figeľom a musím povedať, že postoj konzervatívcov sa nezmenil. Podľa nich neexistuje dôvod nato, aby sme takýto zákon prijímali... Naopak, myslím si, že existuje veľa dôvodov nato, aby sme ho prijali. Budeme o tom hovoriť v našom poslaneckom klube a osobne budem presadzovať u kolegov, aby ho podporili.

Kto bude vaším spojencom?

- To v tejto chvíli neviem odhadnúť, ale je možné, že aj liberálna ANO sa k takémuto zákonu prikloní. Nevidím dôvod, prečo by to nemala podporiť aj SDKÚ. Nie je to zákon len o inak sexuálne orientovaných ľuďoch. Sú tam aj iné dôležité veci. Ak sa zákon prijme, tak sa má prijať ako celok a nemôžeme z neho niečo vyťahovať a niečo doň vkladať.

Všeobecne sa hovorí, že Smer má horšie alebo zlé vzťahy s mimovládnymi organizáciami. Čím to bude?

- Nemyslím si, že by mal Smer zlé vzťahy s mimovládkami. Naopak, keď môžem a mám čas, veľmi aktívne spolupracujem najmä so ženskými organizáciami. No stretla som sa aj s rómskymi organizáciami a prostredníctvom jednej nadácie podporujeme aj isté občianske združenie v Banskej Bystrici, ktoré má za cieľ pracovať so sociálne retardovanými ľuďmi. V prvom rade treba pracovať v detských skupinách a snažiť sa prostredníctvom nich potom presadzovať zlepšenie podmienok v starších komunitách. Napriek tomu si myslím, že je to skôr otázka toho, do akej miery chápeme prácu občianskych združení. Obávam sa, že niektoré využívajú prostriedky, ktoré dostávajú. Tiež musím povedať, že ja som od štátu nikdy nedostala ani korunu. A ani som si ju nikdy nežiadala. Sú organizácie, ktoré ich dostávajú a využívajú ich na to, že usporiadajú konferenciu, dajú si chlebíčky, kávu, vytlačia nejaké brožúrky, ktoré si rozdajú medzi sebou, ale chýba tomu koncovka. Ak s niekým spolupracujem, tak vtedy, ak vidím, že tá koncovka tam je. Preto napríklad spolupracujem so ženskými organizáciami, ktoré naozaj veľmi poctivo pripravujú ženy na vstup do politiky. A to mi chýba napríklad aj v koncepcii riešenia rómskej problematiky. Máme kopu organizácií, ktoré usporiadali kopu konferencií, ako treba vyriešiť rómsku problematiku a mali na to kopu peňazí, ale v podstate nevyriešili nič.

Aký je váš názor na antiamerikanizmus?

- Včera som dostala veľmi priateľsky mienenú otázku od jedného pána, či Slovensko nie je orientované priveľmi proamericky. Dokonca začínajú mať pocit, že Slovensko sa stane akousi predĺženou rukou Spojených štátov. Ja som im vysvetľovala, že tak sa správa vláda. No to neznamená, že Slovensko ako krajina je nejako silne proamericky orientované. Pravda je taká, že predstavitelia tejto, ale aj bývalej vlády skutočne veľmi angažovane a možno niekedy až priveľmi angažovane vystupujú v prospech amerických záujmov. Ja nemôžem povedať, že by sme mali zlé vzťahy s americkým veľvyslancom s pánom Weisserom, niekoľkokrát sme sa s ním stretli, je to skutočne príjemný človek, ale predstavitelia našej vlády zabúdajú na to, že buď budeme súčasťou EÚ, alebo budeme ďalšou hviezdičkou na americkej vlajke. To nejde dokopy. V tomto by si aj vláda mala ujasniť svoju pozíciu. Ak chcem byť súčasťou EÚ, tak potom treba robiť európsku politiku a nie európsku politiku s americkým akcentom.

Aký je váš postoj k potenciálnemu útoku na Irak.

