Reklama
Reklama

Štát ako garant a uzurpátor práv jednotlivca

Štát považujeme za jednu z najvýznamnejších sociálnych inovácií, ktorá umožnila zvýšenie výkonnosti danej spoločnosti. Moderný štát sa formuje v úsilí prekonať partikularistické štruktúry stredovekého sveta a výsledkom tohto úsilia je vytvorenie monopolu legitímneho použitia násilia.
Počet zobrazení: 962

Štát považujeme za jednu z najvýznamnejších sociálnych inovácií, ktorá umožnila zvýšenie výkonnosti danej spoločnosti. Moderný štát sa formuje v úsilí prekonať partikularistické štruktúry stredovekého sveta a výsledkom tohto úsilia je vytvorenie monopolu legitímneho použitia násilia.

Cieľom je jednotný štát s presne vymedzeným územím, s rovnakými a rovnako platnými normami, s prehľadnými vzťahmi nadriadenosti a podriadenosti, s možnosťou kontroly ekonomických tokov. Prejavmi takejto unifikačnej tendencie je vytvorenie stáleho aparátu správy, jednotné súdnictvo, unifikácia podmienok podnikania, stála armáda, postupne sa zjednocujúci vzdelávaco-výchovný systém.

Stopy minulosti Dosiahnuť unifikáciu znamenalo prekonať dve základné protikladné sily, ktorých vyvažovaním sa udržiaval v existencii stredoveký štát. Išlo o to, ako prekonať protiklad medzi vladárom a stavmi a medzi svetskou a duchovnou mocou. Najskôr sa prekonáva protiklad štátu a cirkvi, a to až do tej miery, že cirkev sa stáva jedným z množstva občianskych združení a právne nemá nijaké osobitné postavenie v spoločnosti. Iná vec je pravda otázka faktického vplyvu cirkvi v spoločnosti. Spor svetskej a duchovnej moci sa skončil víťazstvom svetskej moci.

Iným spôsobom sa vyvíjal spor kráľa a stavov. I tu ide o spory pôvodne z pragmatických motívov. Štát sa upevňuje tam, kde vzrastá moc panovníka. Tam, kde sa presadili stavy, štát stráca. Buď sa rozpadá alebo sa odsúva na perifériu dejinného vývoja. Nesmieme však zabudnúť na to, že obrana "stavovských práv" bola prvou formou obrany slobody jednotlivca a úsilím o obmedzenie moci štátu. Formou prekonania dualizmu vždy bola istá podoba kompromisu, dohody o vymedzení sfér pôsobnosti. Novoveký štát sa tak od začiatku musí vyrovnávať so sebe vlastnou dvojznačnosťou. Nesmierne rastie jeho moc a postupne sa pod jeho kontrolu - či už priamu alebo nepriamu - dostávajú takmer všetky sféry spoločenského života. Zároveň však tento štát obmedzuje sám seba, uznáva nenarušiteľnosť práv jednotlivca. Hranice suverenity moderného štátu sú stanovené primárne z vnútra. Štát uznáva, že na isté práva jednotlivcov siahať nemôže. Konkrétne určenia tohto okruhu základných a nenarušiteľných práv sa odlišujú, vždy si však idea prirodzených práv jednotlivca zachováva svoju politickú silu.

Štát a kapitalizmus Vzťah ekonomiky a štátu je od začiatku ambivalentný, dokonca paradoxný. Trhová ekonomika sa presadzuje proti obmedzeniam rôzneho typu. Niektoré obmedzenia boli dané kultúrno-historickými konfiguráciami a sankcionovované zvykovo, prípadne nábožensky. Garantom iných obmedzení bol štát. Moderný podnikateľ, kapitalista, túži zbaviť sa obidvoch druhov obmedzení: hospodárska činnosť má byť primárne meraná jej vlastnými kritériami, vzťahom nákladov a výnosov, pričom miestom určovania tohto vzťahu je trh. Výsledkom tlaku na odstránenie obmedzení je minimalizácia úlohy štátu. Zároveň sa však ukáže, že trh môže efektívne fungovať len za predpokladu účinného garanta zmluvných vzťahov. Kapitalista preto štát nielen "zatláča", ale ho aj premieňa, potrebuje aj iný štát, taký, ktorý by garantoval vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť a zabezpečoval infraštruktúry, ktoré sú nevyhnutné pre existenciu spoločnosti, nedajú sa však podriadiť kritériu priamej ziskovosti. Ideál štátu precízne formuloval Adam Smith: podľa neho by sa štát mal zaujímať o obranu, vnútornú bezpečnosť a tie verejné stavby, ktoré majú zmysel len vtedy, keď "nikto" nemôže byť vylúčený z ich používania. Tieto zdanlivo protichodné operácie, obmedzenia štátu a premena jeho povahy však majú paradoxné dôsledky: nesmierne zvyšujú silu štátu a zároveň vytvárajú priestor pre individualizáciu spoločnosti, priestor pre formovanie sa občana, ktorý definuje sám seba súborom istých základných práv.

Kapitalizmus a demokracia Historická analýza ukazuje, že niet nevyhnutného vzťahu medzi trhovou, kapitalistickou ekonomikou a demokraciou. Kapitalizmus sa rozvíja "pred" demokraciou a dokáže existovať aj "mimo" nej. Z historického hľadiska kapitalizmus predchádza modernými demokraciami a i v súčasnosti existujú kapitalistické ekonomiky v štátoch, ktoré nemožno charakterizovať ako demokratické. Sociológia sa však už dávno nepýta len na "logiku nevyhnutnosti", ale na vzťah medzi určitými formami ekonomického života a formami politického života v empirickej rovine. Chce vedieť, aký je stupeň pravdepodobnosti, že kapitalizmus sa bude vyskytovať spolu s demokraciou a pýta sa na dôvody ich väzby. Vychádza pritom z presvedčenia, že existuje vnútorná príbuznosť medzi istými inštitucionálnymi konfiguráciami, to znamená, že niektoré kombinácie sú pravdepodobnejšie ako iné. Z tejto "vyššej pravdepodobnosti" však ešte nevyplýva ich nevyhnutná spolupatričnosť.

Korelácie medzi existenciou kapitalizmu a demokracie skúmal americký sociológ Peter Berger. Prichádza k záveru, že síce existujú štáty, ktorých hospodársky život je založený na kapitalistických princípoch, kde však niet demokracie. A na druhej strane všade tam, kde je politický život organizovaný demokraticky, hospodársky život je založený na princípoch trhového hospodárstva. Trhové hospodárstvo predpokladá možnosť výberu v rovine zabezpečovania "živobytia". Podporuje formovanie sa sebavedomého jednotlivca, ktorý prevzal zodpovednosť za svoj "ekonomický" osud. Dosť ťažko si predstaviť, že by sa dlhodobo dalo harmonizovať obmedzovanie politických práv s právom plne využívať svoje "ekonomické" práva. Je však otázkou, do akej miery je možné raz navždy stotožňovať trhové hospodárstvo s kapitalizmom.

Nebezpečia narušenia rovnováhy moci Moderný štát sa vo svojej "zdravej" podobe formoval ako garant práv jednotlivca. Moderný individualizmus vo všetkých svojich podobách je mysliteľný len v rámci štátu ako garanta práv jednotlivca. Pokusy "odstrániť" štát sú zaujímavými myšlienkovými experimentmi; prax "odstránenia" štátu však obyčajne vedie k rýchlemu civilizačnému úpadku. Nebezpečenstvom je však i plné podriadenie štátu "logike" kapitalizmu ako je podriadenie hospodárstva politike, čo demonštrovali dvomi rozdielnymi spôsobmi extrémy fašizmu a stalinizmu. V dvadsiatom storočí sme mali možnosť na vlastnej koži zakúsiť dôsledky týchto rozhodnutí. Vieme, že nesmieme zabudnúť na to, že civilizácia sa zakladá na veľmi labilnej rovnováhe medzi rôznymi "logikami" vývoja. Demokratická politika je dnes umením udržiavať túto rovnováhu.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama