Plač na nesprávnom mieste

V decembri sa celkom oprávnene veľká dôležitosť prikladala tomu, koho Súdna rada navrhne prezidentovi na vymenovanie za predsedu Najvyššieho súdu SR.
Počet zobrazení: 1470

V decembri sa celkom oprávnene veľká dôležitosť prikladala tomu, koho Súdna rada navrhne prezidentovi na vymenovanie za predsedu Najvyššieho súdu SR.

Pri hlasovaní 20. decembra 2002 vyhral doterajší predseda Štefan Harabin.

A okamžite sa zopakovala situácia, aká vznikla po voľbách ombudsmana v súvislosti so súperením medzi Hrubalom a Kandráčom. Skupiny a periodiká, ktoré najviac volali po nezávislosti a samospráve súdnictva a po tom, aby začala fungovať Súdna rada, sú zrazu nespokojné, lebo sa nepresadil ich kandidát. Už sa dokonca objavili špekulácie, že prezident by vlastne Harabina vymenovať nemusel.

Áno, je to pravda, podľa článku 141a odseku 4, písmeno c) výsledok hlasovania v Súdnej rade je len návrh, ktorý prezident nemusí akceptovať a navrhovaného kandidáta nemusí potvrdiť, no bolo by to asi trocha nekorektné voči orgánu, ktorý len začal pôsobiť a ktorý bol nadšene privítaný ako vrcholná inštitúcia sudcovskej autonómie a garant nezávislosti súdnictva voči politickej moci.

U nás sa akosi pričasto stáva, že skupina radikálnych reformátorov hlasno požaduje zriadenie niektorých inštitúcií, či niektoré zmeny, no potom je sklamaná, ak ich neobsadia ľudia, ktorých presadzovali, alebo sa to všetko skončí inak, než sa očakávalo. Popri spomenutej voľbe ombudsmana podobná situácia nastala i pri voľbe prezidenta. Najprv sa presadzuje jeho priama voľba obyvateľstvom, a potom sa niektorí dodnes nevedia zmieriť s tým, že konzervatívne a v podstate vidiecke Slovensko dalo prednosť starosvetskému Rudolfovi Schusterovi a nie nejakému uhladenému bratislavskému liberálnemu intelektuálovi.

S krížom po funuse

Štefanovi Harabinovi sa všeličo vyčíta, mnohé z toho oprávnene, no hlasovanie v Súdnej rade vyhral on. Oprávnené sú aj špekulácie, že jej členovia rozhodli podľa svojich záujmov, respektíve záujmov konzervatívnejšej časti sudcov – no to je predsa samozrejmé! To, že sa v nejakom grémiu hlasuje čisto podľa úzkych záujmov jeho členov a nie podľa záujmov spoločnosti, nie je v demokracii nič nezvyčajné – je to bežná prax v parlamente či každom obecnom zastupiteľstve. Spomeňme si len napríklad na hlasovania o poslaneckej imunite, zákone o konflikte záujmov či výške poslaneckého platu. Ak sa niekomu udelí sloboda a samospráva, prečo sa rozčuľujeme, ak sa v rámci týchto zverených právomocí rozhoduje podľa vlastných záujmov? Nedostávame sa tak do pozície monarchov z 19. storočia prehĺtajúcich pilulky konštitucionalizmu, ktorí tvrdili, že by celkom radi mali svoj parlament, keby sa im neprotivil a schvaľoval len to, čo je v súlade s ich vôľou...

Alebo, že by vec stála tak, že Súdna rada či nebodaj celé súdnictvo neboli zrelé na také samostatné postavenie, aké mu priznáva Ústava SR a iné zákony? A potrebujeme osvieteného reformátora (podľa možnosti z tzv. tretieho sektora), ktorý by všetkých inštruoval, čo je správne rozhodnutie a čo nie? Možno, no takéto názory sa mali brať do úvahy predtým, ako sa spustila reforma súdnictva s dôrazom na jeho oddelenie od politickej moci. Tu je namieste pripomenúť myšlienku českého právneho historika Jiřího Bílého, podľa ktorého bolo veľkým nešťastím pre jednotlivé krajiny, ak došlo k demokratizácii a oslabeniu monarchie skôr, ako sa zastupiteľské orgány pretransformovali zo stavovských zhromaždení obhajujúcich len záujmy vlastnej triedy na moderné parlamenty. Jiří Bílý tým v podstate chcel naznačiť, že keď dávame niekomu isté právomoci a zodpovednosť, musí ich byť hoden.

