Rozpočtová politika v Slovenskej republike z pohľadu ľavice

Napriek tomu, že mnohé jednotlivé rozhodnutia vlády možno kritizovať, základné smerovanie hospodárskej politiky sa ukázalo ako opodstatnené. Slovenská republika sa vydala cestou stabilného a udržateľného hospodárskeho rastu.
Počet zobrazení: 1540

Napriek tomu, že mnohé jednotlivé rozhodnutia vlády možno kritizovať, základné smerovanie hospodárskej politiky sa ukázalo ako opodstatnené. Slovenská republika sa vydala cestou stabilného a udržateľného hospodárskeho rastu.

V prvom štvrťroku roka 2001 dosiahla krajina najvyšší štvrťročný rast za obdobie dvoch rokov. V porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka tvorí tento ukazovateľ 3 %. Konečná spotreba domácností po druhý po sebe idúci štvrťrok vzrástla o 4 % (pri 0 %-nej konečnej spotrebe štátnej správy), tvorba hrubého fixného kapitálu vzrástla dokonca o 16,2 % a vývoz o 13,1 % pri raste dovozu o 15, 1%. Hrubý domáci produkt sa najviac zvýšil v priemyselnej výrobe o 17,9 % a v stavebníctve o 15,2 %. Tieto čísla naznačujú, že slovenské hospodárstvo začalo presvedčivejšie vykazovať rast, ktorý by mal v roku 2001 dosiahnuť 3,2 % a o rok neskôr až 3,6 %.

Rastová predikcia sa viac spolieha na rast dopytu domácností a investičného dopytu ako na priaznivejší rast vývozu. Je zrejmé, že na SR, ktorá exportuje viac ako 90% svojej produkcie do štátov OECD, bude negatívne pôsobiť spomalenie hospodárskeho rastu. Ak porovnáme odhady, v júni 2001 poklesol oproti júnu 2002 na polovicu: na 2 %.

Výsledky hospodárskej politiky sa už dostavujú a budú zreteľnejšie v nasledujúcich rokoch. Okrem iného sa bude postupne zmenšovať medzera medzi úrovňou HDP na hlavu v SR a v EÚ. S končiacim sa politickým cyklom však vzniká otázka, či nedôjde k analógii z roka 1994, keď sa zo stabilizovaného a rozvíjajúceho sa hospodárstva v dôsledku neadekvátnej hospodárskej politiky novej vlády dostala SR v priebehu dvoch až troch rokov na pokraj finančnej krízy.

Rozpočtové schodky a hospodársky rast

Je bezpochyby dôležité, aby politické strany tejto vládnej koalície získali dobré volebné výsledky, podieľali sa na novej vláde a zamedzili možnému nepriaznivému vývoju slovenského hospodárstva po voľbách 2002. Mnohé zo zmien, ktoré sa v rokoch 1999-2002 uskutočnili napríklad vo finančnom sektore, sú už ireverzibilné. Otázna je napríklad budúca fiškálna politika štátu.

V úsilí zlepšiť volebné vyhliadky aj v iných stranách vládnej koalície sa uvažuje o zvýšení rozpočtových výdavkov vo volebnom roku. Od začiatku účasti Strany demokratickej ľavice (SDĽ) vo vláde existuje v časti ľavice kritika, ktorá sa zameriava na rozpočtovú politiku vlády - predovšetkým na úroveň schodku a úroveň a štruktúru výdavkov štátneho rozpočtu.

Je veľmi pravdepodobné, že pri najbližšom schvaľovaní zákona o štátnom rozpočte na rok 2002 sa znova odporučí, aby sa predpokladaný schodok verejného rozpočtu zvýšil aspoň o 0,5 percentuálneho bodu. Argumentovať sa môže volebným rokom, porovnávaním s inými transformujúcimi sa štátmi, v ktorých je schodok vyšší a pod. Hlasovať o zvyšovaní schodku štátneho rozpočtu bez znalostí všetkých súvislostí je však ako dávať transfúziu bez znalosti krvnej skupiny pacienta.

Za "bezpečnú úroveň" rozpočtového schodku sa považuje trojpercentná hranica, ktorá je jednou z podmienok pre vstup členského štátu EÚ do eurozóny. Štáty EÚ, ktoré túto podmienku mali splniť (a v tom čase prevažne so socialistickou, resp. sociálnodemokratickou vládou na čele) realizovali tvrdé opatrenia (i niektoré neopakovateľné kroky ako napríklad odpredaj časti menového zlata), aby uvedenú hranicu dosiahli.

