Tajomstvá veľkého rozprávača
Trvalo dve storočia, kým uložili pozostatky francúzskeho spisovateľa Alexandra Dumasa st. medzi iných francúzskych velikánov do parížskeho Panteónu. Toto zdržanie malo viacero príčin, predovšetkým však Dumasovo dielo kritici nezaraďovali medzi „vážnu“ literatúru. Musela prísť „previerka časom“, aby sa ukázalo, že mnohé jeho romány sa dodnes čítajú a sú obľúbené skoro rovnako ako v čase vzniku.
Alexander Dumas žil v čase, keď niektorým vydavateľom novín napadlo, že náklad zvýšia uverejňovaním románov na pokračovanie. A to v takej forme, aby sa dali z novín vystrihnúť a dať zviazať. V tom období to bol omnoho lacnejší spôsob, ako kúpiť si knihu. Romány na pokračovanie však museli byť písané osobitnou technikou.
Tú napríklad objavili rozprávači na čínskych trhoviskách. Zauzlili dej tak, aby poslucháči doslova trpeli zvedavosťou, ako sa to skončí. Práve v tej najnapínavejšej chvíli rozprávanie prerušili a išli s miskou vyberať od poslucháčov peniaze... Román v novinách musel byť napísaný tak, aby čitateľ zvedavo čakal na pokračovanie a istotne si kúpil ďalšie číslo novín. Zároveň však autor musel dodržať pravidlá, aby román mohol vyjsť vcelku, teda aby sa dal zviazať do knihy a čitateľ by nezbadal, kde sa v novinovej podobe nachádzala povestná fráza pokračovanie nabudúce.
Alexander Dumas bol nesmierne plodný autor. A to v takej miere, že jeho kolegovia a konkurenti začali trúsiť reči o „spisovateľskej továrni“ Alexandra Dumasa. V skutočnosti však išlo o niečo iné, Dumasovi spolupracovníci len hľadali v archívoch zaujímavé námety. Tak napríklad istý spoluautor objavil rukopis pamätí francúzskeho maršala D´Artagnana. Neskôr historici zistili, že aj tieto pamäte boli vlastne literárnym dielom, neslušne povedané – boli fingované. Alexander Dumas z nich urobil dielo, ktoré ho preslávilo na dlhé stáročia.
Niekto môže položiť otázku, prečo z tých diel neurobili autori v 20. storočí televízne seriály. Odpoveď je jednoduchá: v prípade Troch mušketierov alebo Grófa Monte Christo to nie je možné. Doslova každý pozná tieto príbehy. Ale svojho času nakrútila napríklad Slovenská televízia na pokračovanie Dumasov román Parížski mohykáni. Na seriál sa vyslovene ponúka príbeh slávneho jasnovidca či šarlatána Cagliostra, ktorý Dumas stvárnil v románe Pamäti lekára či Čierny tulipán alebo Kapitán Paul. Pravda, vyratúvať koľkokrát už Dumasove príbehy sfilmovali, sa nedá. Ak by sme totiž sledovali ponuky televíznych staníc celého sveta, s najväčšou pravdepodobnosťou aspoň raz za deň na niektorom programe beží film inšpirovaný príbehmi veľkého rozprávača.
Syn Napoleonovho generála
Musela prísť revolúcia v roku 1789, aby sa syn bieleho plantážnika a černošky z ostrova Haiti stal generálom. Bývalý kráľovský dragún Dumas sa vyznamenal vo všetkých bitkách proti zahraničným interventom, ktorí chceli potlačiť Francúzsku revolúciu. V boji ho chytala taká zúrivosť, že jeho počernú tvár pokryl fialový rumenec. Rakúski zajatci mu dali prezývku „der schwarze Teufel“, ktorú francúzski vojaci čoskoro preložili na „le diable noir“, čiže „čierny diabol“.
Čoskoro však dostal aj inú prezývku. Generál Alexander Dumas v období, keď každý začal podozrievať každého z kontrarevolučných postojov, v časoch krátkych procesov a rýchlych popráv pod prenosnou gilotínou, kde často končili nielen ozajstní kontrarevolucionári, ale aj prívrženci revolúcie, ktorí sa iba previnili nekonvenčným názorom, vyhlasoval, že s takýmito postupmi nesúhlasí. Raz dal dokonca rozrúbať prenosnú gilotínu a zakúril si ňou v kozube. Keď ho obvinili pred povestným Výborom pre verejné blaho, povedal, že mu bola zima. Tak nadobudol novú prezývku Generál Humanita.
Keď sa dostal k moci generál Napoleon, vymenoval ho za veliteľa svojej jazdy. Plukovník W. R. Phipps v päťzväzkových Dejinách armády Prvej francúzskej republiky napísal, že ani Dumas-spisovateľ by nebol schopný opísať hrdinské činy, ktoré vykonal jeho neuveriteľný otec.
Lenže počas Napoleonovej výpravy do Egypta si generál Dumas uvedomil, že Napoleonova ctižiadosť môže Francúzsko vtiahnuť do situácie, ktorá sa môže skončiť pre krajinu iba katastrofou. Svoje názory neskrýval ani pred budúcim cisárom. „Slúžim Francúzsku,“ povedal Napoleonovi, „ale nie ctižiadostivosti jedného človeka.“ „Mohol by som vás dať zastreliť za porušenie subordinácie,“ rozkričal sa Bonaparte na generála Dumasa. Dumas ho požiadal, aby sa mohol vrátiť domov. Napoleon mu hneď vyhovel.
V prístave Taranto neapolskí Bourbonovci Dumasa zatkli a uväznili. Nie je síce jasné, či za jeho zatknutím stáli Napoleonovi agenti, no jedno bolo isté, Napoleon neurobil nijaké kroky, aby Dumasa dostal z väzenia. Bývalý generál strávil v cele dva roky. Keď sa vrátil do Francúzska, ocitol sa tam v postavení úradne neexistujúcej osoby. Napoleon dal totiž rozkaz: „Nechcem už nikdy vidieť ani počuť meno tohto človeka!“ Dumasovu tvár dokonca vymazali z obrazov, ktoré vláda nechala zhotoviť na pamiatku víťazstiev francúzskych vojsk.
Domov sa k manželke vrátil ťažko chorý človek, ktorého posledným želaním bolo mať syna. To sa mu splnilo 24. júla 1802. Synček sa narodil s pupočnou šnúrou okolo hrdielka. Keď sa naňho matka po prvý raz pozrela, videla tmavomodré dieťa, ako lapá po vzduchu. „Panebože,“ skríkla, „čierny diabol,“ prežehnala sa a omdlela. Ale o chvíľočku dieťa po prvý raz zakričalo, vzduch sa mu dostal do pľúc a náhle zružovelo, akoby v ňom niekto zapálil svetlo.
Hrdinstvá spisovateľa Alexandra Dumasa
Život Alexandra Dumasa bol rovnako pestrý a napínavý ako jeho romány. Sám rozprával o svojom prvom kúsku. Mal štyri roky a práve mu pochovali otca. Matka ho pristihla, ako vliekol hore na povalu dve obrovské pištole. Boli to súbojové pištole, ktoré patrili jeho otcovi. Matka najprv prekvapená zastala a potom zasiahla: „Preboha, čo to robíš? Daj sem tie pištole. Vieš, že sa ich nesmieš ani dotknúť!“ „Nechaj ma,“ zlostne vykríkol chlapec. „Idem do neba!“ „Do neba?“ prekvapene sa opýtala matka. „Idem sa biť s Bohom,“ povedal chlapec. „Zabijem ho za to, že mi zabil otca!“ Matke sa však napokon podarilo synčekovi pištole vytrhnúť z rúk.
Dumasovi neprajníci túto historku považovali za typický výmysel veľkého rozprávača. Lenže Dumas aj inokedy prejavil svoju smelosť. Napríklad v roku 1830 vypukla vo Francúzsku revolúcia, pretože Bourbon Karol X. si myslel, že po dobytí Alžírska natoľko narástla jeho prestíž, že si môže dovoliť potlačiť slobodu slova. Dumas, vtedy mladý nádejný spisovateľ, bežal k vodcovi revolúcie Lafayettovi a ponúkol mu svoje služby. Lafayette mu povedal, že súrne potrebuje pušný prach. Malo to však háčik, nemohol mu poskytnúť na výpravu ani jedného chlapa. Dumas si dal urýchlene ušiť uniformu u vtedajšieho najmódnejšieho krajčíra Humanna a sám sa vybral do kráľovských skladísk pušného prachu v Soissone.
O tom, čo sa nakoniec stalo, existujú dve verzie. Obe sa zhodujú v tom, že veliteľ pevnosti, v ktorej sa nachádzal pušný prach sa Dumasovi vzdal. Podľa prvej verzie zapôsobila Dumasova fantastická uniforma a veliteľsky znejúci hlas. Podľa druhej manželka veliteľa pevnosti pochádzala z Haiti a zažila tam černošské vzbury. Keď uvidela Dumasovu brčkavú hlavu, v hrôze zakričala „Černošská vzbura!“ a uprosila manžela, aby sa okamžite vzdal. Dumas potom dal do Paríža dopraviť pušný prach, vďaka ktorému revolúcia zvíťazila.
Na uniforme, ktorá vyzerala tak fantasticky, že sa ju neodvážila zaviesť žiadna armáda na svete, nosil Dumas vyznamenania. Dostal ich neúrekom, no niektoré boli aj od neexistujúcich monarchov, napríklad od údajného princa zo Skanderbegu. Ten ho presvedčil, že je vodcom boja Albáncov za slobodu. Dumas jednak napísal proklamáciu s patetickým názvom Celej Európe!, ale aj vypísal pôžičku na podporu oslobodzovacieho boja Albáncov, ktorá sa však neuskutočnila, pretože údajný albánsky princ bol v skutočnosti vreckový zlodej a podvodník. Vyznamenanie od údajného princa však naďalej nosil. Keď ho upozorňovali, že mu ho udelil podvodník, slávny spisovateľ odpovedal: „Človek nikdy nevie. Kto bola Jana z Arcu? Obyčajné sedliacke dievča. Kto bol Bernadotte? Obyčajný dôstojník v Napoleonovej armáde, kým ho švédsky kráľ neadoptoval za syna. A kto bol Napoleon? Takže neslobodno takto ľudí zatracovať. Nevieme, aká vznešená budúcnosť ich čaká.“
Spor so synom
V encyklopédiách sa meno spisovateľa Alexandra Dumasa vyskytuje dva razy, Alexander Dumas starší a Alexander Dumas mladší. Ešte ako dvadsaťročný a neznámy muž mal budúci autor Troch mušketierov syna so svojou domácou. Napoleonov občiansky zákonník bol voči matkám nemanželských detí nemilosrdný. Ak sa otec rozhodol dieťa uznať, mohol ho dať odňať matke, ktorá sa s ním potom nemohla stretávať. Keď sa stal Dumas slávnym spisovateľom, využil toto právo. Lenže syna dal do internátnej školy.
Tam si mladý Alexander vytrpel svoje. Musel strpieť nielen výsmešné anekdotické príbehy o svojom otcovi, ale synčekovia z bohatých rodín mu dali pocítiť, že ako nemanželské dieťa nie je plnohodnotný človek. To v ňom zanechalo celoživotnú traumu. Jeden z Dumasových životopiscov Američan francúzskeho pôvodu Guy Endore píše o záhadnom súboji, kde Dumasa vyprovokoval muž v maske a skoro ho v súboji zabil. Možno to bol syn slávneho spisovateľa.
Alexander Dumas mladší písal romány a hry kritizujúce nemravnosť francúzskej spoločnosti v 19. storočí. Osobitnú pozornosť venoval postaveniu nemanželských detí v spoločnosti. Svoju dobu však prežil iba jediný jeho román, ktorý sám zdramatizoval – išlo o Dámu s kaméliami. Keď nadšené obecenstvo pri premiére aplaudovalo, ukláňal sa aj otec autora. Keď sa ho ktosi ostrým tónom spýtal, prečo to robí, odpovedal typicky: „Som viac ako autor. Som autor autora.“
Zaslúžené miesto v Panteóne
Alexander Dumas žil v časoch, keď si spisovateľ mohol dovoliť žiť tak, ako si dnes môžu dovoliť iba filmové hviezdy alebo speváci pop-music. Mnohých to pohoršovalo. Niektoré výčiny pripisovali jeho černošskému pôvodu. Pravda však bola iná, svetovú slávu si pred Alexandrom Dumasom starším získal iba jediný človek s černošským pôvodom – najslávnejší ruský básnik Alexander Sergejevič Puškin. Mohli by sme sa iba dohadovať, či táto okolnosť nezohrala svoju úlohu aj v tom, že postoj oficiálnej literárnej kritiky bol voči Dumasovi v najlepšom prípade zhovievavý. Po dlhý čas pretrvávali tvrdenia, že vraj Dumas svoje diela neraz iba podpisoval. Lenže ešte za jeho života sa konal v súvislosti s touto klebetou proces, kde autenticitu Dumasových diel potvrdil taký významný a aj dnes populárny spisovateľ ako Victor Hugo. Kto čítal viaceré Dumasove romány pobadá, že ich autorom mohol byť naozaj iba jeden človek.
Do parížskeho Panteónu v roku 2002 niesli rakvu s Dumasovými pozostatkami mušketieri. Niesli ho do spoločnosti, kam patril, medzi tých, čo preslávili Francúzsko, ako bol napríklad Victor Hugo, ktorý sa dokázal zastať Dumasovej spisovateľskej cti. Možno miesto v Panteóne spôsobí, že sa čitateľom na celom svete sprístupnia ďalšie Dumasove diela. Napríklad písal aj o záhadách ruských dejín, ako bol povestný Puškinovej súboj. Svojho času boli slávne aj jeho cestopisy. Je tiež autorom obsiahlej kuchárskej knihy, ktorá sa vraj vyrovná jeho románom. Tí, čo boli jeho hosťami, zistili, že je nielen vynikajúci rozprávač, ale aj kuchár. Tak sa stal natrvalo súčasťou receptov svetovej kuchyne napríklad tatársky biftek.
