Nechcené dieťa
Referendum sa stalo na Slovensku symbolom fiaska. Všetky doterajšie buď zmanipulovala štátna moc, alebo odignorovali občania. Na obzore je však ďalšie. Okrem želaného dieťaťa - hlasovania o vstupe do Európskej únie - sa rodí aj jedno nechcené. Výzva Nech rozhodnú občania, ktorú podpísalo 38 osobností verejného života, žiada vyhlásenie referenda o vstupe do Severoatlantickej aliancie. Ak sa to dieťa skutočne narodí, bude sa od svojich súrodencov líšiť. Predchádzajúce referendá prebiehali v kontexte boja medzi koalíciou a opozíciou. Stali sa nástrojom boja politických strán, nie vyjadrením vôle občanov. Táto iniciatíva však môže byť iná. Ak sa jej podarí dištancovať od krokov „straníckych“ komunistov a nacionalistov, bude skutočne občianskou. Krátky pohľad na mená signatárov výzvy zároveň ukazuje, že reprezentujú široké spektrum straníckych a ideologických náklonností, nerešpektuje dokonca ani špecificky slovenské delenie na „spiatočníkov a pokrokových“, ergo „antidemokratov a demokratov“, ergo „mečiarovcov a tých druhých“.
Názor vlády na celú iniciatívu sa dá ľahko predvídať. Spochybňuje predsa nevyhnutnosť jednej z jej základných priorít v oblasti zahraničnej a obrannej politiky. Právo na názor a obranu vlastných postojov jej samozrejme nemôže nik vziať. Treba sa však vyvarovať typicky postkomunistického zmiešavania štátu s jeho aktuálnou politickou reprezentáciou. Vláda si musí uvedomiť, že právo mať názor jej nedáva právo použiť nástroje štátnej moci na potlačenie názoru opačného. O legitimite výzvy, petičnej akcie a prípadného referenda nemožno pochybovať. Takýto spôsob vyjadrenia názoru je základným politickým právom každého občana. Nijaká politická skupina si nemôže dovoliť spochybniť to, ak sa chce ešte vždy nazývať demokratickou. O tom, či je referendum potrebné, nakoniec rozhodne predsa občan sám.
Pre mňa, ako občana, hovorí zaň niekoľko argumentov. Taký dôležitý krok, akým vstup do NATO je, si vyžaduje súhlas väčšiny ľudí. Vláda nemôže vyhlasovať, že ho má, a zároveň odmietať znovupotvrdenie všeľudovým hlasovaním. Tým spochybňuje vlastnú legitimitu. Argument, že je to „otázka priveľmi zložitá na to, aby o nej rozhodli občania“, smrdí nebezpečným elitárstvom. Demokracia nie je áno-nie propagandou, ale diskusiou, budovaním verejnej mienky predovšetkým o tých najdôležitejších, a teda často najzložitejších otázkach.
Posuňme sa za naivno-idealistickú rovinu argumentácie. Celej doterajšej diskusii o NATO sa dá vyčítať jednoducho to, že neexistovala. Namiesto nej sme boli svedkami paľby ťažkých granátov propagandy a antipropagandy medzi opevnenými pozíciami „nacionalistov a extrémistov“ a „prozápadne orientovaných“. Pár objektívnych hlasov ochotných diskutovať, z jednej i druhej strany, beznádejne zaniklo. Petičná akcia a referendum tak môžu byť nadstaveným časom, v ktorom sa diskusia posunie do polohy, ktorú si vážnosť kroku vyžaduje. Neberúc do úvahy svoj názor na vstup Slovenska do NATO, chcem ako občan rozhodovať. To, či Slovensko bude v tábore spoločností rešpektujúcich princípy demokracie, nebude v konečnom dôsledku závisieť od nášho vstupu do aliancie, ale od toho, aký postoj zaujme vláda k právam občanov. Aj k slobode prejavu.
