Populizmus v rytme tanga

Populizmus bol asi najviac rozšírený, a to nielen geograficky, v Južnej Amerike. V odbornej literatúre nachádzame dokonca tvrdenia, že v Južnej Amerike môžeme celú druhú tretinu tohto storočia považovať za epochu populizmu.
Počet zobrazení: 2330

Populizmus bol asi najviac rozšírený, a to nielen geograficky, v Južnej Amerike. V odbornej literatúre nachádzame dokonca tvrdenia, že v Južnej Amerike môžeme celú druhú tretinu tohto storočia považovať za epochu populizmu.

K rozšíreniu populizmu práve v tejto oblasti prispeli pravdepodobne - okrem hĺbky a dĺžky krízy a neschopnosti či neochoty starých elít pristúpiť k nevyhnutnej zmene - špecifiká celospoločenskej krízy. Tie odrážali spoločnú latinskoamerickú kultúru, sociálne vzťahy a históriu, ktoré vytvorili väčšie predpoklady pre tretí prvok populizmu - fenomén charizmatického vodcu. Ak bol juhoamerický populizmus osobitý, tak argentínsky populizmus známy ako perónizmus (peronismo) bol výnimočný aj v rámci Južnej Ameriky.

O čom bol perónizmus Perónizmus bol neskôr interpretovaný buď ako oneskorený fašizmus, autoritársky režim, bonapartizmus, národný populizmus alebo ako populistická rozvojová diktatúra. Prípadne ho nazývali korporativisticko-populistickým režimom, robotníckym populizmom, národno-ľudovým režimom, alebo najčastejšie populizmom. Niektorí analytici tvrdia, že perónizmus sa nedá zaradiť do žiadnej politologickej kategórie. Sám Perón tvrdil, že nemôže existovať univerzálna politická doktrína, lebo podmienky v jednotlivých krajinách sveta nie sú univerzálne.

Vodca a jeho cesta k moci J. D. Perón prišiel k moci zároveň postupne aj rýchlo, a to počas relatívnej ekonomickej, sociálnej i veľmi zreteľnej politickej krízy. Politická kríza bola jasne prítomná, lebo od decembra 1941 až do prezidentských volieb v roku 1946, s krátkou výnimkou v druhej polovici roka 1945, bol v Argentíne vyhlásený výnimočný stav. Zrušený bol až po najväčšej demonštrácii v histórii Argentíny, 250- až 800-tisícovej protivládnej demonštrácii v polovici septembra 1945. Perón si svoje pozície budoval postupne v 30-tych a 40-tych rokoch, najprv v rámci neformálneho zväzu dôstojníkov GOU (Grupo de Oficiales Unidos). V ňom bol Perón tvorcom ideológie a jedným z vodcov. Je isté, že Perónova politika vo funkcii vedúceho sekretariátu práce a sociálnych vecí mala za cieľ získať stúpencov medzi robotníkmi. Perón spočiatku zámerne nevystupoval do popredia, resp. do najreprezentatívnejších funkcií, ale pôsobil v pozadí. Jeho urýchlený nástup k moci sa datuje 17. októbrom 1945, keď si davy robotníkov vynútili jeho prepustenie z izolácie na ostrove, kam bol krátko predtým umiestnený po zbavení vládnych funkcií (viceprezident, minister vojny a vedúci sekretariátu práce a sociálnych záležitostí) na základe nátlaku jednej vojenskej posádky. Katalyzátorom odporu voči Perónovi bolo jeho rozhodnutie ustanoviť do funkcie riaditeľa pošty človeka, ktorý pomohol jeho priateľke (neskoršej manželke) Eve Duarte, keď bola v núdzi. Časť dôstojníkov, ktorá bola už dlhšiu dobu nespokojná s Perónovou sociálnou a prorobotníckou politikou, jeho obľúbenosťou a súčasne nemala rada Evu Duarte, donútila Peróna odstúpiť. V pozadí Perónovho príchodu k moci nájdeme asi aj dlhoročný vnútorný mocenský zápas vodcov GOU. Odborárski vodcovia pripravili veľkú demonštráciu do centra Buenos Aires (300-tisíc účastníkov) na 17. októbra 1945 na podporu Peróna. Vojenská vláda ustúpila a Peróna prepustila. Ten sa však nevrátil do vlády, ale začal sa pripravovať na blížiace sa prezidentské voľby. Je možné, že keby protiperónski politici a dôstojníci konali ráznejšie a súčasne citlivejšie, nedošlo by k udalostiam zo 17. októbra, ktoré de facto dostali Peróna k moci. Stačilo, aby sa predtým vytvorila nová vláda, ktorá by vyhlásila, že zachová prorobotnícke privilégiá zavedené Perónom. Súčasne by sa táto vláda mala uchádzať o podporu odborov, ktorú by pravdepodobne aj získala.

Kto ho volil Vo februári 1946 bol Perón prvýkrát zvolený za prezidenta v priamych prezidentských voľbách. Perónov úspech bol o to väčší, že väčšina zahraničných pozorovateľov ako aj jeho politických nepriateľov neverila v jeho víťazstvo. Vďaka veľkej podpore obyvateľstva pre jeho aktivity v prospech robotníkov a neúspešnej a veľmi kontroverznej snahe o jeho odstavenie (podobne ako v prípade V. Mečiara na jar roku 1991 a znovu na jar roku 1994), Perón nepotreboval ani vlastnú stranu. Mal podporu až troch strán. Všetky tri zoskupenia ho nominovali ako svojho prezidentského kandidáta, pričom prvé dve sa spočiatku líšili návrhmi na viceprezidentov. Opozícia, reprezentovaná politicky veľmi rôznorodou koalíciou (konzervatívci, radikáli, socialisti a komunisti), ktorá bola zastrešená Unión Democrática, prehrala 42,51% : 52,4% v prospech Peróna v najčestnejších voľbách v dovtedajšej argentínskej histórii. To sa však nevzťahuje na samotnú kampaň sprevádzanú násilnosťami. Perón postavil svoju kampaň na dosiahnutých a plánovaných sociálnych reformách a nacionalizme, kým opozícia argumentovala diktátorskými až fašistickými sklonmi Peróna. On takticky použil nie veľmi diplomatickú podporu veľvyslanectva USA pre opozičného kandidáta vo forme publikácie, ktorá vyšla len dva týždne pred voľbami a tvrdilo sa v nej, že od roku 1943 bola Argentína pod vládou polofašistickej vojenskej diktatúry, ktorá spolupracovala počas vojny s Nemeckom. Perón využil túto publikáciu na zneužitie patriotizmu Argentínčanov, ktorí to považovali za zásah do vnútorných vecí Argentíny. Taktiež si získal veľkú podporu dekrétom, ktorý bol síce prijatý až po jeho odchode z funkcie, ale autorstvo bolo prisudzované jemu. Dekrét dával nárok každému pracujúcemu - s výnimkou štátnych zamestnancov - na trinásty plat. Aj odpor zamestnávateľov voči tomuto opatreniu prispel k presvedčeniu mnohých voličov, že len Perón zaručí jeho skutočné vyplatenie. Rovnako napomohlo Perónovi rozhodnutie Ústavného súdu zo začiatku februára 1946 o tom, že ministerstvo práce je neústavné. Voľby preto mali takmer plebiscitný charakter. Hoci legislatíva v prospech pracujúcich existovala už pred jeho príchodom k moci v rokoch 1943-1946, až Perón sa zasadil o jej praktické realizovanie. A okrem toho, samozrejme, pripravil a presadil nové legislatívne opatrenia v prospech pracujúcich.

Snaha získať masy Z hľadiska inštitucionálnej podpory, spočiatku sa opieral o podporu armády (s výnimkou loďstva), katolíckej cirkvi a odborov, kým najväčších odporcov mal medzi intelektuálmi a priemyselníkmi. Osobitne katolícka cirkev a časť armády svoj postoj v neskoršom období zmenili. Koniec prvej fázy vlády Peróna bol charakterizovaný ako rastúci tlak na byrokratický centralizmus, personalizmus, demagógiu a útlak v snahe udržať si masovú podporu. Režim mal jasnú tendenciu k autoritarizmu, ale formálne (navonok) väčšinou rešpektoval zákony. Perón prostredníctvom legálnych prostriedkov do mája 1947 odstránil všetkých členov Ústavného súdu, ktorí odporovali jeho praktikám, pričom jedným z absurdných obvinení proti ÚS bolo, že uznali ako de facto vládu vojenskú juntu z roku 1943, prostredníctvom ktorej prišiel k moci sám Perón. Perónistickí poslanci neváhali vylúčiť z parlamentu opozičných poslancov, ktorí ostro kritizovali Perónovu politiku. On sám inicioval zmeny v ústave, pričom jedným z dôvodov bola jeho snaha, aby mohol byť ešte raz zvolený za prezidenta (hoci takýto cieľ na verejnosti ostro odmietal). Na druhej strane, nová ústava priniesla - okrem ustanovení v prospech upevnenia Perónovej moci a posilnenia úlohy štátu - aj ustanovenia v prospech robotníkov, a to právo na prácu, zaručenú mzdu, primerané pracovné podmienky, atď., ako aj všeobecne právo na bývanie, zdravotnú starostlivosť a pod. Perón bol úspešný aj v presadzovaní rastúcej roly štátu v manažmente vzťahov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami - v štátnom korporativizme.

Jeho autoritárske až diktátorské tendencie sa prejavovali v snahe obmedzovať slobodu prejavu a tlače, resp. v postupnom eliminovaní nezávislosti médií, prenasledovaní vodcov opozície, upravovaní volebných zákonov a obvodov v prospech vládnucej strany, v rozmachu aktivít tajnej polície, zničení autonómie odborového hnutia. Ďalej to bola snaha o kontrolu univerzít a vzdelávania vo všeobecnosti, vytvorenie vládnych organizácií slúžiacich na kontrolu doslova všetkých sektorov verejného života, čistky v štátnej správe a v neposlednom rade personálny kult Peróna a jeho ženy. Kontrola masmédií za Peróna dosiahla ku koncu prvého obdobia perónizmu takmer totalitný charakter, hoci existovali niektoré nezávislé periodiká. Alexander tvrdí, že perónizmus sa odlišoval od ostatných latinskoamerických autoritárskych režimov tým, že sám Perón nezostal verný elite, z ktorej vzišiel, ale obrátil sa so žiadosťou o podporu k širokým masám a uplatňoval čistky na udržanie sa pri moci. Tým sa priblížil viac k európskej skúsenosti s autoritárskymi režimami.

Zisky a straty Podporoval rozvoj školstva. Išlo prevažne o základné školstvo a súčasne neváhal tvrdo zasiahnuť proti protestujúcim študentom a pedagógom. Bezpochyby zaznamenal úspech prinajmenšom v dvoch oblastiach: v transformácii Argentíny z poľnohospodárskej krajiny na poľnohospodársko-priemyselnú a v braní ohľadu na záujmy manuálne pracujúcich, pričom podstatne zvýšil príjmy námedzne pracujúcich. Rozšíril prístup k vzdelaniu na všetkých stupňoch a zaviedol bezplatné vysokoškolské vzdelanie. Súčasne sa však neúspešne snažil ideologizovať vysoké školy. Perónizmus zaviedol volebné právo aj pre ženy. Bolo vybudovaných množstvo sociálnych bytov, rozvod sa legalizoval. Rozšíril sa dôchodkový systém a zdravotnícke služby. Otázkou je, či by Argentína nedosiahla progresívne perónistické ciele - aspoň tie základné - tak či tak, a či cena za to nebola privysoká. Historický pád Argentíny zo špičky najbohatších krajín sveta a niekoľko desaťročí krízy spoločnosti, ktoré nasledovali po páde Peróna, sú v tomto smere najdôležitejším varovaním. Americký politológ McGuire výslovne obviňuje Peróna z následnej politickej a spoločenskej krízy (a neskôr aj ekonomickej) v Argentíne, keďže Perón zväčšil moc odborov, ale nepodarilo sa mu znížiť moc ich odporcov. Tým vytvoril priestor pre politický a ekonomický "šach-mat".

Rekapitulácia Spomedzi špecifík perónizmu treba na prvom mieste uviesť založenie vlastnej politickej strany až po vyhraných prezidentských voľbách v roku 1946, čo je pravdepodobne svetový unikát. Ten sa však dá vysvetliť tým, že Perón nepotreboval vlastnú stranu pred voľbami, a preto až tri mesiace po voľbách rozpustil ostatné strany, aby o niekoľko týždňov založil najskôr Partido Unico de la Revolución, v júli 1947 premenovanú na Partido Peronista. Táto strana bola úplne a od začiatku pod jeho kontrolou. O postavení Peróna v rámci strany svedčí už samotný jej názov. Podľa straníckych dokumentov, ak bol člen strany prezidentom, mal byť súčasne predsedom strany s právom meniť rozhodnutia jej členov. Na druhej strane, pokiaľ išlo o perónistické hnutie, ani zďaleka nebolo také monolitické, ako by naznačovala dominantná úloha Peróna v argentínskej politike. On sám tvrdil, že perónizmus nie je politická strana zaoberajúca sa formálnou demokraciou, ale národné hnutie zamerané na skutočnú demokraciu. Nemal záujem o vytvorenie (nepotreboval ani nechcel) pevne inštitucionalizovanej strany, pretože obdivoval Mussoliniho víziu nestraníckej spoločnosti organizovanej na základe korporativistických metód, nakoľko bol skeptický k politickým stranám a politikom na základe skúsenosti z predchádzajúceho obdobia. A napokon, potenciálnym súperom nechcel poskytnúť organizačnú základňu. Politickú stranu považoval za zastaranú organizáciu a budúcnosť videl v odborovej organizácii. Hlavnú odborovú konfederáciu CGT úspešne používal na mobilizáciu stúpencov počas volebných kampaní a demonštrácií na podporu režimu.

Autor (1965) je politológ, pôsobí na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984