Sociálna nerovnosť a chudoba

Sociálna nerovnosť sa najčastejšie interpretuje ako nevyhnutný dôsledok spoločenského života alebo ako dôsledok jej určitého uspori adania, t.j., že nerovnosť je príznačná len pre určité typy spoločnosti. Diskusie o sociálnej nerovnosti sa objavovali v celej histórii ľudských dejín.
Počet zobrazení: 5046

Sociálna nerovnosť sa najčastejšie interpretuje ako nevyhnutný dôsledok spoločenského života alebo ako dôsledok jej určitého uspori adania, t.j., že nerovnosť je príznačná len pre určité typy spoločnosti. Diskusie o sociálnej nerovnosti sa objavovali v celej histórii ľudských dejín.

Reálna prítomnosť nerovností bola v každej spoločnosti sprevádzaná túžbou prekonať ich. Táto snaha bola spolu s otázkou sociálnej spravodlivosti obsahom celého radu sociálnych hnutí. Francúzska revolúcia vo svojom hesle vzájomne spojila idey "rovnosti, voľnosti a bratstva". Idea rovnosti našla výraz vo východoeurópskych totalitných rovnostárskych štátoch, ktoré svoje obyvateľstvo kontrolovali prostredníctvom nivelizovaného zamestnaneckého statusu. V západnej Európe sa symbolom snahy o rovnosť stal sociálny štát, ktorý mal tlmiť veľké nerovnosti a udržať väčšinu populácie nad hranicou chudoby.

Sociálna spravodlivosť ako zbytočný pojem Je sociálna spravodlivosť účelovým výmyslom ľavicových intelektuálov, alebo má reálne opodstatnenie? Najčastejšie je obsah tohto pojmu podrobovaný kritike zo strany liberálnych teoretikov. Presadzovanie ideálov sociálnej spravodlivosti predstavuje pre liberálov hrozbu vzhľadom na spontánny trhový poriadok, pretože úspešným odníma časť plodov ich snaženia a iným nadeľuje bez ich pričinenia a tak podrýva stimuly výkonnosti. Predstavu sociálnej spravodlivosti je podľa nich možné presadiť len donucovacími prostriedkami, ktoré narušujú a ohrozujú slobodu ľudí. Liberáli argumentujú, že spravodlivým, či nespravodlivým môže byť len ľudské konanie. Aplikovať kategóriu spravodlivosti na výsledok spontánneho, neriadeného sociálneho procesu, ktorý nikto vedome neprivodil a tak zaň nemôže zodpovedať, nemá podľa nich zmysel. Častým argumentom pre vyradenie pojmu sociálnej spravodlivosti z racionálnej ekonomickej analýzy je podľa liberálov vágnosť a neurčitosť tejto kategórie. Jej subjektivita znemožňuje formulovať všeobecne platné a prakticky použiteľné kritéria, podľa ktorých by bolo možné hodnotiť, či je určité rozdelenie majetku, respektíve dôchodku v spoločnosti spravodlivé alebo nespravodlivé.

Sila idey spravodlivosti Tieto argumenty proti uplatňovaniu pojmu sociálnej spravodlivosti však nezničili jej základnú ideu. Žije ďalej a je schopná dávať do pohybu masy ľudí. Stáva sa emotívnou reakciou na polaritu chudoby a bohatstva. Početnosť a intenzita týchto pocitov sa zvyšuje s tým, ako sa zväčšujú rozdiely v sociálno- ekonomickom postavení jedincov. Keď dosiahnu pocity takú silu, že začnú iniciovať agresívne konanie veľkých spoločenských skupín, pôsobia deštruktívne na stabilitu spoločnosti. Predchádzať takýmto situáciám je možné len odstraňovaním príčin, ktoré takéto pocity nespravodlivosti vyvolávajú. Mechanizmy trhovej ekonomiky (nerovný prístup k materiálnym zdrojom a pri rozdeľovaní výsledkov, rozdielna produktivita práce, atď.) vytvárajú nielen bohatstvo, ale i chudobu. Konflikt medzi nimi narastá v globálnom (chudobné a bohaté štáty) i národnom pohľade (chudobní a bohatí občania). Chudoba nie je len málo majetku, nie je to ani vzťah medzi ašpiráciami a dostupnými prostriedkami. Je to predovšetkým sociálne postavenie, sociálny status.

