Minulosť požaduje vyplatenie úrokov
Dvanásteho mája tohto roka sa zišli právni zástupcovia žalobcov, zástupcovia nemeckých firiem, nemecké firmy samotné, predstavitelia piatich stredoeurópskych krajín, izraelská vláda Ša zástupcovia židovských organizácií združujúcich tých, ktorí prežili. Už tento fakt bol označovaný za úspech v rámci začiatku dlhých rokovaní týkajúcich sa háklivej témy: odškodnenia ľudí pracujúcich počas nacistického režimu na nútených prácach.
V zozname účastníkov rokovaní som nespomenula ešte jedného aktéra: Spojené štáty americké v úlohe sprostredkovateľa a vyjednávača. Hlavným zástupcom americkej strany je Stuart Eizenstat, štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí USA a potomok židovského prisťahovalca. Nemeckú spolkovú vládu zastupoval poradca kancelára Bodo Hombach (v súčasnosti splnomocnenec EÚ pre Balkán), neskôr ho vystriedal Otto Graf Lambsdorff, bývalý vrcholný predstaviteľ liberálov (FDP).
Odškodnenie tých, ktorí pracovali počas nacistického režimu na nútených prácach, je jednou z najdlhšie rezonujúcich tém v nemeckej spoločnosti. Nedá totiž zabudnúť na existenciu ničivého režimu so všetkými jeho dôsledkami a toto vedomie je pre mnohých Nemcov ešte stále príťažou pri vyrovnávaní sa s vlastnou minulosťou. Nedeje sa tak vždy výlučne v seba či minulosť kritizujúcej rovine: najmä mladší sa pýtajú, prečo aj po 50 rokoch od skončenia druhej svetovej vojny a zaplatení časti odškodného jednotlivcom (napríklad prostredníctvom Konferencie materiálnych požiadaviek Židov) je najmä zo strany USA snaha o ďalšie odškodnenie. Podľa Eizenstata existuje viacero dôvodov. Sčasti to súvisí so skončením studenej vojny, pretože ľudia sa už môžu koncentrovať na iné otázky; boli sprístupnené doposiaľ tajné dokumenty, objasňujúce nové skutočnosti a napokon mnohí z tých, čo prežili, chcú vyrozprávať svoj príbeh až na sklonku života. Americký sprostredkovateľ ďalej hovorí, že odškodnenie, ktoré sa konalo bezprostredne po skončení vojny, prebiehalo výlučne medzi nemeckou vládou a jednotlivcami a týkalo sa všeobecnej ujmy, ktorú utrpeli ľudia deportovaní a uväznení v koncentračných táboroch. Tentoraz však ide o príspevok súkromného sektora pre tých, ktorí pracovali pre nemecký priemysel, za čo nedostali žiadne peniaze, alebo, ako v prípade nútených prác, len nízku mzdu, pričom pracovali za veľmi ťažkých podmienok.
Forma vyplácania Odškodnenie by malo prebiehať na princípe tzv. kolektívnej žaloby: už zaregistrovaní účastníci nútených prác budú tvoriť skupinu - zhruba 1 milión z odhadovaného počtu 10 miliónov poškodených. Nie všetci sú totiž v takom duševnom a fyzickom stave, aby mohli vzniesť svoje požiadavky. Skupina sa ďalej rozdelí na kategórie: otrocké práce, nútené práce a práce v poľnohospodárstve. Podľa Andreasa Eberhardta, člena spolku Proti zabúdaniu-za demokraciu, nie je delenie jednoduché, pretože sa musí brať ohľad na individuálne okolnosti, avšak je tým uľahčený postup pri ďalších rokovaniach. Druhú stranu tvorí nemecká vláda a, samozrejme, podnikatelia. Spolu vytvoria fond a všetky jeho prostriedky dajú k dispozícii na prerozdelenie. Tento krok má podľa Eizenstata viesť k tomu, aby sa nemeckým firmám zaručila právna bezpečnosť a istota, že nebudú musieť platiť dvakrát, teda raz do fondu a druhýkrát žalobcom, pričom akékoľvek ďalšie požiadavky odškodného voči nemeckému priemyslu sa po vyplatení dohodnutej sumy nebudú akceptovať. Americká strana nie je naklonená riešeniu na výlučne vládnej úrovni - tento spôsob odškodnenia doposiaľ neprichádzal do úvahy, rovnako ako žiadosti jednotlivých osôb adresované vládam. Avšak nejestvuje zmluva, ktorá by vylučovala žiadosti súkromných osôb voči súkromným osobám alebo firmám.
Ťažko dosiahnuté kompromisy Podľa oficiálnych údajov jestvovalo v Nemecku počas nacistického režimu najmenej 200 firiem, ktoré zamestnávali ľudí na nútených prácach. Do mája deklarovalo svoj záujem vyčleniť finančné prostriedky pre fond spolu 17 spoločností. A práve výška fondu je kameňom úrazu súčasného, už šiesteho kola rokovaní. Obidve strany podľa svojich slov "urobili značné pokroky a kompromisy", avšak konečný verdikt ešte nepadol. Nemecký priemysel zvýšil svoj podiel o 1 miliardu (t.j. na 5 mld. nemeckých mariek), rovnako urobila vláda (z 2 na 3 mld. nemeckých mariek). Požiadavky náprotivnej strany sa pohybujú v rozmedzí 10-15 mld. nemeckých mariek. Židovská obec je za urýchlené vyriešenie problému, nakoľko väčšinu obetí tvoria starí a chorí ľudia. Americký prezident Bill Clinton v tejto súvislosti požiadal kancelára Gerharda Schrödera, aby preukázal väčšiu flexibilitu. Člen prezídia Centrálnej rady Židov v Nemecku Michel Friedman označil v rozhovore pre agentúru DPA neochotu a ponuku hospodárskej sféry za "sklamávajúcu, trápnu a rozdrobenú", pričom nemecký priemysel premrháva "historickú šancu" na prevzatie zodpovednosti. Podľa neho by "hodnovernou, symbolickou sumou" bolo 10 000 nemeckých mariek za jednotlivý prípad nútených prác. Otto Graf Lambsdorff je s nemeckým kancelárom Gerhardom Schröderom zajedno, že suma 8 mld. nemeckých mariek musí byť konečná.
Humanitárny podtón už zmizol Rokovanie, podobne ako celá diskusia o nútených prácach naberá na intenzite, nakoľko obidve strany prejavili záujem ukončiť proces v priebehu nasledujúcich troch týždňov. Rovnako obidve strany tvrdia, že nechcú nemecký priemysel nútiť, aby o výške odškodného rozhodoval pod nátlakom - s blížiacim sa záverom rokovaní však k tomu chtiac-nechtiac dôjde. Zástupcovia obetí už hrozili prerušením rokovaní, poukázali na podceňovanie problému nárokov voči bankám vzťahujúcich sa na "arizovaný" židovský majetok, nemecká verejná mienka je pohoršená lakomosťou svojho priemyslu a jeden zo zástupcov obetí, Melvin Weiss sa vyjadril, že "humanitárny podtón už z rokovaní zmizol". "Keďže sa stali obchodnou záležitosťou, budeme používať všetky naše zbrane vo vnútri aj mimo rokovacej miestnosti", povedal Weiss. Po vzájomných invektívach a spochybňovaniach legitímnosti (naposledy Manfred Gentz, hovorca iniciatívy vytvárajúcej fondy a finančný šéf firmy Daimler-Chrysler, vyhlásil, že nevie, koho americkí právnici zastupujú, keď všetky v prípade zainteresované záujmové skupiny sú na rokovaniach prítomné) iste nielen obete nútených prác uvítajú, keď sa proces odškodňovania definitívne ukončí.
