Reklama
Reklama

Šíriteľ optimizmu

Alexandra Dubčeka som poznal od roku 1963, keď som začal pracovať v Obrazovom spravodajstve ČSTK na Slovensku. Vtedajší prvý tajomník Ústredného výboru KSS mal dobrý vzťah k novinárom. Vždy bol ochotný s nimi komunikovať, keď bolo treba, aj pomôcť.
Počet zobrazení: 3165

Alexandra Dubčeka som poznal od roku 1963, keď som začal pracovať v Obrazovom spravodajstve ČSTK na Slovensku. Vtedajší prvý tajomník Ústredného výboru KSS mal dobrý vzťah k novinárom. Vždy bol ochotný s nimi komunikovať, keď bolo treba, aj pomôcť.

Spomínam si, ako sa bývalý kolega, neskôr šéfreportér ČSTK Koloman Cích vrátil do redakcie zo spravodajskej akcie u Dubčeka s tým, že na jeho príkaz mu zubný lekár ošetrí chorý chrup. To sa aj v krátkom čase stalo. Keď sa opäť stretli, prvý tajomník ho oslovil: "Vidíš, Cíško, teraz sa môžeš usmievať."

Nezabudnuteľné stretnutia

V januári 1968, po zvolení za prvého tajomníka ÚV KSČ, sa Dubček stretol v Bratislave s predstaviteľmi politických strán Národného frontu SR. Pred prijatím som mu gratuloval: "Súdruh Dubček, dovoľ mi, aby som ti v mojom mene, ako aj za všetkých četkárov na Slovensku zablahoželal k zvoleniu. Som šťastný, že na čele strany je Slovák a že si to práve ty."

Podal som mu ruku a objal okolo pliec. On objatie opätoval so slovami: "Ďakujem ti pekne za dobré slová." Hlas sa mu chvel dojatím a pokračoval: "Vieš, nebolo to jednoduché. Niekoľko nocí som nespal, som vyčerpaný, bolo by treba si oddýchnuť."

Vtom sa otvorili dvere a prichádzali predsedovia strán, ktorí mu zablahoželali. Jozef Mjartan dodal: "No teraz na nás v tej Prahe zabudneš, budeš málo chodiť na Slovensko."

"Nemaj strach," reagoval prvý tajomník, "vždy prídem, keď bude trochu času, aj na živánsku pôjdeme!"

"Ja ťa vždy budem oslavovať náš Šani, ten prvý tajomník ÚV KSČ by bolo veľmi zdĺhavé," doložil šéf Strany slovenskej obrody. Potom ich Dubček poprosil o spoluprácu vo svojej politickej činnosti:

"Keď budeme každý na svojom mieste statočne pracovať, ako najlepšie vieme, tak sa všetci budeme mať dobre. Verím v náš ľud, robotníkom, inteligencii a roľníkom. Keď sa tak zjednotíme, ako to bolo v SNP, tak nebude sily, ktorá by nás porazila!"

Prechádzka po Komárne

Niekoľko dní nato, v sobotu 3. februára 1968 neskoro večer, mi redakčný šofér doručil domov lístok s odkazom, že v nedeľu bude v Komárne stretnutie prvých tajomníkov. Najprv som nevedel akých. Až neskôr som si uvedomil, že pôjde o Alexandra Dubčeka a Jánosa Kádára.

V nedeľu nadránom sme vyrazili autom do Komárna. Stokilometrový úsek sme pre hustú hmlu absolvovali za dobré tri hodiny. Stretnutie sa uskutočnilo na OV KSS. Kádára vítala časť našej delegácie na dunajskom moste. Pred budovou už čakal Dubček, ktorý sem prišiel s osobným šoférom bez ochranky. Bol bledý, trochu nervózny. S hosťom sa však srdečne zvítal. Rokovanie trvalo do jednej popoludní. Potom sa obaja vybrali na prechádzku po meste. Za ten čas koncipoval komuniké vtedajší tajomník ÚV KSČ Vladimír Koucký.

"Keď budeme potrebovať v niečom pomôcť, budeme to presadzovať cez Maďarov," s úsmevom hovoril Dubček.

"Keď sa to bude dať, tak vám určite vo všetkom pomôžeme," zdôrazňoval Kádár.

Po prechádzke som sa aj ja vrátil do rokovacej miestnosti. Keď som opatrne otváral dvere, aby som nerušil, náš prvý tajomník ma oslovil: "Neboj sa, poď ďalej, tu sú naši!" Bola na ňom vidieť spokojnosť. Na stole stála fľaša so slivovicou, ktorú dopíjali vedúci delegácií a ich sprievod. Štamprlík chutného nápoja mi nalial sám Dubček..

Do fabrík medzi ľudí

V historickom roku 1968 sme sa ešte niekoľkokrát stretli. Bolo to na rokovaní komunistických strán začiatkom augusta v Bratislave, na oslavách 50. výročia vzniku Československa, koncom roka na zasadaní ÚV KSS. Zo všetkých akcií som zabezpečoval obrazové spravodajstvo. V nedeľu 22. decembra sa konalo zasadanie v budove SNR na vtedajšom Októbrovom, dnes Župnom námestí. Popoludní som sa s Dubčekom stretol na chodbe. Prihováral som sa mu s tým, že sa jeho myšlienky v budúcnosti isto naplnia. Pozorne ma počúval. Na tvári som mu videl, že má veľké starosti.

"Chcel by som sa pozrieť do nejakého závodu medzi ľudí. S tými som stále," ukázal smerom do rokovacej sály, "už mám toho dosť! Ty máš toho blyskáča, poď so mnou. Ale nikomu ani muk. Počkaj ma vonku pod bránou, o chvíľu prídem."

Zbalil som si fotoaparát, aj s "blyskáčom" - bleskom. Cestou som však predsa len kolegom z televízie povedal, kam ideme. Asi o desať minúť Dubček prišiel. Najprv sme zamierili autom na Mestský výbor KSS. Sedel vpredu pri šoférovi a nemal celkom privreté dvere. Upozornil som ho:

"Súdruh Dubček, zatvor si dvere, lebo vypadneš z auta." Reagoval s úsmevom:

"V Prahe je šesť tajomníkov, nič sa nestane."

Kablováci o ničom nevedeli

Na neohlásenej ceste nás sprevádzali tajomníci MsV KSS Ján Pavlík a Mikuláš Fodor. Prvá zastávka bola v Kable, kde o návšteve nič nevedeli. Zvesť o tom, že Dubček zavítal do fabriky, sa rozšírila rýchlosťou blesku. O chvíľu sa zasadačka zaplnila.

"Prišiel som, aby som vám poželal všetko dobré do nového roku. Človek, keď príde medzi ľudí, tak naberie veľa síl do ďalšej roboty. A tej je pred nami veľa. Musíme vyriešiť mnohé otázky, najmä zvýšiť životnú úroveň. Preto sme zvolali plénum ÚV KSS a ÚV KSČ skôr, ako sme plánovali. Musíme pokročiť v ekonomickej oblasti, ktorá je tiež popri politickej veľmi zložitá."

Potom išiel do hál, kde ho nadšene vítali na každom kroku. Keď sa pýtal na plnenie plánovaných úloh, ktoré fabrika z objektívnych príčin neplnila, poznamenal: "Vyhovárať sa vždy máme na čo..."

Predseda Celozávodného výboru KSS ubezpečoval Dubčeka, že zamestnanci vypnú všetky sily, aby si splnili povinnosti, pokiaľ on zostane na čele strany.

"Ďakujem vám za vynaloženú prácu v tomto zložitom období. Ruka v ruke komunisti vedno s nepartajnými vo vzájomnom pochopení prekonáme všetky prekážky, ktoré máme pred sebou."

Desiatky káblovákov obklopili hosťa, ktorý im podpisoval fotografie, knihy a rozličné pamiatkové predmety.