Je zrejmé, že SR vstúpi do Európskej monetárnej únie (EMÚ) najskôr okolo rokov 2006-2007, a preto by sme nemuseli dodržiavať takú prísnu rozpočtovú disciplínu. Je však prospešnejšie, resp. ľavicové "vyrábať" rozpočtové schodky?

Pridrahá dlhová služba

"Zlaté pravidlo" rozpočtovej politiky hovorí, že na bežné výdavky je možné použiť iba príjmy štátneho rozpočtu (ŠR). Alebo inak: rozpočet bežných výdavkov musí byť vyrovnaný a schodok financovaný z cudzích zdrojov môže vzniknúť iba pri použití kapitálových výdavkov. V pripravovanom zákone o rozpočtových pravidlách budeme toto pravidlo po prvýkrát aplikovať pre rozpočty na komunálnej a regionálnej úrovni.

Toto pravidlo sa dá použiť pri všeobecnom argumentovaní, že štát by mal podporiť "rozvojové projekty" i na úkor deficitu. Nič však nehovorí o rozsahu deficitu a štruktúre kapitálových výdavkov. Každý deficitný rozpočet za prvé zvyšuje zadlženosť štátu a v závislosti od rozsahu vytvára riziká nestabilného rastu. Štátny, resp. verejný dlh SR je zatiaľ pod hranicou 60 % (druhé Maastrichtské kritérium), ale znepokojujúce je, že rastie. Začiatkom roka 2001 bol verejný dlh na úrovni 33 %, ku koncu roka sa započítaním nákladov na reštrukturalizáciu bankového sektora zvýši o 10 % (pričom sa zvýši o schodok v roku 2001). Za druhé: dlhová služba štátu odkrajuje takmer jednu štvrtinu výdavkov ŠR, ktoré by sa mohli použiť efektívnejšie. Napríklad na "rozvojové projekty" bez zvyšovania schodku, ktoré by pomohli znižovať nezamestnanosť, zvyšovať príjmy domácností a pod.

V rokoch 1996-1998 sa vláda rozhodla urýchliť hospodársky rast zvýšenými štátnymi výdavkami. Výsledkom bolo neúmerné zvýšenie schodku štátneho rozpočtu (až na 5,2 % v roku 1998) a tri roky po sebe schodok bežného účtu, ktorý viac ako dvojnásobne prevyšoval "bezpečnú hranicu". Politika NBS zabrzdila rast spotrebiteľských cien, ale za cenu vysokých úrokových sadzieb a nevyhnutnosti prechodu z fixného kurzu na floating, ktorý na začiatku znamenal skoro 20 %-né znehodnotenie Sk voči USD.

Vysoké rozpočtové schodky majú vo všeobecnosti za následok zvyšovanie spotrebiteľských cien, úrokových sadzieb, pokles kúpnej sily koruny, zvyšovanie výdavkov na štátny dlh. Nedopláca na to nik iný ako ľavicový volič. Preto treba mimoriadne zodpovedne zvažovať odporúčanie "zvýšte schodok" ako recept napríklad na zvýšenie zamestnanosti.

Dôsledkom vysokých schodkov je nestabilný a neudržateľný hospodársky rast. Takáto politika má za následok buď finančné krízy (o to skôr, ak sa uskutočňuje v podmienkach zraniteľného finančného sektora) alebo - ak sa jej chce vyhnúť - vyžaduje si presadiť tzv. balíčky reštrikčných opatrení. Všade. Slovensko nebolo a nebude výnimkou.

Ak by sa teda znova začalo s uvoľnenou rozpočtovou politikou, s odstupom niekoľkých rokov by opäť vznikla nevyhnutnosť reštrikčnej (resp. stabilizačnej) politiky so všetkými jej sociálnymi nákladmi. Inými slovami: slovenské hospodárstvo by bolo ako na hojdačke: raz hore raz dole. Takúto politiku ľavica nesmie podporovať.

Použitie prostriedkov z privatizácie

Medzi Mečiarovou a terajšou privatizáciou je niekoľko rozdielov. V prvom rade, terajšia kladie dôraz na bonitu investora. Porovnajme napr. vstup Intesa BCI - najvýznamnejšej talianskej banky do VÚB, a. s. so vstupom rezešovskej skupiny do IRB, a. s. A potom, dôležitá je cena. Z predaja podielu štátu iba v 4 bankách - ČSOB, SLSP, VÚB a Poľnobanke - sa získalo viac ako 56 mld Sk v porovnaní so zadĺženým FNM po mečiarovskej privatizácii viac ako 80 % nefinančného sektora SR.

Po odpredaji 49 percent Slovenského plynárenského priemyslu, a.s. a niektorých iných podielov štátu je možné predpokladať, že zdroje získané z privatizácie v tomto volebnom období dosiahnu dvesto a viac mld Sk. Tieto zdroje sú neopakovateľné, preto je potrebné zodpovedne zvážiť ich použitie. Rôzne štáty pristupujú k nakladaniu so svojimi privatizačnými zdrojmi rozdielne. Sociálnodemokratický minister financií SRN Hans Eichel presadzoval použitie prostriedkov z lukratívneho predaja frekvencií mobilnej siete na zníženie štátneho dlhu. Česká vláda chce časť zdrojov z odpredaja posledných bánk použiť na zníženie štátneho dlhu a časť na kapitálové výdavky. Z radov ľavice v SR vychádzajú odporúčania použiť časť prostriedkov z privatizácie na "rozpumpovanie" hospodárskeho rastu. Akokoľvek sú presvedčivé, treba si uvedomiť, že takéto odporúčania nesú so sebou rovnaké úskalia ako zvyšovanie schodku štátneho rozpočtu financované z cudzích zdrojov, azda s jedinou výnimkou: nezvyšujú zadlžovanie štátu. Avšak každé iné použitie zdrojov z privatizácie ako na zníženie starých dlhov štátu zvyšuje kúpyschopný dopyt a môže mať za následok zvyšovanie cien, úrokov, znehodnocovanie koruny a pod.

Koniec politického cyklu nás núti uvažovať ako zamedziť tomu, aby budúca vláda nepoužila nahromadené zdroje fiškálne neprijateľným spôsobom. Zákon č. 92/1992 v § 28 upravuje rôzne spôsoby použitia prostriedkov z privatizácie bez ohľadu na fiškálne dôsledky. Umožňuje ich použiť aj na tzv. "rozvojové projekty", čo má okamžité negatívne dôsledky na rozpočet. Pokiaľ štát hospodári s nízkym schodkom štátneho rozpočtu (predpokladaný schodok v ČR v roku 2002 je 10 mld Kč, v SR 37 mld Sk), môže časť privatizačných zdrojov použiť na kapitálové, nikdy nie na bežné výdavky.

Ministerstvo financií SR preto pripraví zákon obmedzujúci použitie príjmov z privatizácie a bude definovať ich použitie na zníženie štátneho dlhu, na splátky úverov, štátnych záruk a ostatných starých záväzkov štátu, na úhradu dlhopisov FNM a na rozbehnutie piliera dôchodkového poistenia. Použitie prostriedkov z privatizácie na tzv. "rozvojové projekty" bude možné iba za predpokladu udržania schodku štátneho rozpočtu v zákone o štátnom rozpočte. Tento zákon by mal zamedziť tomu, aby viac ako 200 mld Sk, ktoré táto vláda získa z privatizácie, žiadna nasledujúca vláda nepoužila nezodpovedne. Na otázku, prečo nepodporiť poslanecký návrh zákona o použití prostriedkov z privatizácie je nevyhnutné uviesť, že je nepoužiteľný, pretože neumožňuje vydať príjmy z privatizácie na to najdôležitejšie - na zníženie štátneho dlhu.

Nové prvky v štruktúre rozpočtových výdavkov

Zámerom ľavice je okrem presadzovania stabilného rastu presadzovanie udržateľného rastu. Prvé proklamácie novej Bushovej administratívy o nerešpektovaní záverov z environmentálneho summitu z Kjóta rozhorčili účastnícke štáty.

Udržateľný rast sa však interpretuje širšie: ako rast udržateľný z hľadiska environmentálneho i sociálneho vývoja. Akútnosť nastolovania tejto požiadavky je nástojčivejšia s nástupom globalizácie a intenzívne sa ňou zaoberajú všetky rozvinuté štáty združené najmä v OECD. Mimochodom, prijatie SR za 30. štát OECD sa právom stalo národnou udalosťou, ale prvá ministerská schôdzka Rady OECD (MCM) v máji t. r. v Paríži, ktorej sa SR ako riadny člen zúčastnila dokonca vo funkcii podpredsedajúceho štátu, sa doma stretla s takmer minimálnym ohlasom. Je to zarážajúce o to viac, že jej agenda zahŕňala tri závažné okruhy: budovanie dôvery v multilaterálnom obchode, dosahovanie udržateľného rozvoja (rovnováha medzi hospodárskymi, environmentálnymi a sociálnymi cieľmi) a udržateľný hospodársky rast - teda všetky okruhy kľúčové pre SR. Táto MCM bola výnimočná i v tom, že sa na nej stretli ministri financií (príp. hospodárstva), životného prostredia a ministri sociálnych vecí.

Schôdzka prerokovala dôležité dokumenty o hospodárskom raste (The Growth Project) a o udržateľnom rozvoji (Policies to Enhance Sustainable Development) a prijala komuniké, v ktorom sa v časti Rast, technológia a ľudský kapitál kladie dôraz na nasledovné:

  • nové technológie zvyšujú úlohu a dôležitosť vzdelania a rozvoja ľudského kapitálu
  • výskum, inovácie a podnikateľský duch sú kľúčom k rastu
  • podpora informačných technológií je nevyhnutná.

Závery z časti o udržateľnom rozvoji zahrňujú odporúčania smerujúce k ochrane životného prostredia a k podpore sociálnej dimenzie rozvoja (napríklad sociálna politika zameraná na podporu zamestnanosti a zmierňovanie rastúcich sociálnych nerovností a pod.)

Dôležitosť štruktúry výdavkov

Závery MCM sú použiteľné aj pre transformujúce sa štáty napriek tomu, že v nich existuje určitý "fázový posun" daný osobitosťami transformácie a stupňom sociálno-ekonomického rozvoja. Sú prijateľné v plnom rozsahu aj pre slovenskú ľavicu. Uvedené odporúčania sa musia odrážať aj v štruktúre štátnych výdavkov v nasledujúcich rokoch, a to v zvyšovaní podielu výdavkov na vzdelanie, výskum, rozvoj informačných technológií - naša komparatívna výhoda môže byť v ľudskom kapitále - v podpore takej sociálnej politiky, ktorá uprednostňuje politiku trhu práce pred pasívnym zvyšovaním podpôr v nezamestnanosti a sociálnych dávok. Štát sa už dnes dostáva na hranicu možností udržať neúnosne vysoké sociálne náklady. Je zrejmé, že v krátkom čase bude musieť aj SR začať vynakladať väčšie prostriedky na životné prostredie, a to aj napriek presvedčeniu väčšiny ľudí, že z krátkodobého hľadiska treba najskôr riešiť to najdôležitejšie: hospodársky, aj keď environmentálne neprijateľný rast.

Uvedené priority budú postupne modifikovať tradičnú štruktúru rozpočtových výdavkov. Príspevok štátu k hospodárskemu rastu dosahovaný iba cez výdavky na tzv. verejné práce (napr. budovanie dopravnej infraštruktúry, rozvoj energetiky a vodárenstva, rozvoj bývania, dotácie do poľnohospodárstva a iných odvetví) budú postupne zohrávať okrajovú úlohu. Napokon, už aj dnes hlavným rozvojovým impulzom nie sú priame výdavky zo štátneho rozpočtu, ale výdavky na zlepšenie podnikateľského prostredia. Znížením úrokových sadzieb (10-12 mld Sk), znížením dovoznej prirážky (9 mld Sk) a znížením daňového zaťaženia (8-10 mld) odhadujeme, že len v roku 2001 zostane v podnikovom sektore spolu viac ako 27 až 31 mld Sk. To sa bezpochyby odráža na zvýšených investíciách a na zvýšení rastu HDP.

Každé zvýšenie výdavkov zo ŠR treba preto posudzovať aj z hľadiska ich štruktúry, pretože majú rôzne efekty. Ľavica by preto pred krátkodobými sociálnymi účinkami výdavkov mala uprednostniť tie, ktoré umožnia dlhodobý a stabilný rast. V štáte, kde sa viac ako 80% HDP produkuje v súkromnom sektore, sú výdavky štátu iba doplnkovým, i keď nezanedbateľným faktorom rastu.

Autorka (1947) je ministerka financií SR

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984