Víťazstvo strýca Ho nad strýcom Samom

Bola to vlastne jediná porážka Američanov v tomto storočí. Lenže protivníkom USA bol malý ázijský národ, ktorého odpor nedokázalo zlomiť ani masové nasadenie modernej vojenskej techniky. USA vojnu vo Vietname interpretovali ideologicky ako boj proti komunistickej expanzii.
Počet zobrazení: 2202

Bola to vlastne jediná porážka Američanov v tomto storočí. Lenže protivníkom USA bol malý ázijský národ, ktorého odpor nedokázalo zlomiť ani masové nasadenie modernej vojenskej techniky. USA vojnu vo Vietname interpretovali ideologicky ako boj proti komunistickej expanzii. V skutočnosti išlo o niečo iné, jednoduchšie a zároveň zložitejšie. Malý národ mal svoje chápanie slobody a samostatnosti.

Traduje sa, že keď veliteľ vietnamských vojsk Giap hlásil Ho Či Minovi, že Francúzi pri Dien-Bien-Phu boli porazení a vyslovil presvedčenie, že je to koniec vojny, Ho Či Min mal povedať, že naozajstná vojna Vietnam ešte iba čaká. Ešte pred porážkou Francúzska sa v oblasti totiž začali angažovať Američania a najprv tajné služby. V New York Times bola 13. júna 1971 uverejnená tzv. pentagonská štúdia, kde sa konštatovalo: "Jednoducho bola zrejme pravda v tom, že Spojené štáty nemali poňatie, o čo vo Vietname ide a rozhodne im menej išlo o Vietnam ako o Francúzsko. Malá znalosť a malý záujem boli príčinou nejasných predstáv o skutočných problémoch a variantoch východísk." Americké hodnotenie situácie vychádzalo iba z toho, že "Ho Či Minova strana sa nazývala Komunistická strana Indočíny" a že "Ho Či Min je známy agent medzinárodného komunizmu. Existencia komunistického, Moskvou ovládaného štátu je to posledné, čo by sme si želali..." USA ignorovali Ho Či Minove signály, ktoré posielal do Ameriky v období od októbra 1945 do februára 1946. Všetky výzvy vietnamského politika žiadali od USA pomoc pri osamostatňovaní sa Vietnamu a zásah proti francúzskym pokusom o obnovu koloniálnej nadvlády.

V tomto období však Američania chybne vyhodnotili situáciu. Ho Či Min sa im zdal byť podobný gréckym komunistom a vo Vietname chceli uplatniť taký postup, ktorý viedol k porážke gréckych komunistov. Lenže analógie, ako je predsa všeobecne známe, zväčša krívajú. Neuvedomili si podstatné rozdiely, napríklad ten, že Ho Či Min bol na čele hnutia za národné oslobodenie, ktoré získalo vplyv na väčšinu Vietnamcov.

Po Francúzoch Američania Po porážke Francúzov v Indočíne sa 7. mája 1954 zišla v Ženeve medzinárodná konferencia. Predsedali jej ZSSR a Veľká Británia, hlavnými partnermi boli Francúzsko a severný Vietnam. Ďalej sa jej zúčastnili Čína, Laos, Kambodža a Južný Vietnam. USA vystupovali iba ako pozorovatelia a 21. júla 1954 bola podpísaná dohoda, podľa ktorej sa Vietnam dočasne rozdelil na dve časti podľa 17. rovnobežky. O osude krajiny mali rozhodnúť slobodné voľby, ktoré sa mali konať najneskôr 20. júla 1956 pod medzinárodným dohľadom. USA túto dohodu vzali iba "na vedomie" a aj juhovietnamská vláda ju odmietla podpísať. Angažovanosť USA počas vojny s Francúzmi popísal britský spisovateľ Graham Greene v románe Tichý Američan. Čoskoro "tichých" Američanov vo Vietname vystriedali iní, hluční a agentov tajnej služby vystriedali vojaci.

Nová vojna v Indočíne Jedinú reálnu silu proti Ho Či Minovým komunistom videli Američania v miestnych katolíkoch. Lenže režim prezidenta Ngo-Dinh-Diema bol síce ostro antikomunistický, ale okrem prívržencov Ho Či Mina prenasledoval aj budhistickú väčšinu a iné skupiny obyvateľstva. Vietnam má veľmi pestré etnické zloženie a niektoré menšiny ostali na úrovni rodovej spoločnosti. Okrem budhistickej väčšiny a katolíkov vo Vietname existuje veľký počet náboženských siekt. Ngo-Dinh-Diemov režim postupoval tak, že v roku 1960 v krajine vypukla občianska vojna. Američania poskytovali tomuto režimu nielen hospodársku, ale najmä vojenskú pomoc. Počet vojenských "poradcov" začína stúpať takým tempom, že nakoniec režim ochraňuje americká armáda, ktorej počet vojakov je takmer milión. Eskalácia americkej intervencie pokračovala tak, že nakoniec USA začínajú bombardovať severný Vietnam. Hoci naň zhodili také množstvo bômb, ktoré bolo porovnateľné s bombardovaním Nemecka za druhej svetovej vojny, nedokázali konflikt rozhodnúť.

Francúzsky prezident de Gaulle v polovici 60. rokov viac ráz vyhlásil, že jediným útočníkom v tejto vojne boli USA, ktoré nemali právo krajinu intervenovať už preto, že nepodpísali ženevské dohody v roku 1954. Fakticky existoval iba jediný Vietnam, o ktorý bojovala hanojská a saigonská vláda. De Gaulle uznával právo Vietnamcov bojovať na celom území svojej krajiny za nezávislosť. Zároveň zdôraznil, že "silný a nezávislý Vietnam - aj keby mu vládli alebo ho ovládali komunisti - bol by v každom prípade proti hocakej cudzej intervencii (čínskej alebo inej) účinnejšou hrádzou než krajina riadená oligarchiou privilegovaných osôb, ktorá nie je zvrhnutá národným hnutím iba vďaka americkej námornej pechote".

Riešenie vietnamského Konfliktu Pascu, do ktorej sa USA dostali, si uvedomil až prezident Richard Nixon. USA vietnamskú vojnu mohli skončiť iba tak, ako ju v polovici 50. rokov skončili Francúzi - rokovaním. V januári 1973 bola v Paríži podpísaná dohoda o odchode amerických vojsk. De Gaullove predpoklady zo 60. rokov sa splnili, bez americkej vojenskej prítomnosti sa saigonský režim dlho neudržal. Zanikol na jar 1975 a Vietnam sa zjednotil. Francúzsky prezident sa nemýlil ani v tom, že Vietnamci budú vzdorovať aj Číne - to sa ukázalo na konci 70. rokov. V USA však až do 90. rokov ostáva "vietnamský syndróm". Ten sa snažili vyliečiť intervenciami v Kuvajte a neskôr v Kosove. To je však už iná história. S vietnamským režimom, ktorý dokázal prežiť aj zmeny vo svete na konci 80. rokov, majú dnes USA priateľské vzťahy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984