Spŕška kritiky na novinárov

Cestou do Petržalky ho jeden z tajomníkov MsV KSS požiadal, aby niečo urobil v prospech futbalistov Banskej Bystrice, ktorým ukrivdili v celoštátnej lige v prospech pražskej Slávie. "Na to sú iné orgány, aby to riešili," stroho odvetil.

Podobne ako v predchádzajúcom závode ho v Sklárskych strojoch v Petržalke privítali desiatky nadšencov. Stisky rúk, autogramy nemali konca kraja. Na besede u riaditeľa padali otázky jedna za druhou. Jeden z diskutérov mu odporúčal, aby sa veľmi neopieral o inteligenciu. Dubček ho uzemnil argumentmi. Spŕška kritiky sa vzniesla aj na novinárov. Prvý tajomník spomínal na rokovanie s Wladyslawom Gomulkom, kde všetko bolo na dobrej ceste, ale tlač zapríčinila, že poľský predstaviteľ postoj zmenil. Podobne sa to skončilo aj s Kádárom.

Dubček čakal i na moju reakciu. Ja som obvinenie odmietol a podotkol som, že sa diskusia krúti len o záporných črtách masmédií. K pojanuárovému vývoju som poznamenal, že bola slabá koordinácia medzi stranou a komunikátormi. Dal mi za pravdu. Na otázku, prečo ani v jednom prejave nekritizoval Antonína Novotného, povedal:

"To máte tak. Keď človek vystupuje proti osobe, ktorá bola vysokým funkcionárom, kritika sa zákonite spojí s kritikou toho, čo reprezentoval. V takomto prípade sa potláča aj to dobré, čo Novotný vykonal!"

Smelý zajko

Počas prehliadky výrobných prevádzok besedoval na každom kroku, dával autogramy. V predvianočnom období bola v predaji kniha Smelý zajko. Mnohým jej majiteľom dal do nej svoj autogram. Veď v očiach národa smelým bol a zostal. Okolo 17. hodiny sme opustili Petržalku. Pred Carltonom som sa s ním lúčil. Vravel som mu, že správu nebudem robiť veľmi obsiahlu, no že ju spolu s fotoreportážou z návštev podnikov poskytnem masmédiám.

"Urob, ako chceš, dôverujem ti… Pozdravujem všetkých četkárov," tlačil mi ruku. "Aj tvojej rodine želám všetko najlepšie!" V pondelok všetky noviny priniesli obrazové a slovné spravodajstvo z jeho návštev podnikov.

Posledný raz sme sa stretli pred jeho vylúčením z politického života v bratislavskom Slovnafte, keď bol ešte predsedom Federálneho zhromaždenia. Tesne nato išiel za veľvyslanca do Turecka.

Po roku 1989 sme sa vídali pri rozličných príležitostiach. Žiaľ, nemal čas, aby sme sa porozprávali. Roboty mal neúrekom. Posledný raz som ho fotografoval s generálnym tajomníkom Socialistickej internacionály Luisom Ayalom v bratislavskom hoteli Kyjev v roku 1992. Nehovorili sme spolu od roku 1970, ale spoznal ma. V roku 1981 ma nechal pozdravovať od Kolomana Cícha, ktorý býval v Rači, kde Dubček robil na lesoch.

"Zdravím ťa, Smelý zajko. Poznáš ma ešte?!" oslovil som ho. "Pamätáš sa na Petržalku v decembri 1968?"

Pozrel sa na mňa s úsmevom a riekol:

"Samozrejme!"

Keď sme s lúčili, rozhovoril sa. Bolo to v predvolebnom období:

"Máme múdrych a vzdelaných ľudí. Po voľbách nám bude všetkým lepšie. Internacionála nám pomôže, Slovensko bude prosperovať. Aj tebe bude dobre..."

O niekoľko týždňov sa svet dozvedel smutnú správu o tragickej nehode a následne o Dubčekovom predčasnom odchode. Na vynikajúceho štátnika a politika, šíriteľa optimizmu a na jeho nezištný vzťah k ľuďom však nikdy nezabudnem.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama