Čítam si Novomeského

Dobrý večer, náš básnik by dodal dajbože, a to už zo svojej úcty k rodnému, k jeho kultúre a k večernému svetlu. Mal tak, prirodzene, na mysli každé dobré svetlo, keď najväčšmi práve preto, ktoré ho tu privítalo v roku 1904. Svetlo mu bolo blízke... A sám nim bol.
Počet zobrazení: 1917

Dobrý večer, náš básnik by dodal dajbože, a to už zo svojej úcty k rodnému, k jeho kultúre a k večernému svetlu. Mal tak, prirodzene, na mysli každé dobré svetlo, keď najväčšmi práve preto, ktoré ho tu privítalo v roku 1904. Svetlo mu bolo blízke... A sám nim bol.

A aj o ňom platí, čo o vzácnom človeku medzi nami platí odjakživa... - žiaril o to väčšmi, o čo väčšmi sa v nás a nad našim svetom stmievalo. A hoci sám skromne hovorí, že v tom roku a čase, v ktorom sa narodil, oblohu sotva kryla jasavá hviezda z Betlehema, mne sa žiada povedať, že áno, nejaká hviezda nad nami sa predsa len väčšmi rozžiarila: narodil sa nám do tohto storočia jeden z našich najväčších básnikov, jedna z našich najväčších duchovných osobností. Ten chlapec s tunajšími rodovými koreňmi, narodený v Budapešti, prišiel na svet s rovnakým poslaním ako tá betlehemská bytôstka: pre zodpovednosť za všetkých. Teda nenarodil sa, ukázalo sa neskôr, len pre šťastie svojich rodičov, tohto a tamtoho jeho rodného mesta, ale aj pre všetky svety: za dedinou, mestom, krajom... za všetko, všetkých, pre všetko a všetkých vcelku. Mal tu ako človek veľa predkov - v tomto meste predovšetkým - a ako básnik takmer nijakých predchodcov. Ale sám ako básnik sa stal veľkým predkom veľa básnikov v ďalších pokoleniach. Šíril sa vlastným svetlom. Ladislav Novomeský je mi ako človek aj básnik zo sveta veľkého a z vnútorného prostredia slobodného. A takto a preto je mi blízky dodnes. Nekonal len tak a nepísal preto, aby sme najmä len naňho tu zabudli. Poznal sa, poznal nás, dejiny, svet, jeho zvyky aj obyčaje, preto bez pýchy a samoľúbosti vyriekol: zabudnete.

"Na všetko zabudnete!", povedal Ladislav Novomeský. Básnik chvíľ? Aj. Ale najmä básnik súvislostí, a nielen osobných. Cítil, súdim sám, potrebu myslieť na všetko a vyrovnávať sa so všetkým. A nie to zamestnávalo jeho myseľ najväčšmi, že ako si pamätáme, tak aj zabúdame, ale ako je to všetko s nami v rade dní… A ako s tou našou prirodzenosťou, poznaním, s nezbadanou zmenou, teda s tými súvislosťami, ktoré sú napohľad - z pohľadu chvíľ a okamihov - natoľko všedné, že sú akoby až nepodstatné… A práve tu je to s nami, vedel básnik, všetko inak. Čo tie súvislosti zo zabudnutého medzi nás znezrady vrátia?… A na čo z toho akoby nezabudnuteľného prinútia nás zabudnúť?… Kto to vie vopred? Ani tie súvislosti nie… Veď akosi nie a nie naňho zabudnúť! Pýtal sa, napadá mi, keď si v ňom dodnes nezriedka čítam: Čo nám bráni pozorovať život…a čo nám bráni v ňom v sebapozorovaní? Je to, cítil, nedostatok slobody… - tej vnútornej najmä. Zúžený vid vzdoru, pokory, predstierania. Všetky zúžené vidy, hoci od toho národného po sociálny, cez zúžený vid cirkevný, triedny po všetky najosobnejšie vnímal, videl, chápal… - ale ani jeden z nich načisto neuprednostnil. Ani ako básnik. Ani ako človek. Bol múdry…a pre svoju osobnú slobodu urobil všetko. A pre slobodu všetkých rovnako. A aj preto sa postavil do radu ľudí, ktorí boli proti každej osobnej núdzi, lebo ňou aj každé zúžené videnie sveta začína. Toto všetko mal na mysli hoci v okamihu, keď si zapísal: od hrany šaľfa k radosti neschodná vedie cesta…Lebo vedel, za čo nás tu najmä tento náš svet trestá a trestá.

Ladislav Novomeský hľadal slobodu, a to v duchu svojej osobnej zodpovednosti za všetkých. Nebol súkromníkom, nevidel len svoj dom v ulici a len svoje role za dedinou. Bol človekom urbánnym, veľkosvetským, európskym, moderným… - a takýmto sa mi vidí byť dodnes. A možnože najmä dnes. Prebiehal čas, a nemohol vedieť, čo všetko prinesie… - preto myslieval na všetky súvislosti. A keď to, po čom túžil a čo si želal, prišlo, aj s ním si to vybavilo účty. Ľudia vyslobodení z neslobody nie sú v okamihu slobodní, keď sú navyše zmätení aj svojou vlastnou zmenou. Vyslobodení, práve vyslobodení, tí, ktorí s minulým o budúce zápasili, môžu byť - aj bývajú - s tým minulým najhlbšie zviazaní. Oslobodení, porovnávajúc minulé s novým, zneslobodnejú od nenávisti... Opovrhujú tým, čo opovrhovalo nimi. A takto sa môžu vracať spiatky, ako po prílive odliv, a básnik je už o čas, vek kraj, more ďalej…Po každom prevrate sa svet vracia - veď je po prevrate - a tí, čo v ňom pokračujú cestou ďalej, napred, sú mu neraz až tou mierou cudzí, akou mu boli blízki… A tak s nimi zúčtuje. Ktorý z víťazov má okrem svojej predstavy slobody aj inú rád?!… Oslobodení pritom nie ešte vskutku slobodní, veľkomyseľní nie sú. Nie sú slobodní, len oslobodení. A práve menej, ešte menej vnútorne slobodní ako v neslobode, keď si mieru vnútornej slobody museli chrániť. Tá vnútorná sloboda bola nášmu básnikovi najviac. Ale aj o tom vypovedal len s eleganciou a noblesou. Vedel, že sa to inak nemá, ak chceme, aby to, na čom nám aj pri písaní najväčšmi záleží, súvislosti do života vrátili a vracali. Tak sa na nás môže načas aj zabúdať, pritom len takto nikdy nezabudnúť… Áno, k tomuto poznaniu je nám treba naozaj veľkého dielu osobnej slobody a daru mysliteľského.

Aj takto si čítam dnes Ladislava Novomeského. Dnes, práve dnes. A vidí sa mi akési nepravdepodobné, že sa narodil 27. decembra 1904 v Budapešti a dnes, 9. decembra 1999, v Senici, že by medzi nami už nebol. Je.

Príhovor odznel počas osláv 95. výročia narodenia Ladislava Novomeského v Senici

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984