- Bola som veľmi vydesená, keď mi telefonovali novinári, že ešte sa len prijala rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN a pán premiér Dzurinda už vykrikoval, že uvoľníme náš vzdušný priestor. Vtedy som ho prirovnala k americkému prezidentovi, pretože oni si telefonujú. A viete, keď americký prezident chce ísť útočiť na Irak, musí predstúpiť pred Kongres a požiadať o podporu, potom musí ísť do senátu a požiadať o podporu a až potom urobí zásadne vyhlásenie. Na Slovensku máme parlamentnú demokraciu a on je predsedom vlády. To znamená, že on nebol priamo volený ako predseda vlády, ale zvolili ho poslanci. Nemá legitimitu o takýchto veciach rozhodovať. Ak uvoľníme vzdušný priestor, keď príde prípadný útok na Irak, tak by to malo byť rozhodnutie Národnej rady SR. Určite by som takýto spôsob podporila. A ako pacifistka musím povedať, že absolútne odmietam vojenské zásahy, pretože si myslím že vojenské zásahy vôbec nič nevyriešia. Úplne jasný príklad je Juhoslávia, kde prišlo k obrovskej vojenskej invázii. No situácia niekoľko rokov po dokazuje, že zrejme to nebola tá ideálna cesta na riešenie. Možno aj ženy vidia tento problém trocha inak a možno ho vidia cez vlastné deti. Vôbec nie som presvedčená, že bombardovanie Iraku a desiatky tisíc nevinných obetí prispejú k tomu, aby sa dosiahlo to, čo sa dá dosiahnuť možno aj inými nástrojmi.

Na Slovensku sú ženy v politike vnímané dosť kontroverzne, vám vyčítajú určitú nekompetentnosť. Ako by ste obájili svoju kompetentnosť na poste šéfky integračného výboru?

- Posudzovať kompetentnosť a zvlášť vlastnú je veľmi náročné. O mne sa všeobecne vie, že som ambiciózny človek, ktorý veľmi jasne hovorí o svojich postojoch, a nemám pocit, že by som bola nekompetentná na poste, ktorý zastávam. Dokonca mám pripravený aj slušný program na najbližšie štyri roky. Jednak to bude transformácia nášho výboru na Výbor pre európske záležitosti, pretože keď vstúpime do EÚ, integračný výbor nebude mať opodstatnenie, a jednak sa budem snažiť, aby to bol práve parlament, ktorý preberie celú iniciatívu týkajúcu sa najbližších dvoch rokov a lobingu, ktorý budeme musieť vyvinúť smerom k parlamentom členských štátov. Či je kompetentnejší niekto, kto má tri tituly pred menom a dva za menom, to neviem celkom dobre posúdiť, pretože musím povedať, že mnohí z tých ľudí ich zísakli v časoch, o ktorých tak neradi hovoríme a do ktorých by sme sa neradi vrátili. Neviem, či to je tá kompetentnosť, na základe ktorej môžu o sebe vyhlásiť, že sú kompetentnejší ako ja. Mám veľkú snahu dopĺňať si vlastné vedomosti, nielen tým, že som sa prihlásila na fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov, ale aj tým, že sa zúčastňujem na rôznych konferenciách, seminároch, robím si kontakty v iných krajinách. Mala som už napríklad stretnutie s predsedom Integračného výboru Poslaneckej snemovne Českej republiky. Naozaj sa snažím, aby to, čo ja osobne pokladám za prínos tejto práci bolo relevantné, a keďže si uvedomujem, že to postavenie má medzinárodný význam, aby som neurobila nejakú hanbu.

>> Bratislava

Náš rozhovor sme začali v Štrasburgu, teda v období, keď Európsky parlament veľmi entuziasticky rozprával o rozširovaní únie, ale ešte nič nebolo isté. Ako hodnotíte záverečný akt rokovania v Kodani?

- Kodaň má dve roviny. Prvá je tá, že sme tam vyrazili entuziasticky ako V4 s tým, že budeme spoločne bojovať a bojovať. Nakoniec už pri prvých rokovaniach každý vyjednával individuálne a spoločná pozícia sa rozbila. To, samozrejme, oslabilo aj konečný výsledok a možno to bolo viac na škodu ako na osoh. V každom prípade sme uzavreli negociačný proces. Tak ako ho uzavreli všetky kandidátske krajiny, ktoré majú vstúpiť v roku 2004. Myslím však, že je pred nami veľmi veľa práce a že by bolo priveľmi jednoduché, keby sme teraz hovorili, že už máme uzavretý proces vstupu do EÚ. Na vstup do EÚ sa musíme pripraviť predovšetkým doma. Na to pripravení nie sme. Inak mi to prišlo také formálne.

Práve strana Smer do značnej miery spochybňovala pevnosť slovenských pozícií? Je vaša strana dnes spokojná?

- Ak mám byť úprimná, možno by som diskutovala o tom, či by nebolo pre Slovensko výhodnejšie, keby sme dostali viac priamych kompenzácií na obdobie 2004 - 2006. To znamená platby, na ktoré nemusíme robiť nijaké projekty. Mám totiž obavy, keď vidím, v akom stave je projektovanie predvstupových fondov. Ako budeme teda pripravení projektovať štrukturálne fondy? Na druhej stane súhlasím s pánom Figeľom, že nás to bude viac motivovať a budeme sa to musieť naučiť skôr ako krajiny, ktoré dostanú priame kompenzačné peniaze. Naozaj sme kritizovali negociačný proces v tom, že sa mohli niektoré pozície vyjednať lepšie. Hovorili sme vtedy o jadrovej energetike. Mohli sme vyboxovať lepšie pozície pri uzatváraní jadrovej elektrárne Jaslovské Bohunice, kde má napr. Litva neporovnateľne lepšie podmienky a pritom Bohunice sú, aj čo sa týka bezpečnosti, na tom lepšie. Čo sa týka priamo Kodane, tam sme mohli lepšiu pozíciu dosiahnuť tiež, ale potom už nebol na to priestor. Okrem toho, rokovania prebiehali na úrovni premiér, minister zahraničných vecí a hlavný vyjednávač. Nejaké názory zástupcu opozície alebo predsedu integračného výboru nedostali priestor.

Myslíte, že SDKÚ si robí priveľkú politickú kampaň z integračných výsledkov?

- Áno, ale SDKÚ postavilo volebnú kampaň na integračných úspechoch. To je trocha na škodu. Pretože ak jediným programom politickej strany, ktorá vládne, je integrácia a tá integrácia prebehne v polovičke volebného obdobia, tak potom je na mieste otázka, čo budú robiť zvyšok volebného obdobia? Lebo okrem integrácie nijaký konkrétny rozvojový program SDKÚ nepredstavila. Viete, rozprávala som sa s jedným kolegom z Čiech. V Českej republike uvažujú, že voľby do Európskeho parlamentu by spojili s predčasnými parlamentnými voľbami, pretože aj česká koaličná vláda je veľmi krehká. Tiež chceli, aby sa Česká republika stala členom Európskej únie a aby tam bola aspoň nejaká stabilná vláda. Možno, že poloha našej vlády je identická v tom, že najsilnejšia koaličná strana, ktorou je SDKÚ, okrem integrácie žiaden program nepripravila.

Bude teda Smer požadovať voľby v polčase?

- Myslím, že by bolo predčasné teraz hovoriť, či to budeme požadovať, ale minimálne treba o tom diskutovať, a to nielen v rámci opozície, ale aj s koaličnými stranami, pretože v podstate vo veľmi krátkom čase sa ukázalo, že aj pri programovo blízkych stranách existujú nezhody. Táto vláda bola prezentovaná ako vláda programovo blízkych strán a rozpory sa objavili v krátkom čase po predstavení volebného programu. Možno práve v tomto kontexte bude možné otvoriť diskusiu, či by nebolo na mieste spojiť voľby do Európskeho parlamentu s našimi parlamentnými voľbami.

Nedávno prenikli na verejnosť aktivity slovenských osobností, akými sú napríklad Jozef Ráž, Ján Čarnogurský a Eduard Chmelár, ktorí založili iniciatívu smerujúcu k vyhláseniu referenda o vstupe do NATO. Myslíte si, že je to dosť dôležité na to, aby o tom rozhodovali ľudia?

- Má to dve roviny. Na jednej strane sa naozaj môžeme pridržiavať toho, že to nie je podmienkou a nie je ústavne zakotvené, aby na vstup do Severoatlantickej aliancie bolo potrebné referendum. Chápem aj obavy koaličných politikov a ich opatrné vyjadrenia k referendu o NATO. Referendum o NATO je tak nevypočítateľné, že si neviem predstaviť, čo by urobila vláda, keby bolo vypísané referendum a dopadlo by zle. Musela by abdikovať celá vláda, pretože to by bolo jasne povedané, čo si národ myslí o jej zahraničnej politike. Na druhej strane sa treba opýtať, či ľudia majú dostatok informácií o tom, čo je Severoatlantická aliancia a prečo Slovensko má byť jej členom?

Ale veď to nie je ich chyba...

- To ja absolútne chápem, len, žiaľbohu, bolo by to také priveľmi emotívne. Emócie vo vzťahu k NATO, možno aj kvôli Juhoslávii, možno aj kvôli ostatným veciam, sú skôr negatívne ako pozitívne. Veľa mladých ľudí na to pozerá absolútne pacifisticky a odmietajú akékoľvek vojenské pakty a vojenské zoskupenia a vôbec používanie vojenskej moci. Na mieste je však otázka, do akej miery by to vedeli ľudia racionálne zvážiť a do akej miery kampane, ktoré boli na to robené v prospech NATO, neboli skôr kontraproduktívne. Usmiate osobnosti televízie Markíza, ktoré ma presviedčajú o tom, ako konečne mám ten pas a môžem cestovať po celom svete, a preto mám voliť NATO, mi prídu také smiešne. A naozaj to viac ľudí skôr nahnevá, ako povzbudí.

Čo sa týka vašej strany, mali ste programovú konferenciu na začiatku decembra, kde mal prísť zásadnejší odklon od pragmatickej politiky smerom k väčšej ideologizácii. Ako to hodnotíte?

- Programová konferencia a príspevky na nej boli o politickom vymedzení v stredoľavom priestore. Zazneli myšlienky, ktoré sú blízke či už nemeckým sociálnym demokratom, alebo britským labouristom. Myslím, že tá profilácia určitým spôsobom nastala. Problémom na Slovensku je, že absentovali intelektuáli, s ktorými by sa vedeli ľudia identifikovať, a vedeli by povedať, toto je človek ľavicový. Preto je u nás módou byť pravicovo orientovaný. Myslím, že je na mieste, aby už na Slovensku vznikla silná sociálnodemokratická strana. Dokonca je najvyšší čas, aby vznikla silná sociálna demokracia. Ak si pozrieme tú pravo-ľavú škálu, tak na tej pravej je strašne veľa rôznych strán, od absolútne radikálne konzervatívnych až po liberálne alebo po sociálno-liberálne. V ľavicovej časti spektra je síce veľa straničiek, ale v podstate jedinou parlamentnou stranou je Smer, ktorý sa hlási k stredoľavému programu. Ostatné strany ostali mimo parlamentu. Do budúcnosti treba rozmýšľať, čo urobiť s tým voličským, ale aj osobnostným potenciálom. Každá strana má v sebe určitý osobnostný potenciál, len ho možno menej vidieť a je menej medializovaný. No určite ho má. Treba zvážiť, ako celý tento potenciál sfúzovať a vytvoriť niečo, čo bude v stredoľavom priestore silné. Samozrejme, aj naša strana má stále hendikep, pretože do parlamentu sme vstupovali ako stredová strana, ktorá bola orientovaná skôr na pragmatizmus a racionalizmus. Teraz sa začíname stávať stranou, ktorá má atribúty alebo niektoré ideologické znaky. A to najmä tým, že sa osvojili nejaké hodnoty, a tie hodnoty sú vždy spojené s nejakou ideológiou. Tiež to zrejme bude nejaký čas trvať. Nedá sa to vyriešiť jednou konferenciou.

S hosťom SLOVA sa zhováral Ivan Štefunko