Reklama
Reklama

Pravidlá a zvyky

Nedostatky, ktoré vidíme okolo seba, často pripisujeme na účet povahy človeka. Sme vraj raz už takí, že pravidlá rešpektujeme len vtedy, keď musíme. Našli sa dokonca filozofi, ktorí tvrdili, že ľudská prirodzenosť je "klbko hadov". Ťažkosti spoločnosti, v ktorej žijeme, sa však nedajú vysvetliť (a už vôbec nie ospravedlniť) odvolávaním sa na ľudskú prirodzenosť.
Počet zobrazení: 1308

Nedostatky, ktoré vidíme okolo seba, často pripisujeme na účet povahy človeka. Sme vraj raz už takí, že pravidlá rešpektujeme len vtedy, keď musíme. Našli sa dokonca filozofi, ktorí tvrdili, že ľudská prirodzenosť je "klbko hadov". Ťažkosti spoločnosti, v ktorej žijeme, sa však nedajú vysvetliť (a už vôbec nie ospravedlniť) odvolávaním sa na ľudskú prirodzenosť. Spôsob, akým sa prejaví "ľudská prirodzenosť" totiž v mnohom závisí od spoločenských rámcov našej existencie, od toho, ako inštitúcie usmernia naše konanie. Prečo sa teda niektoré spoločnosti do stali na cestu prosperity a iné sa dostali do pasce chronických revolúcií?

Vzťah normy, zákona, predpisu ku skutočnosti je problémom, ktorý poznáme z našej každodennej skúsenosti. Dobre vieme, že temer vždy je rozdiel medzi tým, aké veci "sú" a aké by "mali byť". Na toto napätie medzi "je" a "má byť" sme si zvykli a považujeme ho za súčasť našej každodennosti, dokonca do tej miery, že samotné napätie medzi "je" a "má byť" považujeme za súčasť toho, ako veci "sú". Pre fungovanie spoločnosti je však dôležité aj iné napätie, a to sa tiež zdá byť zakódované v ľudskej prirodzenosti. Práve od neho závisí, ako vlastne spoločnosť funguje. Je to napätie medzi zvykom a pravidlom. Neznamená len napätie medzi "prirodzeným" egoizmom a "myslením" na všeobecný prospech, znamená aj napätie medzi osobným a inštitucionálnym.

Moralisti a cynici Veľmi často to vyzerá tak, akoby svet noriem bol vždy iný ako svet faktickosti. Moralisti napätie medzi normou a faktickosťou využívali na to, aby "zavrhli" odpornú realitu. Na druhej strane zasa boli cynici, pre ktorých predmetom "zavrhovania" bola norma, veď načo sú také normy, ktoré aj tak nikto nerešpektuje. Filozofi sa niekedy pokúšali obidva tieto postoje spojiť. Takto napríklad postupoval - ak zjednodušíme - nemecký filozof I. Kant, pre ktorého na jednej strane človek bol bytosťou, ktorá si uvedomuje "kategorický imperatív", teda niečo ako vnútorný morálny zmysel, "čisté svedomie", na druhej strane ten istý Kant tvrdí, že človek je vystrúhaný z tak krivého dreva, že sa nikdy nič rovného z neho nebude dať urobiť. O tom, že v ľudskej prirodzenosti nachádzame akoby dve protikladné sily, sklon k dobru a sklon k zlu, vedeli všetci pozorovatelia človeka. Kresťanskí teológovia sa túto rozpornosť človeka pokúšajú vysvetliť dogmou o smrteľnom hriechu, svetskí teológovia sa zasa snažia rozdeliť sklon k dobru a sklon k zlu medzi spoločnosť a prírodu. Pre jedných je zlo "od" spoločnosti, pre iných zasa "od" prírody.

Ľudia sú rovnakí a spoločnosti sa odlišujú Napätie medzi "sklonom k dobru" a "sklonom k zlu" nám môže pomôcť opísať konanie jednotlivca, nepovie nám však príliš veľa o tom, ako funguje spoločnosť. Predsa len, ak totiž existuje niečo ako ľudská prirodzenosť, tak je to niečo, čo je v zásade "rovnaké" vo všetkých časoch a vo všetkých spoločnostiach. Spoločnosti však žijú rozdielne: antické Grécko bolo "iné" ako Británia 18. storočia a tá zasa iná ako súčasnosť strednej Európy. Odlišnosť spoločností nezávisí od toho, že v nich žijú iní ľudia, ale od toho, že ľudia žijú v iných inštitucionálnych podmienkach. Teda nie ľudská príležitosť, ale možnosti jej prejavu rozhodujú o tom, ako spoločnosť funguje.

Kombinácie egoistov Novoveká historická skúsenosť hovorí, že najúspešnejšie fungovali tie spoločnosti, ktoré dokázali nájsť istú rovnováhu medzi osobným a všeobecným prospechom, ktoré dokázali skombinovať egoizmus jednotlivcov tak, aby nakoniec z ich túžby po prospechu získavali všetci. Na ilustráciu tejto spoločensky pozitívnej kombiná-cie individuálneho egoizmu s prospechom všetkých sa veľmi často uvádza úvaha Adama Smitha, jedného z prvých predstaviteľov modernej ekonómie: pekár pečie a predáva chlieb nie z lásky k svojim spoluobčanom, ale preto, že potrebuje od obuvníka topánky a od mäsiara mäso. Kombinácia individuálneho egoizmu však nakoniec prináša prospech všetkým. Tento typ kontroly môže fungovať len v spoločenstve, kde sa ľudia navzájom poznajú a kde od seba závisia. Prestáva fungovať tam, kde sa stráca možnosť vzájomnej kontroly, kde možno niekoho "dobehnúť" a potom sa jednoducho stratiť. Tam potom hlavným strážcom serióznosti sa stáva štát: zákon, právna norma, nastupujú na miesto morálnych hodnôt a noriem. Nenahradzujú ich, ba je možné, že právo sa stáva naozaj účinným len tam, kde má hlboké korene v morálke.

Faktom však je, že právna norma funguje ináč ako morálna, zákon ináč ako mravná hodnota. Zákon predpokladá moc, ktorá garantuje jeho účinnosť, vzťahuje sa na neurčité množstvo prípadov. Smithovi egoisti sú súčasťou jedného spoločenstva, veľmi dobre sa poznajú, a preto im stačí morálka. My dnes žijeme vo "veľkých" spoločnostiach, kde prevládajú vecné, neosobné vzťahy medzi ľuďmi, a preto základnou formou regulácie vzťahov sa stáva zákon. Vec však nie je len v tom, že Smithovi ľudia sa navzájom poznajú, dokonca nejde ani len o to, že Smithovi egoisti sú aj kresťanmi, zrejme protestantmi, ktorí si uvedomujú, že spásu si musia zaslúžiť predovšetkým kvalitnou prácou, ale aj v tom, že títo egoisti veľmi dobre vedia, že keď pôjdu bezohľadne za svojím ziskom, tak si to "pokazia" u ostatných. Tak sa vyradia zo "siete", ktorá je podmienkou ich existencie a prosperity.

Pravidlá a osobné vzťahy Jednou z charakteristík modernej spoločnosti je to, že celé sféry spoločenského života sú riadené pravidlami. Najdôležitejší komplex pravidiel - každá spoločnosť chce, aby to bol systém - ktorý umožňuje fungovanie spoločnosti, je právny systém. Podobnosť, možno dokonca príbuznosť slov právo a pravidlo je možno náhodou, ale fakt, že právo je právom až vtedy, keď sa vzťahuje na neurčitý počet prípadov. Morálne záväzky "cítime" predovšetkým vo vzťahu k svojim, ku konkrétnym ľuďom, ktorých poznáme a vysoko rozvinuté morálne zmýšľanie sa vzťahuje na všetkých, tak známych ako aj neznámych. Právo však nerozlišuje medzi svojimi a cudzími, platí pre všetkých a platí pre nich rovnako. V malom spoločenstve sa ľudia vzájomne vidia "priezorom" morálky, ich vzájomná kontrola, vzájomné "monitorovanie" prebieha na úrovni morálky. Vo veľkej spoločnosti sa ľudia vidia priezorom zákona, práve zákonom kontrolujú spoločenské podmienky svojej existencie. Aspoň tak by to malo byť, i keď dobre vieme, že to tak nie je. Prečo to však nie je tak, prečo má princíp zákona u nás tak malú účinnosť a stále sa presadzuje princíp osobnej väzby, "klientelizmus"?

