Polyarchia - konflikt, kríza, vojna

Na konci osemdesiatych rokov bol slávnostne ohlásený "koniec dejín", teda koniec hľadania optimálnych foriem politického, ekonomického a kultúrneho života. Osud "konca dejín" bol od začiatku neistý a postupne sa začal presadzovať akýsi demokratický štandard aj vo vedomí všeobecne.
Počet zobrazení: 2692

Na konci osemdesiatych rokov bol slávnostne ohlásený "koniec dejín", teda koniec hľadania optimálnych foriem politického, ekonomického a kultúrneho života. Osud "konca dejín" bol od začiatku neistý a postupne sa začal presadzovať akýsi demokratický štandard aj vo vedomí všeobecne.

Dnes je súhrn nárokov tvoriacich štandard civilizovanosti veľmi hustý a siaha od politických, sociálnych a kultúrnych práv jednotlivcov až po práva kultúrnych a etnických komunít. Zo zvýšeného štandardu plynú aj zvýšené nároky na poznanie, osvojenie si a pochopenie demokracie.

Korene demokracie Celkom legitímne existuje aj nedôvera v demokraciu, keď občan získa pocit, že je bezmocný a nemá vplyv na osud spoločnosti. Presvedčenie, že "politika je špina", že nemá zmysel sa ňou zaoberať, a že tí, ktorí sa jej venujú, sú a priori podozriví, je prejavom odumierania demokracie a náznakom, že jej usporiadanie je nefunkčné. Demokracia má v spoločnosti pevnejšie humanitné a sociálne korene než totalitné alebo autoritatívne režimy. Je potom samozrejmé, že rozvinuté demokracie majú pozitívny vplyv na formovanie relatívneho konsenzu v oblasti pravidiel a noriem vzájomného spolužitia (ide napríklad o kodifikovanú Chartu OSN, Helsinský záverečný dokument, niektoré dokumenty OBSE, Rímsky /a nasledujúce/ dokumenty EÚ) a regulovanie medzinárodných vzťahov.

Spoločnosť v premene V procese prechodu od totalitného, autoritatívneho systému vlády k demokracii sa obyčajne spoločnosť stretáva s ťažkosťami až s chaosom. Staré štruktúry sú nefunkčné a nové sa len tvoria. Masy sú v tej chvíli nespokojné. Elity hľadajú podporu más v boji o moc a nie vždy pri tom používajú prostriedky, ktoré sú v súlade s demokratickým štandardom. Dokonca si môžu cestu k moci dláždiť tým, že ponúknu masám "ópium nacionalizmu". Elity prikláňajúce sa k tomuto scenáru vedome opúšťajú niektoré definujúce kritéria reálnej demokracie. Odstraňujú predovšetkým možnosť účinnej participácie občanov na moci a kontrole vlády. Súbežne sa stávajú obeťami vlastných mocenských postupov a nedokážu ovládnuť nálady más žiadajúcich plnenie hesiel, ktoré pomohli elitám k moci. Prípadné napätie potom ľahko prekračuje hranicu z krízy do vojnového konfliktu medzi štátmi. Analogické štruktúry nachádzame aj v rámci svetového politického systému. I tam sa konflikty odohrávajú na širokej škále možných záujmov realizovaných v rozmedzí od totálnej vojny po dobrovoľnú integráciu. Konflikt, kooperácia, nezhoda a odpor v kontrapunkte so spoluprácou, suma výhod až po nulový model - to všetko obsahuje medzinárodná politika. Ak sa ktorýkoľvek štát bude snažiť meniť svetový politický systém formou konfliktu, predpokladá, že jeho zisky zo zmeny budú presahovať náklady investované do zmeny, pričom do nákladov je potrebné započítať aj ovplyvňovanie straty spojené s opustením niektorých inštitútov demokracie.

Medzinárodný aspekt V akom vzťahu sú ľudské práva a zahraničná politika? Väčšina medzinárodných akcií v prospech ľudských práv sa koná na medzinárodných fórach, ale viaceré štáty presadzujú ciele v oblasti ľudských práv aj vo svojej bilaterálnej politike. Účasť štátov na vytváraní prostredia, v ktorom sa rešpektujú ľudské práva, dokonca spočíva na rozhodnutiach národnej zahraničnej politiky. Preto je potrebné uvažovať o tom, ako a prečo štáty presadzujú záujmy v oblasti ľudských práv vo svojej zahraničnej politike. Podľa niektorých teoretikov nie je medzi ľudskými právami a zahraničnou politikou žiadne zrejmé spojenie. V skutočnosti existujú proti tomuto spojeniu dva štandardné argumenty. Doktrína realistov sa drží toho, že medzinárodná politika je boj medzi štátmi, ktoré v anarchickom prostredí maximálne zintenzívňujú moc. Podľa legalistov majú medzinárodné vzťahy štruktúru založenú na princípe suverenity, ktorá zaručuje štátnu jurisdikciu nad svojím vlastným územím a zdrojmi, vrátane svojej populácie. Suverenita znamená nezasahovanie aktérov do vnútorných záležitostí iných štátov a medzinárodné vzťahy sú predovšetkým vzťahy suverénnych štátov. Štandardy pre medzinárodne uznávané práva sú minimálne štandardy mravnosti (férovosti, slušnosti), nie prepychovosti. Nie je náhoda, že najdôležitejšie medzinárodné nástroje v tejto oblasti sú nazvané Všeobecnou deklaráciou ľudských práv a boli prijaté bez jediného opozičného hlasu. Ich presadzovanie musí byť dosiahnuté v ktorejkoľvek krajine. Nikdy sa neočakávalo, že niektorý štát by bol príliš malý, príliš vzdialený, alebo príliš chudobný na to, aby to mohol dosiahnuť.

Ohniskom morálnych argumentov pre spojenie ľudských práv a zahraničnej politiky sú morálne imperatívy všeobecných ľudských práv. Ak sú ľudské práva právami, ktoré má človek jednoducho preto, že je človekom, potom sú to práva všetkých ľudských bytostí. Národné vlády môžu mať primárnu zodpovednosť za plnenie medzinárodne uznávaných ľudských práv vo svojich krajinách, ale ak sú ľudské práva zvrchované morálne práva, kladú prinajmenšom určitý druh morálnych záväzkov na všetkých ľudí, nie iba na ľudí jedného národa. Skutočnosť, že jestvuje svet suverénnych štátov, môže limitovať legálne akcie v prospech ľudských práv občanov iných štátov na prostriedky s minimálnym zasahovaním. Avšak morálna skutočnosť vyplývajúca z prenikavého porušovania všeobecných ľudských práv si vyžaduje prinajmenšom aktívnu odozvu. Zdá sa, že otázka, aké prostriedky by mali byť použité na presadzovanie cieľov v oblasti ľudských práv, je relatívne bezproblémová - musia byť použité rovnaké prostriedky, aké sa používajú pri presadzovaní iných cieľov v zahraničnej politike. Záleží na podmienkach - môže to siahať od pokojného čakania a dúfania v obrat k lepšiemu, až po hrozbu silou alebo použitie sily. Hovoriť o príslušných prostriedkoch abstraktne je veľmi ťažké, pretože rozhodnutia o nich sa musia robiť s ohľadom na jednotlivé prípady a po starostlivom preskúmaní záujmov a hodnôt, ktoré sú alebo môžu byť ohrozené. Rovnako sa musia robiť so zreteľom na prístupné politické nástroje a pravdepodobné dôsledky.

Ľudské práva a ciele zahraničnej politiky Ľudské práva sú často v rozpore s inými cieľmi zahraničnej politiky. Vyriešenie takýchto rozporov je obzvlášť dôležitou záležitosťou. Môže naznačovať, že konkrétny čin v prospech ľudských práv je napriek teoretickej atraktívnosti osobitne problematický v praxi. Podporovanie a zachovávanie ľudských práv môže byť v rozpore so širšie koncipovanými národnými záujmami. Vzťah medzi ľudskými právami a inými národnými záujmami nie je ani taký jasný, ani taký jednoduchý, ako ho realisti a iní kritici predstavujú. V skutočnosti môže byť väčšia zviazanosť ľudských práv so zahraničnou politikou v niektorých prípadoch dôležitým príspevkom k realizácii cieľov národnej bezpečnosti. Ľudské práva nie sú len morálnymi záujmami. Morálka a realita nie sú nezlúčiteľné, a či sú to komplementárne, konkurenčné alebo úplne neviazané záujmy, je empirickou otázkou. Niekedy si krajina môže dovoliť konať v záujme ľudských práv, niekedy nie. V každom prípade sa rozhodnutie musí urobiť až po odhadnutí faktov. Tu neplatí žiadne jednoduché pravidlo - ani realistické, ani moralistické - ktoré by zabezpečilo adekvátnu radu. Politika zahŕňa kompromis, prispôsobenie sa rôznym a niekedy nezlúčiteľným cieľom a vyrovnanie sa s prekážkami vo svete, ktorý nie vždy zodpovedá našim predstavám. Ľudské práva, ako všetky ostatné politické ciele, musia niekedy byť kompromisom. Napríklad, pre rozdielne záujmy vo vzťahoch medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom ako i pre moc a autonómne postavenie Sovietskeho zväzu nebolo možné urobiť veľa proti porušovaniu ľudských práv v ZSSR.

Kompromisy a rozpory V oblasti ľudských práv ako i v ostatných oblastiach zahraničnej politiky vyžaduje opatrnosť väčšie kompromisy a zmysel pre prispôsobenie sa tomu, čo sa snažíme dosiahnuť. Ale rozdielne podmienky a schopnosti treba brať do úvahy tak, aby výsledná politika nepôsobila nekonzistentne alebo tendenčne. Ak sú variácie v postupoch porušovateľov ľudských práv časťou konzistentnej politiky, musia byť záujmy ľudských práv úplne a konzistentne integrované do širšieho rámca národnej zahraničnej politiky. Politika ľudských práv musí byť časťou, nie dodatkom alebo ozdobou celkovej zahraničnej politiky krajiny. Všeobecné ciele - napríklad národná bezpečnosť, ekonomické záujmy, ľudské práva - sa musia rozčleniť na konkrétne politické ciele. Tieto konkrétne záujmy musia byť potom prinajmenšom presne odstupňované - napríklad ako primárne, sekundárne a okrajové ciele. Toto je treba urobiť tak v záujme ľudských práv, ako aj pre všetky iné konkurujúce záujmy. Výsledky musia byť zaznamenané tak, že ak sa vynorí otázka kompromisu, bude existovať hodnotiaci rámec. V rozpore s týmto sa aktuálna prax podobá situácii, keď ohrozenie "národnej bezpečnosti", akokoľvek slabé alebo nepravdepodobné, je v porovnaní s ľudskými právami prvoradé a v dôsledku toho sa prehliadajú záujmy ľudských práv bez ohľadu na to, aké dôležité sú. Inými slovami, je potrebná štruktúra a pravidlá pre porovnanie a kompromis. Tieto pravidlá ťažko formulovať s matematickou presnosťou, ale bez nich zostane kompromis doslovne bez zásad a v praxi budú výrazy "porovnanie" a "kompromis" obyčajne iba niečo viac ako krytie nerozvážneho obetovania ľudských práv inému, alebo všetkým iným (skutočným alebo domnelým) záujmom zahraničnej politiky. Ťažké prípady, šedé miesta, nejasné hranice a výnimky sú nevyhnutné, dokonca ich môže byť veľké množstvo.

Demokratizácia na medzinárodnej scéne Príkladom diskrepancie je aktuálny európsky integračný proces. Ten si vyžaduje zvýšiť jeho demokratickosť a v zásade ho podriadiť kontrole volených predstaviteľov. Ak na začiatku stačilo rozhodnutie národného parlamentu, postupne sa do popredia dostala téma "európskeho parlamentu" a jeho kompetencií. Tak ako je proces demokratizácie neustály a neukončený v jednotlivých štátoch, bude sa zrejme prostredníctvom boja o vyššie uvedené ľudské práva aj na medzinárodnom poli postupne presadzovať aj do medzinárodnej politiky, kde už dlhšiu dobu pôsobí, aj keď sa to kvantitatívne (ani kvalitatívne) zatiaľ neprejavilo v textoch rôznych medzinárodných dokumentov. S pojmom "demokratický" sa stretávame až vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ale až v predposlednom článku, ktorého druhý odstavec uvádza: "Každý je pri výkone svojich práv a slobôd podrobený len takému obmedzeniu, ktoré stanoví zákon výhradne preto, aby bolo zaistené uznanie a zachovanie práv a slobôd ostatných a vyhovelo sa spravodlivým požiadavkám morálky, verejného poriadku a obecného blaha v demokratickej spoločnosti." Demokracia sa tu neobjavuje ako režim zaisťujúci práva jednotlivca, ale ako režim zaisťujúci práva všetkým, okrem iného tak, že ich voči jednotlivcom aj obmedzuje.

V spoločnosti, kde existuje a funguje paleta demokratických praktík v systéme demokratických inštitútov, sú šance na možnú budúcu monopolizáciu moci úzkou skupinou ľudí minimálne. Taktiež sú minimalizované možnosti prerastania všadeprítomných (a objektívnych) inšpiratívnych sporov do konfliktov. Význam idey demokracie nespočíva len v tom, že "...reprezentuje jednu medzi mnohými - ako sloboda, rovnosť a spravodlivosť - ale v tom, že je hodnotou, ktorá môže spájať a sprostredkovávať medzi súperiacimi záujmami..." a okrem iného aj v tom, že ľudstvo musí hľadať cesty k tomu, aby sa demokratické princípy mali možnosť uplatniť vo vzťahoch medzi štátmi a národmi.

Autor (1959) je politológ, pracuje ako tajomník Zahraničného výboru NR SR

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984