Problém bohatých Štatistický úrad EÚ Eurostat zverejnil v roku 1997 výsledky výskumu, podľa ktorého 12% všetkých domácností v členských krajinách Únie žije pod prahom chudoby. Najmenej týchto domácností bolo v Dánsku (4,7%) a najviac v Portugalsku (18,9%). Výskum potvrdil i pretrvávajúci rozdiel medzi južnými a severnými krajinami EÚ. Väčšina definícií chudoby obsahuje ako základný element "nedostatok základných životných potrieb". Najčastejšie sa uvádza nedostatok potravy, nízky štandard bývania, odievania, vybavenosti domácnosti, atď. Vylúčenie z podielu na živote spoločnosti (sociálna exklúzia) neznamená len útok na občianske práva, ale je i rizikom nielen pre vylúčených, ale aj pre spoločnosť, ktorá toto vylúčenie pripustí. Formuje sa tak vrstva chudobných a pauperizovaných, oddeľujúca sa od ostatnej populácie. Ide o odcudzenú triedu. Spoločnosť ju v podstate nepotrebuje a ona sama napokon nepotrebuje normy a hodnoty majoritnej spoločnosti. Táto sociálna skupina nemusí byť chápaná ako klientela štátu trvalo závislá na jeho podporách, ale sú pre ňu typické i trvalé nevýhody na trhu práce.

Za čo môže jednotlivec Základnou otázkou podľa niektorých autorov je, či sa má chudoba ponímať ako výsledok pôsobenia vonkajších faktorov. Ide napríklad o nespravodlivosti v distribúcii príležitostí, nefunkčnosti ekonomického systému spoločnosti, nespravodlivosti v distribúcii zdrojov a pod. Ďalej ako osobnostná záležitosť jedinca (dôsledok nedostatočných schopností a morálnych vlastností jedinca, jeho lenivosti, neschopnosti, neochoty participovať na zabezpečovaní svojej existencie, malej snahy postarať sa sám o seba, nedostatok jeho prezieravosti, atď. Celý rad výskumov v krajinách EÚ a USA konštatuje všeobecnú tendenciu klásť väčší dôraz na úlohu individuálnych a štrukturálnych príčin chudoby. Táto tendencia sa označuje ako "obviňovanie chudobných" a vysvetľuje sa silným individualizmom.

V slovenskej populácii skôr prevládajú postoje ponímajúce chudobu ako výsledok sociálnej nespravodlivosti v spoločnosti. Čiastočne i fatálne ide o neoddeliteľnú daň spoločenskej transformácie, v ktorej sa "chudobní" nedostali do skupiny, ktorá získala, ale skôr stratila. Podľa celého radu podporných indícií má chudoba stále veľa znakov starej demografickej chudoby, najčastejšie spájanej s veľkosťou domácnosti, fázou rodinného života a životného cyklu. Najmä niektoré skupiny starých ľudí sa začínajú do chudoby trvalo prepadať (gerontologická chudoba). Väčšina z nich je odkázaná len na svoje starobné dôchodky, prípadné príbuzenské siete. Nemajú odložené určité rezervné prostriedky a vybudované ústupové stratégie.

Stará a nová chudoba Vedľa tejto starej demografickej chudoby sa vynára chudoba nová (dlhodobo nezamestnaní, osoby permanentne znevýhodňované na trhu práce a osoby, ktoré sa neadaptovali na nové podmienky, atď.). Začínajú sa objavovať rodiny, kde sa tieto sociálne handicapy kumulujú. Vysoké riziko nezamestnanosti spolu s fragmentarizáciou zamestnaneckej kariéry a vysoká pravdepodobnosť uzatvorenia v sekundárnom trhu práce sú a budú spojené nielen s určitými sociálnymi, ale aj etnickými skupinami. Zjavné príznaky chudoby nízkokvalifikovaných profesií sa začínajú prejavovať na vidieku. Najmä tam, kde došlo ku kolapsu poľnohospodárskych družstiev, sprivatizovaných štátnych majetkov a prepúšťaniu ich námedzných a nekvalifikovaných pracovníkov. Na vidieku vznikajú nové ostrovy chudoby (obyvatelia majerov v katastroch bývalých štátnych majetkov, obyvatelia najmenších vidieckych sídiel, v ktorých dožívajú najstaršie vekové skupiny pôvodného obyvateľstva, a pod.). Ich zvyklosť a životné hodnoty odlišné od majoritnej spoločnosti. V mestských aglomeráciách sa objavujú bezdomovci, ktorí sa stávajú symbolom sociálneho vylúčenia, rozvratu rodín a sociálnej neprispôsobivosti založenej na neschopnosti bezdomovcov participovať na spôsobe života, ktorý je štandardný pre väčšinu populácie.

Na Slovensku sa začínajú objavovať tieto formy chudoby:

  • chudoba určitých sociálnych skupín spojená s ich demografickým a sociálnym statusom (viacdetné mladé rodiny, neúplné domácnosti, gerontologická chudoba, feminizácia chudoby, atď.),
  • etnická chudoba, ktorá sa viaže predovšetkým na rómsku populáciu so špecifickou kultúrou závislosti na sociálnych podporách,
  • vznik novej chudoby, spojenej s dlhodobou nezamestnanosťou, marginalizáciou a sociálnym vylúčením určitých sociálnych skupín. Chudoba tu má zatiaľ krátkodobý charakter, nejde o medzigeneračnú chudobu, ktorá sa dedí z generácie na generáciu. Na druhej strane tieto často stigmatizované skupiny zakladajú vysokú pravdepodobnosť prepadu do dlhodobej chudoby, ktorá bude reprodukovať tzv. dedičnú biedu. Táto forma chudoby sa začína priestorovo a regionálne lokalizovať.

Uvedené trendy potvrdil aj sociologický výskum autora tohoto príspevku, orientovaný na vidiecku populáciu. Jedna pätina respondentov odpovedala kladne na otázku: "Keď porovnáte vašu životnú úroveň s ostatnými, myslíte si, že ste chudobná rodina?" To znamená, že každý piaty respondent sa subjektívne deklaroval ako chudobný. Najvyššia intenzita tohoto postoja sa prejavila predovšetkým u respondentov so základným vzdelaním, robotníckych profesií a dôchodcov.

Problém sociálnej solidarity bohatých a chudobných Inštitucionálne zvládnutie tohto vzťahu je nakoniec i jedným zo základov úspechu všetkých moderných spoločností. Problém chudobných je prežiť a problém biedy sa tak stáva problémom bohatých s otázkou ako rozdeliť časť prebytku a nezmeniť pravidlá jeho akumulácie a ochrany. Samozrejme, to nie je len výlučná otázka solidarity bohatých, ale celej spoločnosti. Riešenie tohto staronového problému je zatiaľ len na začiatku. Novovznikajúce sociálne skupiny bohatých nielen nevedia, ale zdá sa, že ani nechcú pochopiť, že problém chudoby je i problémom bohatých. V slovenskej spoločnosti počet porazených vysoko prevažuje počet víťazov a evidentne sa začína zvyšovať potenciál konfliktu. Široká pospolitosť preferuje sociálny paternalizmus. V záujme stability society sa preto musia konštituovať stabilné a dlhodobé pravidlá racionálnej redistribúcie medzi chudobnými a bohatými. Iným spôsobom totiž nie je možné pevne zakotviť a legitimizovať pravidlá akumulácie a ochrany majetku. Bohatí, ale i stredná vrstva musia pochopiť, že prevzatie zodpovednosti za chudobné skupiny obyvateľstva je predovšetkým v ich záujme.

Autor (1947) je sociológ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984