Prečo to dnes nefunguje Smithov príklad o tom, ako z úsilia egoistov vyplýva všeobecný prospech, stojí za premyslenie aj dnes, čo už len preto, aby sme si odpovedali na otázku, prečo sa dnes už "dobré" kombinácie egoizmov nedaria. Prečo to, čo nazývame trh, nie je miestom, kde koniec koncov všetci získavajú, prečo sa nedarí vytvoriť rovnováhu medzi individuálnymi záujmami a tým, čo by sme mohli nazvať spoločenským prospechom. Práve vo svetle Smithovho príkladu môžeme pochopiť, prečo to u nás nefunguje. Smithovi egoisti totiž vedia, že sú "odsúdení" na to, aby žili v jednom mestečku, myslia na svoju povesť, pretože dobre vedia, že práve dobrá povesť je predpokladom dobrého a úspešného podnikania. Zrejme keby niektorý z tých milých a dobráckych remeselníkov raz dostal možnosť rýchle zbohatnúť na úkor všetkých ostatných, tak by našiel aj spôsob, ako presvedčiť sám seba, že koná správne. Ľahko sa udržuje morálka tam, kde niet možnosti zhrešiť.

A prečo sme tak dopadli To sme už pri našej súčasnosti. Obdobie posledných desiatich rokov sa v postkomunistických krajinách utváralo v znamení dvoch protikladných procesov: na jednej strane to bolo zavádzanie (resp. návrat) k právnemu štátu, na druhej strane to bola radikálna premena spoločnosti, ktorá sa zhustene prejavila vo vytváraní novej štruktúry vlastníckych vzťahov. Právny štát predpokladá a zároveň vytvára rovnosť, nová štruktúra vlastníckych práv sa zakladá na nerovnosti. Problém nie je len v tom, že právna rovnosť sa kombinuje s ekonomickou nerovnosťou, to nakoniec je "schodná" kombinácia, dokonca tá najschodnejšia. Náš problém je v tom, že právo sa zakladá na "opakovateľnosti", nová vlastnícka štruktúra sa vytvárala ako využitie "neopakovateľných" príležitostí. Spôsob využitia "neopakovateľných" príležitostí bol rozličný - využili sa naozaj všetky metódy, od kupónovej privatizácie až po priame predaje vopred určenému vlastníkovi. Výsledok však nie je veľmi rozdielny. Prvá vlna záujemcov o spravodlivosť, moc a majetok nachádza neopakovateľné príležitosti, druhá vlna ich, obyčajne v mene "ozajstnej spravodlivosti", už vytvára. Tretia vlna si ich musí "vymyslieť". A tak sa revolúcie zo spôsobu regenerácie spoločnosti stávajú spôsobom jej degenerácie.

Čo hovorí historická skúsenosť Obdobia radikálnych premien vlastníckych štruktúr sa na seba podobajú, rozdiely vo vývoji sa zakladajú na tom, ako spoločnosť dokáže skoncovať so svojou revolúciou. Tam, kde sa podarilo revolúciu rozumne skončiť, tam sa spoločnosť vydala na cestu prosperity. Tam, kde sa revolúcie stali štandardným stavom, o prosperite môžu len snívať. Žiaľ, nemôžeme sa utešovať tým, že každá revolúcia sa raz sama od seba skončí. Skôr naopak, revolúcie majú tendenciu stať sa chronickými. Na začatie revolúcie je potrebná odvaha, na pokračovanie v nej stačí ctižiadosť. Na jej skončenie je však potrebná nielen odvaha, ctižiadosť, ale aj veľká štátnická múdrosť. Skončenie revolúcie je práve tak veľkým a historicky dôležitým činom, ako jej začiatok. Každá spoločnosť oslavuje svojich revolucionárov, za prosperitu však vďačí tým, ktorí dokázali revolúciu včas a rozumne skončiť.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama