Reklama
Reklama

Lesk a bieda recenzie

"To, čo sa nazýva zmyslom výpovede, je záujem, ktorý vyvoláva. Niet inej definície zmyslu, a takto sa zmysel stotožňuje s novosťou výpovede. Niektorých ľudí môžeme celé hodiny počúvať a nevyvolajú v nás nijaký záujem... Preto je také ťažké diskutovať, preto nikdy niet dôvodu diskutovať. Nikomu nepovieme: "To, čo hovoríš, vôbec nie je zaujímavé." Môžeme mu však povedať: "Je to nepravdivé."
Počet zobrazení: 961

"To, čo sa nazýva zmyslom výpovede, je záujem, ktorý vyvoláva. Niet inej definície zmyslu, a takto sa zmysel stotožňuje s novosťou výpovede. Niektorých ľudí môžeme celé hodiny počúvať a nevyvolajú v nás nijaký záujem... Preto je také ťažké diskutovať, preto nikdy niet dôvodu diskutovať. Nikomu nepovieme: "To, čo hovoríš, vôbec nie je zaujímavé." Môžeme mu však povedať: "Je to nepravdivé." A pritom tu nikdy nejde o nepravdu, ale o hlúposť a úplnú bezvýznamnosť. O to, že sa to už tisíckrát povedalo." Gilles Deleuze

Sme ďaleko od toho, aby sme na oblasť, ktorá si hovorí umelecká, vzťahovali kategórie pravdivosť - nepravdivosť. A to aj v prípade, ak ide o oblasť iluzívnych umení, ktoré takéto otázky pravdivosti môžu implikovať. Nie sme však ďaleko od toho - o to bližšie k Deleuzovi - aby sme umeniu kládli otázky typu: Je to zaujímavé, nevyhnutné, dôležité? Vzbudzuje to v nás nejaké emócie, otázky? Má to nedopovedané, prázdne, tajomnom predýchané, oné prázdne miesta, ktoré v nás žijú ešte dlho po tom, ako sa ocitneme zoči-voči nejakému umeleckému dielu?

Film predstavuje oblasť, ktorej paradigmou je skutočnosť. Každý film je jedinečný v tom zmysle, že tvorivý kolektív autorov mu vtláča svoj rukopis, štýl, upravuje spôsob filmového rozprávania, od prvého záberu oboznamuje diváka so svojím zámerom, so svojím videním skutočnosti. Takéto videnia majú rozličné spôsoby existencie. Môžu to byť nadľahčené hry, strhujúce akčné drámy, sci-fi prekypujúce fiktívnymi obrazmi. Každý film nejakým spôsobom odkazuje k filmom minulým a jemu podobným.

Náhoda nie je len konštruktom

Výnimkou nie je ani najnovší slovenský film Vadí nevadí režisérky Evy Borušovičovej. Pripomína viaceré filmy, ktoré by sme mohli označiť ako podobné, pracujúce s podobnými zápletkami. Problémom však - ako sa to už pri slovenských filmoch posledných dvadsiatych rokov stáva, až na pár výnimiek, pravidelne - nie je vynachádzanie nových možností, ale iba ich imitácia. Takto môžu imitátori pred premiérou svojho filmu pokojne vyhlásiť, ako sú s výslednou verziou (kópiou) spokojní. Nepoznajú pocit, ako zaostali za pôvodným zámerom, čo ešte zostalo nevypovedané, nedokončené, nezrealizované, pretože ich zámer sa odvíjal od neurčitého pocitu, ktorý pripomína to či ono. Nikdy však nevychádza (ak sa mýlim, budem len potešený) z ambície vynájsť možný svet tak, aby sa odlíšil od tých možných svetov minulých, aby priniesol výpoveď, ktorá by v divákovom vedomí zaberala miesto aj po skončení projekcie.

Nazdávame sa, že nemá zmysel venovať sa konkrétnym líniám príbehu filmu, ako sa to v žánri recenzie často vyskytuje, pretože to pokladáme za stratu času a energie. Venujme sa mu však aspoň v abstraktných kontúrach. Možno o ňom povedať, že je kópiou tých mnohých príbehov, v ktorých pracuje náhoda ako dramatický prvok. Kieslowski z nej urobil vážnu tému, povyšujúc a zamýšľajúc sa nad zmyslom takejto náhody. Petr Zelenka, ktorého filmy Knoflikáři a Samotáři v mnohom na takéto "videnie náhody" nadväzujú, je jedným z nám geograficky a jazykovo možno bližších filmárov, ktorí tento Kieslowskeho odkaz rozvíjajú, transformujú a privádzajú do nových, neočakávaných kontextov.

Náhoda nie je akýmsi konštruktom, pretože pre mnohých tvorcov pracujúcich s týmto fenoménom sa nestáva jediným štýlotvorným prvkom. Nakoniec, kto z nás sa už niekedy nad javom náhody nezamýšľal a ktorému z nás náhoda nejakým spôsobom zásadne nezasiahla do života, navždy pozmeniac línie udalostí a ich zreťazenie?

Keď chýbajú prekvapenia

Jedným z mnohých problémov filmu Vadí nevadí je práve absencia takých momentov, ktoré by diváka privádzali k hlbším zamysleniam, a neočakávaných udalostí, ktoré by rozbíjali divákovo "jasno o filme", aktivizujúc jeho vedomie. Od začiatku sme svedkami existencie paralelných dejových línií, ktoré sa stretávajú v bodoch náhody. Takto osud spletie línie dvoch hlavných postáv do línie spoločnej. Otázka, ako sa to skončí, je však zodpovedaná už kdesi na začiatku filmu. A pritom proklamovanou ambíciou tvorcov bol pravý opak.

Nič, naozaj nič, nie je predmetom prekvapenia. Všetky scény sú úplne priehľadné, niet miesta na nedopovedané, zaujímavé, nepopisné, prekvapujúce. Chvíľami máme pocit, akoby sme sledovali detský film. Infantilné dialógy, gestá, konania, ploché charaktery, popisné filmové rozprávanie, to všetko sú atribúty filmov pre deti. Záverečná scéna, kde zaznie "Milujem ťa! Aj ja teba!", patrí naozaj ku skvostom, na ktoré sa určite nezabúda, pretože takéto slová asi väčšina divákov počuje prvýkrát v živote. A príbeh, ktorý týmto slovám predchádza (celý film) môžeme v oveľa vydarenejšej, stručnejšej a lacnejšej podobe nájsť v časopisoch pre dospievajúcich. Snažíme sa prísť na detail, fragment, ktorý by bolo hodno pochváliť, nenapadá nám však nič. Svetlé okamihy, o ktorých existencii máme pochybnosti, zanikajú v indiferentnom prúde bezvýznamnosti a infantilnosti príbehu.

Nech sa každý presvedčí na vlastné oči

Na obranu filmových tvorcov možno pripomenúť, že slovenský film sa nachádza v katastrofálnom stave, čoho výrazom nie je iba toto dielo. Filmári sú nútení pracovať v amatérskom prostredí, neexistujú granty, resp. fondy na podporu kinematografie zaručujúce neadrenalínovú produkciu. Štát sa ku kinematografii správa akoby ani neexistovala. Ale ona existuje, chce existovať, musí existovať.

Napriek vyššie spomínanému však nemôžeme k filmom domácej produkcie pristupovať zhovievavo a prehliadať očividné nedostatky urážajúce estetické myslenie publika. A to ani v takom prípade, ak má film ambíciu preniknúť do žánrov na Slovensku naozaj exotických - akčná komédia. Z výsledného efektu sa nás zmocňuje akási ľútosť nad predpokladmi ľudí, ktorých výrazom je myslenie umožňujúce vznik práve takéhoto filmu.

Nie sme nadšení riadkami, ktoré takýmto spôsobom referujú čitateľovi o novom slovenskom filme. Oveľa radšej by sme písali niečo iné, možno aj inak, ale najmä o niečom inom. A tak aj nám pripadá, že naša recenzia v čomsi pripomína film, o ktorom referuje. Neotvára nám žiadne perspektívy, nie je v nej nič zaujímavé, pretože si za objekt svojho záujmu zobrala čosi, čo sa so zaujímavým a zmysluplným vylučuje. Písanie o tomto filme prináša rovnaké utrpenie ako jeho vnímanie. Nech čitateľ prepáči, ak sa mu zdá takýto názor hrubý. Najlepšie urobí, ak sa pôjde presvedčiť na vlastné oči, za prípadné následky však nenesieme žiadnu zodpovednosť.

Autor (1978) je študent filmovej vedy na VŠMU

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama