Tajomstvá veľkých majstrov
Pre najnovší román, ktorý písal pätnásť rokov, si zvolil zaujímavú východiskovú pozíciu - román pod týmto názvom mal v úmysle, podľa tvrdenia autora, napísať L. Nádaši - Jégé, osobný lekár nášho oravského barda. Ostalo len pri úmysle, hoci Jégé podľa všetkého vedel o Hviezdoslavovi najviac z jeho okolia, bol i svedkom nechutného licitovania ohľadom posmrtného uctenia nášho národného básnika (na tomto stretnutí sa okrem profesora Alberta Pražáka zúčastnil aj architekt Dušan Jurkovič, oravský župan, cirkevný senior a tiež Jégé, spiritus agens Štrelingerovej literárno-rekonštruktívnej, no zrejme i fiktívnej románovej prózy.
Takže, čo nenapísal Jégé, to napísal Štrelinger. Využil určitú poistku, či možnosť odvolať sa na prozaika Jégého, ktorému rôzne okolnosti zabránili v počine napísať román o básnikovi, trápiaceho sa celý život nielen v umeleckej oscilácii medzi parnasizmom a realizmom, ale aj s otázkou porozumenia, prijímania a zmyslu všetkých tvorivých činov. Práve tieto momenty ho viac-menej uvádzali do pozície pôvodného údelu mytologického hrdinu. Sledujeme peripetie básnikovho života, ktorému i rok narodenia - revolučný 1849 - všeličo predurčil. Veď práve tu, na Orave, zažili hurbanovskí dobrovoľníci sklamanie nad nepochopením nastolenia revolučných poriadkov i na Orave. A Hurban osobne toto sklamanie z Oravy, možno podvedome, využil v žlčovitom výleve proti napredistom (Banšellovi a Országhovi) a znemožnil im vstup do literatúry v čase, kedy už toho boli hodní. Škoda, že autor nedotiahol okolnosti zmierenia či zmiernenia averzie Hviezdoslava voči Hurbanovi cez jeho syna Svetozára.
Zaujímavé sú okolnosti, za ktorých Hviezdoslav utiekol do Senice k advokátovi Fajnorovi. Na radu oravských mocných sa mal na čas z Kubína stratiť, keďže príliš zápalisto protestoval na fakľovom sprievode mládeže proti chystanému zatvoreniu slovenských gymnázií. A hoci Senica bola ďaleko od Oravy, vnukla básnikovi pseudonym, ktorý ho predsa len preslávil. Román nám približuje aj ďalšie okolnosti, ktoré sa nie celkom správne dostali do povedomia širšej verejnosti. Okolnosti návratu básnika k slovenčine ako básnickému jazyku boli o čosi zložitejšie, lebo Országh bol vynikajúci aj v nemčine, jazyku Goetheho a Schillera, ako aj v jazyku vtedajších najznámejších maďarských básnikov... On si vedome dobrovoľne vybral údel slovenského básnika, brániaceho náročným plamenným slovom vlastný národ. Jégé sa v porovnaní s ním cítil previnilo, pretože súhlasil s literárnym odmlčaním sa, aby mohol vykonávať lekársku prax v Kubíne. Tiež nebol zaradený na zoznam najväčších panslávov na sklonku existencie Rakúsko - Uhorska, na ktorom však nechýbal práve Hviezdoslav.
Apropo, zoznamy rôznych ľudí, z rôznych príčin ostrakizovaných - kedy už budeme môcť vystúpiť z ich tieňa?! Aj túto súvislosť Štrelingerov román navodzuje, hoci len v náznaku. S najväčšou literárnou senzáciou sa autor (Jégeho ústami) prihlasuje až vo finálnej časti románu - Hviezdoslav sa najprv svojmu osobnému lekárovi a spovedníkovi priznáva, že splodil s mladou hájničkinou dcérou syna, ktorým nebol nik iný, ako prozaik Milo Urban! Takže podľa tohto prvého tvrdenia Hviezdoslav zažil niečo veľmi podobné, ako jeho Artuš Villáni v Hájnikovej žene, lenže bez násilia a tragického vyústenia epizódy, keď narodenie Mila Urbana určite nebolo tragédiou. V románe je však v post skripte Jégeho synom citovaný list, podľa ktorého náš prozaik Milo Urban nebol synom P.O.H., ale jeho vnukom. Takže čitateľ zostane v pomykove, hoci autor má zrejme veľmi dobre preštudované materiály, ktoré spriaznenosť veľkého oravského básnika s veľkým oravským prozaikom nepriamo dokazujú. Nielen táto senzačná skutočnosť dodáva románu pútavosť, ale aj iné súvislosti, náhľady za kulisy, nazeranie do neznámej tváre našich veľkých dejateľov zvyšujú príťažlivosť tohto výtvoru, na ktorom autor tak dlho pracoval. Škoda, že citovanie z Hájnikovej ženy, dokazujúce Hviezdoslavovu právnickú erudíciu, je pridlhé, zjavne narúša homogénnosť prozaického textu. Tiež neteší, že si autor, v tiráži uvádzajúci osobnú zodpovednosť za obsahovú a jazykovú stránku, všímal v príliš malej miere práve jazyk svojej knihy, najmä ak ju venoval Hviezdoslavovi a Jégému, skutočným majstrom slovenského umeleckého slova i v jazykovom zmysle.
Rozhľadenejšiemu čitateľovi biografických próz o umelcoch možno bude prekážať nepotlačený nábeh autora k historickej popisnosti a didaktizmu, ale všetky spomínané výčitky neznižujú heuristický a čitateľsky pôsobivý zážitok.
Autor (1950) je literárny publicista
