No počkaj, zajac
V zásadnej diskusii o politickej kultúre a charaktere nášho štátu sa objavil nečakaný príspevok. Nie, nejde o ďalší principiálny prejav na tému politickej kultúry na Slovensku. Ide skôr o to, ako tá dnešná kultúra moci funguje v životnom kontexte. Ten je nezriedka zaujímavejší ako oficiálna vládna politika. Občan Mikuláš Dzurinda bol nechtiac svedkom záludnosti sveta zločinu.
Údajný boss slovenského podsvetia Mikuláš Černák sa na lyžiach prerútil dvadsať centimetrov okolo predsedu vlády a nezabudol sa odpichovať mohutnými odrazmi ostrých palíc. Podľa premiéra chcel predbehnúť ostatných lyžiarov. Trúfalosť jedného zlosyna na lyžiach aktivizovala bezpečnostné zložky štátu. Premiér, vedomý si svojej občianskej odvahy, dostal zosilnenú ochranu. Rýchle zasadnutie koaličnej rady potvrdzovalo závažnosť kauzy. Prinútilo vstúpiť do akcie vo veci práva a súdnej spravodlivosti povolaných ministrov vnútra a spravodlivosti. Televízni diváci v napätí počúvali správu o dueli roka: štátnik proti zlosynovi v podmienke, takmer by sa dalo povedať, dobro proti zlu v priamej konfrontácii. Celkom dobrý vianočný príbeh, poviete si, ak by nehrozilo, že sa skončí v neprospech nášho štátnika a celej jeho partie. Trápne ticho „deň po“ dávalo tušiť, že sa blíži koniec povolebného vystatovania sa cisárovými novými šatami.
Zástancovia tretieho sektora si však mohli vydýchnuť. Naozaj je to tak, nežijeme v orwellovskom štáte. Okrem noriem štátnej moci je tu aj občiansky sektor. V ňom je celý rad občianskych konfliktov a sporných situácií, ktoré sa nedajú riešiť paragrafmi ani prostriedkami trestnoprávnej mašinérie. A je len dobre, že je to tak, pretože aj o tom je absurdistan Orwellovho 1984. Vrelý súhlas s názorom Tomáša Galbavého z SDKÚ o celej kauze ako reakcii na druh ľuďí, ktorí „odmietajú základné princípy slušnosti a snažia sa dostať dopredu na úkor iných“. Áno, musí to mať svoje dôsledky. Ale už samotná predstava, že by hocikto z nás – aj ten obávaný občan Černák – mal byť trestne stíhaný za dranie sa dopredu, je niečím absurdná a pochybná. Čo je morálne neprípustné, nie je zďaleka trestné. Európsky meštiak od čias Francúzskej revolúcie si váži túto nezávislosť od štátu a pozná na tento typ situácií jedno zázračné riešenie: otvoriť ústa a ohradiť sa. Nemyslím, že by tým dôstojnosť predstaviteľa štátnej moci niečím utrpela. Skôr platí opak. Ak nič iné, bolo by o dôvod viac použiť prostriedky, ktoré dnes pripomínajú hon na neviditeľného zajaca streľbou z ďalekonosných diel. Výstrely doprázdna znevažujú autoritu štátnej moci a jej nositeľa. Už týmto faktom prehráva mlčiaci občan Dzurinda svoj boj proti zločinu.
Poviete si, nepochopil si hlavnú pointu príbehu. Veď štátnický rozum pána premiéra možno chcel iba napraviť do neba volajúcu chybu justície a pritom možno iba lišiacky dodržať vlastné slovo: dotyčný recidivista predsa patrí za mreže. Najmä, zlé jazyky hovoria, keď si o to koleduje svojimi provokáciami u Najvyššieho. No počkaj, zajac, toto ti neprejde. Ale ak v občianskych sporoch ide o potvrdenie osobných kvalít, a tým je vec aj ukončená, tu sa začína iný príbeh. Týka sa politickej kultúry štátnika, jeho schopnosti alebo neschopnosti efektívne a legitímne narábať so štátnou mocou. Ešte za mečiarizmu sa na Slovensku bojovalo o povesť demokratického štátu zavedením nezávislosti súdnej moci. Dnes sa o nej opäť hovorí. Potom, čo popradská prokurátorka Dašena Grigerová zastavila stíhanie proti Mikulášovi Černákovi, reakcia z pozície vis maior nenechala na seba dlho čakať. Najprv pohoršenie pána premiéra, potom následná reakcia ministra Palka s dramatickou pointou: niekoľko statočných čelí skrytému nepriateľovi v rajóne, orgánom činným v trestnom konaní, ktoré sú často podchytené (po slovensky skorumpované) naším podsvetím. Z vianočného príbehu o dobre a zle takmer celonárodná tragikomédia. Žáner sa tým však ešte nevyčerpal. Hrozí morálna fraška: tentoraz už iba v divadle jedného herca. Podľa prokurátorky Gregorovej premiér videl, počul a dosvedčil niečo iné pred televíznymi kamerami a niečo iné uvádzal na polícii. Ak je to tak, verím, že to bude mať dôsledky. Ide predsa o základné princípy slušnosti. Kam teda zaradiť tento smutnomodrý príbeh? Aj pozitívne naladení kritici dnešného vládneho ansámblu sú prinajmenšom zaskočení. Áno, reč je aj o obvineniach zo strany vysokých štátnych úradníkov na adresu prokuratúry – bez uvedenia dôkazov. Nijakej štátnej moci takýto žáner sebaparódie nesvedčí. A to nie je všetko. V kuloároch bratislavských divadiel a médií sa už šepká čosi o príprave novej komiksovej série na štátny účet: No počkaj, len aby sa vlk nestal zajacom. Skrátka, povestné malé príbehy zo života od nepamäti ukazujú načo máme, keď je treba problémy a konflikty spontánne riešiť tu a teraz. Čo je ešte horšie, o ich dopade a razancii rozhodujú nezamýšľané dôsledky, vedľajšie účinky, o ktoré pôvodne nikomu nešlo.
