Slovensku hrozí kolaps
K reforme verejnej správy sa najčastejšie vyjadrujú novinári, ktorých často jediným zdrojom informácií je návrh Viktora Nižňanského. Nečudo, že tak ospevujú prenos širokej škály kompetencií a povinností zo štátnej správy na samosprávu, hoci sa mnohí z nich nikdy neunúvali navštíviť zasadanie miestneho zastupiteľstva. Vedia, že štátna správa nefunguje dobre, ale o fungovaní samosprávy vedia zväčša veľmi málo.
Bolo by zaujímavé zistiť, koľko zo "zasvätených" komentátorov čítalo Nižňanského materiál a má prehľad o systéme verejnej správy aspoň v členských štátoch EÚ. Žalostne vyznieva aj "verejná" diskusia, v ktorej nik zrozumiteľne a pravdivo nepovie, prečo bude reforma užitočná pre ľudí.
Občan úrady nerozlišuje Namiesto toho prívrženci Nižňanského návrhu reformy vytvárajú mýtus - samospráva je bližšie k občanovi. Na Slovensku to rozhodne neplatí. Bežný občan netuší rozdiel medzi úradom štátnej správy a samosprávy a vôbec ho to ani nezaujíma. Hľadá matriku alebo katastrálny úrad a je mu jedno, či sú tieto úrady riadené starostom alebo prednostom okresného úradu. Občania sa nenaučili využívať "osobný" dosah na poslancov mestského či obecného zastupiteľstva a ich prostredníctvom na činnosť úradníkov samosprávy. Často sledujú iba "veľkú" politiku, väčšina ani netuší, že môžu nielen na zasadanie zastupiteľstva prísť, ale dokonca na ňom aj vystúpiť, hoci nie sú poslanci. Tvrdiť teda, že reforma verejnej správy prenesie rozhodovanie na úroveň, ktorú občan bezprostredne kontroluje, je lož.
Korupcia je všade rovnaká Klamlivé býva tiež tvrdenie, že reforma zamedzí úradníkom zneužívať svoje postavenie. Bude to platiť o štátnych úradníkoch, ktorí stratia kompetencie. Získajú ich však úradníci na mestskom či obecnom úrade a keďže sú v podstate rovnako bez efektívnej kontroly, korupcie menej nebude. Mimochodom, dá sa predpokladať, že to často budú tí istí ľudia, lebo samospráva bude potrebovať ľudí na výkon nových kompetencií. A kto iný bude mať príslušnú prax?
Istý americký diplomat ma nedávno s úsmevom upozornil, že v USA je spravidla korupcia väčšia v samospráve ako v štátnej správe. Iná situácia zrejme nie je ani na Slovensku. Stačí, ak zoberiem do úvahy "čachre" s obecnými bytmi, najmä vo väčších mestách, kde ich je nedostatok, alebo rozličné povolenia, súvisiace s výstavbou či podnikateľkou činnosťou. Za jedno i druhé sa platia obrovské úplatky. A to nespomínam výberové konania.
Naviac je tu jeden vážny rozdiel. Úradníkov samosprávy môže kontrolovať iba občan a keďže vieme, aký problém je dostať sa k informáciám (napr. o výberovom konaní), môžu si títo úradníci, resp. starosta či primátor a zastupiteľstvo robiť minimálne štyri roky, čo chcú. Dokonca aj kontrolóra, ktorý má dohliadať na hospodárenie obce alebo mesta, volia samotní poslanci, ktorých on potom kontroluje. Úradníci štátnej správy však podliehajú rôznym kontrolným mechanizmom, na čele s Najvyšším kontrolným úradom (NKÚ). Kedykoľvek možno zistiť rozpory so zákonom alebo inou normou a vyvodiť z toho dôsledky.
Koľko to bude stáť Vznik nových úradov, presuny úradníkov, zánik starých úradov atď. bude určite čosi stáť. A zaplatí to občan. Je neuveriteľné, že vláda súhlasila s tým, aby v januári 2000 V. Nižňanský predložil koncepciu reformy a až v apríli jej finančnú analýzu. Vládna pravica i Združenie miest a obcí Slovenska (ZMOS) bijú na poplach, tvrdiac, že reformu treba odštartovať hneď, aby "sa všetko stihlo", ale nik doteraz presne nevie, koľko peňazí na jej realizáciu potrebujeme. To však zároveň znamená, že nevieme povedať, či bude pre občanov prínosom, resp. za koľko rokov sa investované prostriedky vrátia.
Občania by pritom mali vedieť, koľko rokov a koľko peňazí budú musieť zo svojich daní dávať nie na školstvo, zdravotníctvo, bytovú výstavbu, no na nové hlavičkové papiere, písacie stoly, administratívne budovy. Je zábavné, ako sa predstavitelia ZMOS niekoľko mesiacov bili za získanie kompetencií a až po zverejnení výhrad SDĽ začali ich prevzatie podmieňovať zmenami v daňovom systéme. To však nie je otázka niekoľkých týždňov.
V tejto chvíli teda vôbec nie je jasné, či bude mať samospráva za čo vykonávať nové kompetencie. Je to o to zložitejšie, že hovoríme o školstve, sociálnych veciach alebo o zdravotníctve, čiže o oblastiach, ktoré financie nevyrábajú, ale ich pohlcujú. Štát v nich má už dnes dlhy, čiže aj keby ihneď dal všetky pripravené peniaze obciam a mestám, nebude to stačiť. Čo sa potom stane? Štát je zaujímavý dlžník, tomu banky alebo dodávatelia požičajú, no o slovenskej samospráve to neplatí. Už doteraz sa dosť zadĺžila a väčšinou to riešila predajom obecného majetku. Dnes už nemá čo predávať. Odkiaľ si požičia, keď nemá ani čím ručiť?
Nad školami visí otáznik Minulý rok zažil okres Gelnica totálne ochromenie štátnej správy, keď okresný úrad bol niekoľko hodín bez fungujúcich telefónov a elektrickej energie. Znamenalo to takmer úplnú nefunkčnosť štátu v tomto okrese. Do podobnej situácie sa už na celom Slovensku dostávajú aj školy a nemocnice. Nepremyslený presun kompetencií štátnej správy na samosprávy môže spôsobiť kolaps i v týchto oblastiach. Jedného dňa sa totiž môže stať, že bez peňazí na vodu, elektrinu, kúrenie a telefóny zavrie starosta či primátor školu, nemocnicu. Alebo ju zavrie hygienik. Čo urobia občania? Prestanú deti chodiť do školy a na ako dlho? Budú si môcť dovoliť dochádzať inam? To nie sú len hypotetické otázky, lebo mnohé obce, ale aj mestá nebudú vládať financovať školy iba z prostriedkov, z ktorých sa to už dnes nedarí štátu. A o získaní iných ani sa nedá uvažovať.
Naopak. Veľké príjmy by pre samosprávu mohli plynúť práve z dotácií na školy. Ak však v zimných mesiacoch alebo počas nejakej prírodnej pohromy bude starosta potrebovať ihneď uvoľniť nejaké finančné prostriedky, bude iba na ňom, či siahne aj na "školské" peniaze. Podľa Nižňanského koncepcie bude samospráva o existencii či neexistencii školy rozhodovať bez vplyvu ministerstva. Ak sa rozhodne, že na ňu nemá peniaze, bude ju môcť zavrieť. Takto hrozí hromadné zatváranie materských škôl, bez ktorých sa predsa len dá ako-tak žiť (najmä na vidieku), predovšetkým, ak ich objekty bude môcť obec predať, alebo v nich vytvoriť prevádzku, ktorá poskytne niekoľko pracovných miest.
Nové zbytočné inštitúcie Zdá sa mi, že školstvo skončilo v koncepcii najhoršie. Nielenže bude vydané na milosť a nemilosť ľuďom, ktorí sú do svojich funkcií volení bez ohľadu na svoje vzdelanie a odbornosť (a naviac sú bez faktickej kontroly), ešte sa aj vytvárajú nové a úplne zbytočné inštitúcie. Dnes totiž existujú tri metodické centrá, ktoré usmerňujú a vzdelávajú učiteľov všetkých typov škôl (okrem vysokých) podľa bývalých krajov. Ani Mečiarova vláda ich nerozdelila na osem, lebo dovtedajší model sa jednoducho osvedčil a pokrýva reálne potreby učiteľov.
Nedávno ma však upozornil jeden z riaditeľov, že po reforme verejnej správy by sme mali mať metodických centier 12 (!). Odhliadnuc od toho, že je to nezmysel, lebo aj dnes pracujú vysunutí pracovníci v jednotlivých mikroregiónoch, neuveriteľne to zvýši náklady. Každé centrum totiž bude potrebovať samostatné priestory, riaditeľa, jeho zástupcu, sekretárku, auto, šoféra atď. Je pochopiteľné, že to bude znamenať nové výdavky. O akom šetrení to teda Nižňanský rozpráva?
Niet najmenších pochýb o tom, že vládny návrh reformy verejnej správy má toľko deravých miest, že diskusia o ňom by ešte mala pokračovať. To, že sa jej bránia politici zo strán, ktoré majú v názve slovko demokratická, nie je na Slovensku, žiaľ, nič nové. Je však jasné, že rýchle schválenie Nižňanského návrhu bez serióznych zmien môže Slovensku a jeho občanom uškodiť.
Autor (1973) je hovorca SDĽ, štyri roky pôsobil v komisii mestského zastupiteľstva v Bratislave