Príslušná analógia platí pre každú skupinu a pre každý orgán. Členovia Súdnej rady, ktorí volili Štefana Harabína, možno skutočne nie sú na primeranej morálnej úrovni – ale krik sa mal spustiť vtedy, keď sa určovali právomoci Súdnej rady a volili či menovali sa jej členovia. Teraz je trocha neskoro...

Reforma bez koncepcie

Ak je situácia v slovenskom súdnictve skutočne taká, že samotný bývalý minister spravodlivosti hovoril, že sudcovia si zamieňajú nezávislosť s nezodpovednosťou a falošnou kolegialitou a za sudcovskú nezávislosť schovávajú svoje prechmaty, bolo naozaj vhodné dovoliť sudcom rozhodovať o personálnych otázkach v súdnictve? (Zdá sa, že za Harabina z členov Súdnej rady hlasovali predovšetkým sudcovia.) Keď realita v osobnostnom zložení sudcovského stavu je skutočne takáto tristná, nebolo potrebné spraviť v ňom najprv personálnu očistu a až potom vôbec uvažovať o nejakej sudcovskej samospráve a nezávislosti? Nevznikla celá koncepcia Súdnej rady s danými právomocami čisto len na nejaký popud v súvislosti s naším prístupovým procesom do Európskej únie? Aby sa odfajkla nejaká úloha bez zamyslenia sa nad tým, ako takáto štruktúra bude v slovenských pomeroch skutočne fungovať. Čo je mimochodom pomerne bežný jav – skutočne sa u nás stáva, že nejaká inštitúcia prebratá z modernejších spoločností u nás funguje len ako karikatúra pôvodného vzoru.

Niekde sa stala chyba

Toto všetko sú úvahy, ktoré trocha odvádzajú od pôvodnej témy, no boli nevyhnutné na pochopenie základnej tézy: Súdna rada bola plne kompetentná v rámci ústavy a zákona navrhnúť v hlasovaní takého kandidáta, ktorého chcela. Ak jej členovia rozhodovali na základe osobných záujmov alebo záujmov časti sudcovského stavu brániacej sa modernizácii, nie je to v demokracii nič nezvyčajné. Dokonca sa to predpokladá. Ak sa niekde stala chyba, tak jedine pri určovaní právomocí Súdnej rady a pri voľbe či menovaní jej členov. Tvorcovia ústavy však s niečím takým rátali a v rámci tzv. systému bŕzd a protiváh do procesu kreovania predsedu Najvyššieho súdu SR začlenili aj predstaviteľa výkonnej moci – prezidenta, ktorý nemusí Štefana Harabina vymenovať a Súdna rada by mu musela navrhnúť iného kandidáta. To je však málo pravdepodobné, pretože postoj Rudolfa Schustera k Štefanovi Harabinovi nie je odmietavý. Navyše je otázne, či by bolo produktívne na prezidenta tlačiť, aby Harabina nevymenoval. Toľko sa predsa hovorilo o tom, ako má byť súdna moc nezávislá od politiky a keď sa tak naozaj stane a v rámci súdnictva sa objaví kandidát, ktorý je v skutočnom rozpore s ministerstvom spravodlivosti a politickou vládnou koalícou (bez ohľadu na dôvod tohto konfliktu), zrazu sa to niekomu nepáči...

Podľa všetkého sa Štefan Harabin stane staronovým predsedom Najvyššieho súdu SR. Nasledujúci vývoj môže byť veľmi zaujímavý. Je pravdepodobné, že Harabin bude zdržiavať niektoré reformy, ktoré sa mu nebudú pozdávať. Jeho konflikt s ministerstvom spravodlivosti a súčasnou koalíciou bude samozrejme pokračovať. Svojím spôsobom to však nemusí priniesť len negatíva. Sudcovský stav sa môže skutočne vyprofilovať ako nezávislý pilier moci – hoci v inej podobe, ako si to možno mnohí prednedávnom predstavovali. Keďže súdnictvo tak či tak nie je v najlepšom stave, môžeme očakávať ešte ďalší pokles jeho autority a možno i výkonnosti.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984