Reklama
Reklama

Nová spoločenská dohoda

Aj klasické novoveké sociálne myslenie počíta so stálou prítomnosťou konfliktov v spoločnosti. Pre Thomasa Hobbesa, Johna Locka alebo J. J. Rousseaua je spoločenská harmónia snom, vecou minulosti alebo vecou vzdialenej budúcnosti. Pre prítomnosť musíme počítať s rozpormi, rozdielnymi záujmami, konfliktmi, dokonca s niečím, čo by sme mohli nazvať skrytou občianskou vojnou.
Počet zobrazení: 2064

Aj klasické novoveké sociálne myslenie počíta so stálou prítomnosťou konfliktov v spoločnosti. Pre Thomasa Hobbesa, Johna Locka alebo J. J. Rousseaua je spoločenská harmónia snom, vecou minulosti alebo vecou vzdialenej budúcnosti. Pre prítomnosť musíme počítať s rozpormi, rozdielnymi záujmami, konfliktmi, dokonca s niečím, čo by sme mohli nazvať skrytou občianskou vojnou.

Zároveň však - a to je základ moderných právnych a politických systémov - musíme predpokladať, že okrem rozdielnosti a konfliktu záujmov je tu vždy aj niečo spoločné, akýsi spoločný menovateľ, na ktorý sa dajú previesť v prípade potreby rozdiely v záujmoch.

Hľadanie spoločného bodu Hľadanie spoločného menovateľa je v pokojných časoch čosi ako myšlienková operácia, ktorú vykonávajú politici tým, že diskutujú o rozličných riešeniach problémov, volia medzi alternatívami a hľadajú tie, ktoré by boli v záujme čo najväčšieho počtu občanov. V kritických fázach vývoja spoločnosti sa "spoločný záujem" stáva doslova viditeľným a zverejňuje ho vôľa suveréna, ktorý sa usiluje zachovať základné predpoklady existencie danej spoločnosti. Tak sa vlastne môže stať, že v období stability sú spoločné záujmy reprezentované zákonom a v kritických fázach zasa výnimkou zo zákona. Samozrejme, myslitelia, ktorí tvrdia, že verejná diskusia o alternatívach je hľadaním spoločného menovateľa, nie sú naivní utopisti. Veľmi dobre vedia, že politické diskusie sú vždy i mocenskými spormi. Predpokladajú však, že nevyhnutnosť obhajovať svoj záujem verejne vedie aj k racionalizácii záujmu, k jeho objektivizácii, prečisteniu, či dokonca k možnej univerzalizácii. Len tak sa môže riešenie, ktoré sa presadilo, stať znesiteľným i pre tých, ktorí nemajú z neho priamy úžitok. Tým, že ho akceptujú, si pre budúcnosť zaväzujú svojich protivníkov.

Nik nemá raz navždy zaistené privilegované postavenie a tak tým, že sa ja teraz podriaďujem väčšine, vytváram podmienky, aby v budúcnosti môj názor, keď sa stane väčšinový, bol uznaný budúcou menšinou. Precízne túto axiómu klasického myslenia vyslovil J. J. Rousseau: "Spoločenské puto tvorí to, čo je v týchto rôznych záujmoch spoločné. Keby nebolo bodu, v ktorom sa všetky záujmy zhodujú, nemohla by existovať žiadna spoločnosť."

Dve možnosti Tento spoločný bod však nie je možné zistiť len politicky, teda "rokovaním" a "hlasovaním". Cestou k nemu je aj racionálna diskusia, výkon rozumu. Základná spoločenská zmluva je miestom, kde sa politika bezprostredne stretáva s rozumom, kde rozum je politikou a politika rozumom. V čiastkových zmluvách zhoda rozumu a politiky je viac-menej náhodná, a preto ani vôľa väčšín nie je sama osebe ničím posvätným. Nad vôľou každej väčšiny ešte stojí všeobecná vôľa, teda miesto, kde rozum a vôľa sú identické. Rousseau to vyjadril tak, že "zákon o väčšine vo voľbách je zmluvným zariadením a predpokladá aspoň raz jednomyseľnosť". Rousseau potom pokračuje a tvrdí: "Spoločnosť musí byť riadená jedine na podklade tohto spoločného záujmu."

Ide prinajmenšom o dvojznačnú tézu: orientovať sa na spoločné záujmy môže znamenať úsilie znížiť rozsah a dosah štátnej moci, môže však znamenať aj pokus rozširovať sféru spoločného. Rozvoj moderných politických systémov sa pohyboval v rámcoch, ktoré určovala táto dvojznačnosť Rousseauovej tézy: na jednej strane boli tí, čo sa snažili redukovať úlohy štátu na minimum, a na druhej strane zasa tí, ktorí sa usilovali poverovať štát stále novými a novými úlohami. Kyvadlový pohyb medzi týmito dvoma možnosťami zabezpečoval istú rovnováhu. Problémy sa začínali tam, kde sa kyvadlo príliš vychýlilo na jednu stranu. Ťažšie následky mali obyčajne situácie, keď sa priveľa žiadalo od štátu, resp. keď sa štátu pripisovala priveľká úloha v spoločnosti.

Epocha radikálnej plurality Jednou z charakteristických čŕt súčasnej situácie je postupný rozpad predstavy o "spoločnom bode, v ktorom sa všetky záujmy zhodujú". Sociológovia, politológovia a filozofi nás začínajú presviedčať o tom, že žijeme v čase radikálneho pluralizmu, v epoche koexistencie mnohých právd, mnohých spôsobov života. Tieto tézy naozaj odrážajú povahu súčasnej doby, dnes naozaj vidíme, že sa hľadanie spoločného bodu stáva stále ťažším, dokonca stále častejšie sa stáva predmetom pochybností aj sama potreba predpokladu existencie "spoločného bodu". Odrazom tejto situácie je i postupná erózia moci štátu, fakt, že štát v dôsledku procesov globalizácie pomaly stráca kontrolu nad ekonomikou, nad médiami. Odrazom toho je, že jednotlivé sféry spoločenského života už prestávajú byť koordinované v rámci štátov a jednotkou koordinácie sa stáva neurčitá entita, ktorú z nedostatku lepšieho označenia nazývame región. Na druhej strane sa však problém vnútornej bezpečnosti ešte stále rieši v rámci jednotlivých štátov, len štát "vie", ako sa dá napr. poradiť s rozličnými formami kriminality, i keď globalizácia vytvára nové možnosti úniku pred dosahom štátnej moci.

Nie ohnivká, ale nitky Novovek pracoval s predstavou, že štát vzniká z istej základnej zmluvy, ktorá premieňa súhrn indivíduí na spoločnosť a tá potom vytvára štát. Dnes je situácia komplikovanejšia, stále zreteľnejšie sa ukazuje, že základom spoločenského života nie je jedna základná zmluva, ale neprehľadná sieť lokálnych zmlúv, ktoré sa spájajú podobne ako nitky vytvárajúce lano a nie ako ohnivká v reťazi. Toto komplikuje aj úlohu štátu. Ten sa vlastne stáva "správcom sietí", a musí koordinovať ich koexistenciu, bez toho, aby mal k dispozícii "spoločný bod", z ktorého by sa komplex spoločenských sietí stal priehľadným. Zatiaľ však spoločnosť sietí uvoľňuje produktívne sily tam, kde spoločnosť prešla školou civilizácie, teda systémami, ktoré boli založené na spoločnom bode, resp. na istej "základnej zmluve".

Tam, kde sa do veku sietí dostávajú spoločnosti, ktoré neprešli akousi drezúrou spoločností založených na základnej zmluve, tam vek radikálneho pluralizmu často znamená návrat do barbarstva, do rozpadu civilizačných štuktúr. Zrejme naozaj platí, že jednotlivé fázy spoločenského života sa nedajú preskočiť, oddekrétovať. Nakoniec však vždy záleží na kvalite politickej elity, do akej miery daná spoločnosť podľahne svojim charakteristikám a do akej miery sa jej podarí s nimi vyrovnať.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama