Populizmus najhrubšieho zrna
Po prečítaní článku Roberta Fica Môže to byť pamätný i tragický deň (SLOVO č. 30/2001) sa mi v mysli vybavila asociácia z bohatého myšlienkového fondu Oscara Wildea: "Ženy nevedia, čo chcú, a neprestanú, kým to nedostanú." Slovko ženy sa v tomto prípade nahradí slovami pán Fico. Zaujala ma najmä veta, v ktorej na adresu SDĽ píše, že sa nedokázala vzoprieť Dzurindovej nepripravenosti na vládnutie a Miklošovmu bezhraničnému liberalizmu kosiacemu najmä slabých a chudobných. Takúto formuláciu si viem predstaviť ako základnú myšlienku v úvodníku dvojtýždenníka komunistov a ich sympatizujúcich. Doteraz som netušil o takom hlbokom ľavicovom cítení predsedu strany Smer.
Ironicky povedané - žiadne obavy. V budúcom parlamente bude mať ľavica silné zastúpenie. Má to však chybu krásy. Fico kritizuje všetko "spoza bučka". Je to rétorika zbožných želaní účastníkov predvolebných mítingov. Podľa nej, keby bol Fico premiérom, už by sme boli na dosah vytúženému Švajčiarsku. Škoda len, že je veľký rozdiel medzi riadením štátu a rozprávaním do vetra…
Je pravdou, že SDĽ sa dá všeličo vyčítať. Túžba po rýchlom zbohatnutí, arogancia a malý záujem o problémy drobného človeka zo strany niektorých jej funkcionárov spôsobili pokles preferencií. Do vedenia patria ľudia, ktorí prešli školou života a poznajú problémy obyčajného človeka. Za tzv. totality, keď som nastupoval do Slovnaftu, každý vysokoškolák pracoval najmenej pol roka ako výkonný robotník vo výrobnej prevádzke. Až potom prešiel na profesiu, ktorú vyštudoval. Dnes sú pomery opačné. Rýdzi teoretici poúčajú tých, čo tvrdosť života skúsili na vlastnej koži.
Pán Fico zastával v SDĽ vysokú funkciu. Mal možnosť podieľať sa na riadení štátu. Dnes kritizuje kritický imidž SDĽ a rozpad, ktorý začal práve on. Tých, čo ťahajú za kratší koniec a za dvanásť rokov veľa dobroty nezažili, je veľa. Je iba otázkou času, kedy a ako sa prejavia.
Július Uhrecký, Nová Baňa
