Nevypočítateľná, ale potrebná opozícia
Decembrové rokovanie irackej exilovej opozície v Londýne opätovne otvorilo otázku jej opodstatnenosti, či skôr funkčnosti. Nie je tajomstvom, že ide o silu, ktorá má čo povedať do prípadných politických zmien v Iraku a do vytvorenia novej vlády v Bagdade.
Háčik je však v tom, že 50 strán a občianskych zoskupení, ktoré ju tvoria, sa roky nevie dohodnúť na spoločnom postupe. Napokon aj londýnske rokovanie, žiaľ, nebolo v tomto smere výnimkou. Jedinou svetlou stránkou bola dohoda o zložení tzv. spoločného výboru. No aj v tomto prípade sa delegáti nedohodli na konkrétnom obsadení orgánu, ale iba na jeho veľkosti. Má mať päťdesiat kresiel.
Obava z bábkového režimu
,,Tento výbor vyhlási všeobecnú amnestiu a po zmene režimu v Iraku začne proces národného zmierenia,“ povedal hovorca konferencie Hamíd al-Bajátí z Najvyššej rady pre islamskú revolúciu v Iraku. Háčik je však v tom, že aj predstavitelia najsilnejších opozičných zoskupení, akými sú napríklad Najvyššie zhromaždenie pre islamskú revolúciu v Iraku (ASRII), Monarchistické ústavné hnutie Šarífa Alího bin al-Husajna, synovca irackého kráľa, Iracký národný kongres, Demokratická strana Kurdistanu a Vlastenecký zväz Kurdistanu (PUK) majú svoje vlastné predstavy. Bolo by však zjednodušené tvrdiť, že iracká exilová opozícia nemá perspektívu. Tým skôr, že jej rady sa už niekoľko rokov, aj keď neúspešne, usilujú stmeliť Spojené štáty. Napokon aj rokovanie v Londýne inicioval Washington a konalo sa za prítomnosti amerického splnomocnenca.
Na druhej strane, Spojené štáty i exilovú opozíciu vedú k zjednoteniu postojov ich vlastné dôvody. Napríklad Američania potrebujú niekoho, kto by spustil lavínu nespokojnosti vnútri Iraku a zároveň plnil pre Washington dôležité úlohy. Dali by sa zhrnúť do myšlienky: zmeňte režim, ale naše záujmy v oblasti ostávajú nemenné. Aj preto niektoré iracké opozičné skupiny londýnsky kongres bojkotovali s tvrdením, že je to pokus Washingtonu dosadiť do Bagdadu bábkový režim a získať kontrolu nad irackou ropou. Ako by si uvedomovali, že v očiach mnohých Iračanov opozícia v zahraničí nie je nič viac ako len bábkou v rukách Spojených štátov.
Americké rozhodnutie oprášiť pomoc irackým odporcom Bagdadu odštartoval vlastne už prejav prezidenta Georgea W. Busha o stave únie, v ktorom nazval Irak, Irán a KĽDR ,,osou zla“. Je tu teda rozhodnutie, podľa ktorého iracká opozícia s centrálou v Londýne získava opätovne miesto v plánoch amerických politikov i generálov. A to napriek tomu, že v USA neskrývajú v súvislosti s irackou exilovou opozíciou skepsu z jej možného skorého zjednotenia. Americký šéf diplomacie Colin Powell to nedávno zdôraznil predovšetkým v súvislosti s úspešnosťou účinkovania irackej opozície v pôvodne plánovanom štátnom prevrate, ktorý je ešte aj dnes iba hypotetický. Vo Washingtone sa však chytajú každej slamky. Nevynímajúc irackú opozíciu v zahraničí.
Zvrhnutie áno, ale…
Pre Američanov však ide o vážnu dilemu. Svedčí o tom aj desaťstranový záverečný text z londýnskeho rokovania. Opozícia v ňom okrem iného odmietla akúkoľvek zahraničnú okupáciu alebo zahraničnú vojenskú vládu v Iraku, čo je v rozpore s pôvodnými plánmi Washingtonu v prípade vojenskej akcie v Iraku a následného politicko-ekonomického usporiadania v krajine. Zhoda opozície s Američanmi však spočíva napríklad v tom, že ,,postsaddámovská vláda musí ukončiť represívne praktiky súčasného režimu voči obyvateľstvu a zastaviť potláčanie menšín, vrátane prenasledovania šiítskych moslimov a etnických čistiek Kurdov“. Kurdská otázka sa má vyriešiť v rámci zjednoteného Iraku, pričom Kurdi by mali právo na sebaurčenie pod kontrolou medzinárodného práva.
Každý chápe, vrátane samotnej exilovej opozície, že bez podpory ľudí v Iraku sú všetky plány „zvonku“ iba papierovým drakom. Zaujímavé sú v tejto súvislosti výsledky tajného prieskumu verejnej mienky medzi Iračanmi, ktoré zverejnil britský denník Independent. Z neho vyplynulo, že väčšina Iračanov by privítala americký útok, ktorý by vyústil do zvrhnutia režimu Saddáma Husajna, ale... Obyčajní Iračania sa na irackú opozíciu v zahraničí pozerajú s veľkou nedôverou. Navyše, len málo Iračanov je pripravených vziať do rúk zbrane. Pravdepodobne spomienky na neúspešné, Washingtonom iniciované, povstanie v roku 1991 sú ešte stále živé. Predovšetkým skutočnosť, že Kurdov a Šiítov nechali Američania a ich spojenci napospas vyčíňaniu irackých vojakov. Namiesto sľubovanej pomoci povstaniu sa tak tisíce povstalcov stali obeťou odplaty Husajna.
A ešte čosi, s čím nielen iracká exilová opozícia musí rátať: zdá sa, že arabský nacionalizmus je silnejší v ostatnom arabskom svete a Iračania sú zo situácie akoby unavení. Väčšina respondentov je presvedčená, že po zvrhnutí Saddáma nebude pokračovať krviprelievanie. Prevláda zároveň názor, že k prenasledovaniu a vybavovaniu si účtov s tými, ktorí boli s režimom Saddáma Husajna nejako prepojení, nedôjde ani po jeho odchode. Priveľa ľudí aj z vyšších vrstiev, vrátane biznismenov, intelektuálov či novinárov totiž nemalo na výber a muselo s vládou spolupracovať. Prieskum je zaujímavým čítaním nielen pre Američanov, ale aj pre irackú exilovú opozíciu.
