Vaše vojny - naše životy

„Žiadam toto zhromaždenie, v mene všetkých detí zo Sierry Leone, aby urobilo všetko pre ukončenie nášho smutného príbehu.“

Tieto slová patrili prvému dieťaťu, ktoré kedy prehovorilo pred Bezpečnostnou radou OSN. Štrnásťročný Alhaji Babah Sawane, ktorý nimi žiadal OSN, aby zamerala svoju pozornosť na problém detí - vojakov, bol už vlastne veteránom. V občianskej vojne v Sierra Leone bojoval od desiatich rokov.

Nebol sám. Podľa odhadov UNICEF a iných humanitárnych organizácií bojuje dnes v konfliktoch na celom svete asi 300 tisíc detí mladších ako 18 rokov. Je to len vrchol ľadovca. Bilancia posledného desaťročia je tragická – dva milióny detí zabili priamo v bojoch, šesť miliónov bolo ranených, 22 miliónov sa stalo utečencami. Znásilňovanie maloletých, mrzačenie a únosy sa stali súčasťou modernej vojny. Aj keď je problém najviditeľnejší v Afrike, Latinskej Amerike a Ázii, netýka sa zďaleka iba rozvojového sveta. V britskej armáde môžu slúžiť regrúti od šestnástich rokov. Neoficiálne sa objavujúce argumenty, že situácia v Sudáne či Nepále sa nedá porovnávať s Veľkou Britániou, neobstoja. Vo vojne o Falklandské ostrovy a v Perzskom zálive umierali i sedemnásťroční. Navyše, na celý problém treba nazerať v globálnych súvislostiach.

Ochranou detí v ozbrojených konfliktoch sa na globálnej úrovni ako prvý špecificky zaoberal Dohovor o právach dieťaťa z roku 1990. Okrem iného určil minimálny vek pre vstup do armády na 15 rokov. Skúsenosti z vojen v Afrike a južnej Ázii však prinútili medzinárodné spoločenstvo, aby sa vecou začalo zaoberať vážnejšie. Do čela kampane za sprísnenie pravidiel a vytvorenie účinných kontrolných mechanizmov sa postavila okrem UNICEF aj Koalícia za zastavenie používania detských vojakov, ktorá združila organizácie ako Amnesty International, Human Rights Watch, Defence for Children International a ďalšie i mnoho jednotlivcov z celého sveta. Generálny tajomník OSN vymenoval ugandského diplomata a právnika Olara A Otunnu za svojho mimoriadneho predstaviteľa v otázke postavenia detí v konfliktoch, problém sa dostal opakovane aj na rokovanie Bezpečnostnej rady. Všetkým deklaráciám však chýbal jeden prvok – popisovali problém, odsúdili ho, no neobsahovali návod, ako ho riešiť.

Slabé svetielko

Malú nádej priniesol až Opčný protokol k Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý bol po dlhých prieťahoch ratifikovaný a vstúpil do platnosti na jar v roku 2002. Minimálny vek pre vstup do armády zvýšil na 18 rokov a tu narazil na odpor Spojených štátov. Tie spolu s Britániou nesúhlasili tvrdiac, že armáda, ako ktorýkoľvek iný zamestnávateľ, má právo zamestnať kohokoľvek hneď po skončení povinnej školskej dochádzky – v tomto prípade od 16 rokov. Protokol napriek tomu ratifikoval dostatok krajín, čím sa stal záväznou normou medzinárodného práva. Na jeho základe a vďaka informáciám, ktoré poskytli mnohé z vyššie spomenutých mimovládnych organizácií, predložila OSN v polovici decembra roku 2002 „listinu hanby“ – zoznam organizácií a krajín, ktoré používajú v ozbrojených konfliktoch deti.

Je to prvý konkrétny krok. Voči subjektom spomenutým v zozname môže Bezpečnostná rada vyvodiť dôsledky – od sankcií na predaj zbraní, či finančnú pomoc až po zákaz účasti ich predstaviteľov na medzinárodných stretnutiach. Napriek tomu existuje ešte veľa dier. Tou najväčšou je, že do centra pozornosti sa dostali len konflikty, ktorými sa zaoberá Bezpečnostná rada. A tá sa rozhoduje na základe záujmov (tých najmocnejších, samozrejme), nie morálnych princípov. Navyše, akékoľvek sankcie nie sú automatické, opäť o ich uvalení rozhoduje BR. Význam „listiny hanby“ teda spočíva najmä v tom, že udržiava diskusiu o najhoršom zneužívaní detí v centre pozornosti. Keď nie je politická vôľa prijať dôsledné a uplatniteľné medzinárodné normy, nádejou ešte stále ostáva tlak celosvetovej verejnej mienky.

Nevyčísliteľné škody

Otázka zneužívania detí vo vojnách nie je len morálna, ale i praktická. Objavujú sa argumenty, že v konečnom dôsledku sa nedá nič namietať proti tomu, ak sa povedzme šestnásťročný mladík rozhodne pripojiť k armáde, či ozbrojenej skupine. Lenže používané metódy náboru sú nielen veľmi rafinované, ale aj brutálne. Odmalička vštepovaná ideologická propaganda dokáže byť veľmi presvedčivá. Mnohé z detí, ktoré bojujú na fronte, neboli unesené, ale pripojili sa k ozbrojeným skupinám po tom, čo videli, ako boli zmrzačené a zavraždené celé ich rodiny. Dôvodom býva často aj bieda. Deklarácia Ázijsko-pacifickej konferencie, ktorá sa ešte v máji 2000 zišla v nepálskom Kathmandu, hovorí, že práve chudobné a sociálne znevýhodnené deti sa najčastejšie stávajú vojakmi.

Známe sú aj omnoho brutálnejšie metódy – zneužívanie drog, či zlomenie detskej vôle a psychiky nútením, aby sa deti na začiatku prizerali, či priamo zúčastňovali, na mučení a zabíjaní. Obeťami bývajú aj ich susedia, či rodinní príslušníci. Známy je prípad zo Sierry Leone, kde detským vojakom zaťali mačetou do lebky a ranu im potom vyplnili drogami. Výsledok ilustrujú slová Olara A Otunneho: „Keďže deti sú ľahko manipulovateľné, aby sa stali nemilosrdnými nástrojmi vojny, tie najhoršie z výčinov často páchali deti - vojaci.“ V už spomenutej Sierra Leone porazili v polovici 90. rokov detské jednotky pravidelnú armádu. Ich najobľúbenejším nástrojom teroru bolo odtínanie nôh mačetou. Nielenže sú potom takéto deti psychicky poznačené na celý život, ale spoločnosť stráca celú generáciu, ktorá sa namiesto v školách učí na bojisku – zabíjať, mučiť, lúpiť. Aj po uzavretí prípadného prímeria ostávajú „veteráni“ obrovským problémom. Mladí, no neschopní pracovať a žiť normálnym životom. Psychicky zničení, živiaci sa žobraním, príležitostnou prácou, alebo krádežami a bez väčšej nádeje do budúcnosti ostávajú nebezpečnou rozbuškou.

Vina je globálna

Natíska sa otázka – koho viniť? Určite nie deti, sú obeťami, nie vinníkmi. Napriek tomu by bolo ľahko skĺznuť do eurocentristického šovinizmu. Veď napriek diskutabilnej výnimke Veľkej Británie pochádzajú previnilci z rozvojového sveta. Zodpovedalo by to koloniálnemu klišé o „barbaroch, ktorých treba civilizovať“. Nie je to však tak, stačí si všimnúť globálnejšie súvislosti. Rozpad neformalizovaných noriem, ktoré v pôvodných spoločnostiach chránili deti, spôsobila práve ich „modernizácia“ v kontakte s Európou. Obchod s otrokmi, kolonizácia udržiavaná terorom, nanútenie spoločenských a ekonomických systémov, ktoré vyhovovali zahraničným záujmom oveľa väčšmi ako domácim potrebám i zatiahnutie krajín do mocenských medzinárodných hier, to všetko prispelo k zániku pôvodných noriem a zároveň zabránilo, aby sa vytvorili či účinne presadili normy nové.

Navyše deti - vojaci sú iba špičkou ľadovca. Existujú aj mnohé iné formy ich zneužívania, ktoré nie sú zďaleka iba problémom rozvojového sveta, pretože sa na nich zúčastňujú a zarábajú aj skupiny z toho „rozvinutého“. Stačí spomenúť obchod s deťmi, ich zneužívanie v sexuálnom priemysle, ťažká práca, ktorú musia vykonávať v baniach a fabrikách dodávajúcich suroviny a polovýrobky nadnárodným spoločnostiam a tak ďalej. Z tohto pohľadu sú deti - vojaci kamienkom v mozaike systému, ktorý programovo zneužíva tých najslabších v prospech mocných. Mimochodom, využívanie detí vo vojnách umožnil aj vývoj ľahších a účinnejších osobných zbraní. V tomto ohni majú želiezka mnohé zbrojárske koncerny zo Severnej Ameriky a Európy. Veľmi dobre si to uvedomujú a zatiaľ úspešne lobujú proti vytvoreniu účinných pravidiel regulujúcich trh s týmito zbraňami.

Problematika detí - vojakov je priširoká nato, aby sa dala rozobrať v jednom článku. Riešenie zároveň nemožno vidieť len v zákaze, hocako účinne by sa presadzoval. Potrebné sú aj fungujúce programy rehabilitácie detí postihnutých konfliktmi, ale i širšie riešenie zlej ekonomickej a sociálnej situácie v postihnutých krajinách. V opačnom prípade bude stále platiť jedno z hesiel globálnej kampane – Vaše vojny, naše životy.

Správa generálneho tajomníka OSN o organizáciách používajúcich deti ako vojakov menuje tieto skupiny:

Spolu je to teda 23 skupín z piatich štátov. Podobná správa, ktorú v septembri 2002 vydala Koalícia za zastavenie používania detských vojakov však hovorí o 72 rozličných skupinách. Nepomer spôsobuje fakt, že spáva OSN sa nezaoberá skupinami, ktoré regrutujú deti, no v súčasnosti nevedú ozbrojený boj, takisto vylučuje prípady, o ktorých nerokuje Bezpečnostná rada a keď nie je jasné, ktoré skupiny sú vlastne stranou konfliktu. Pri rozšírení pravidiel by do zoznamu pribudli aj krajiny ako India, Srí Lanka, Kolumbia, ale napríklad aj Veľká Británia.