V Helsinkách nám hrozí neúspech
Pokoj, s akým vládna koalícia čaká na hrozivo sa blížiaci termín konania summitu Európskej únie v Helsinkách, môže byť sebazničujúci. Najmä s ohľadom na okolnosti, ktoré prípravy na túto vrcholnú schôdzku sprevádzajú, ale aj čoraz zreteľnejšie signály z prostredia Európskej komisie. Zdá sa totiž, že najpravdepodobnejším sa stane scenár, ktorý si najmenej želáme.
Podľa našich informácií prijme summit typické alibistické rozhodnutie: na rokovania pozve všetky kandidátske krajiny druhej skupiny, no vzhľadom na množstvo zúčastnených štátov dôjde vzápätí k logickej diferenciácii. V praxi to znamená, že Prístupová konferencia sa otvorí len pre niektoré krajiny (zhoda panuje, že by malo ísť o Maltu a Lotyšsko). Slovensko by sa podľa týchto zdrojov malo dostať do tzv. druhej podskupiny - spolu s Litvou. Zjednodušene povedané, v Helsinkách nás potľapkajú po pleci za pokrok v plnení podmienok, s radosťou nám oznámia, že nás pozývajú na rozhovory, a jedným dychom vyhlásia, že začínajú s Maltou a Lotyšskom. Ide vlastne o malú barličku pre našu vládu, aby nevyznela hlúpo a aby výsledky summitu nemusela doma interpretovať ako neúspech. Nejde o chodbové reči Pritom nejde o nejaké poplašné chodbové reči. Takýto scenár má totiž istú logiku. Spomínané rozdelenie kandidátov do značnej miery prejudikovali už závery vlaňajších pravidelných správ o pokroku v plnení kritérií, pričom je známe, že Európska komisia má tendenciu nadväzovať na svoje predchádzajúce odporúčania. To dodáva to celému procesu charakter objektívnosti a konzistentnosti. Dôsledky takéhoto rozhodnutia by však boli pre SR katastrofálne. Treba si uvedomiť, že od výsledkov decembrovej vrcholnej schôdzky EÚ závisí celý ďalší vnútropolitický, hospodársky i spoločenský vývin v našej krajine. Ak by Slovensku v Helsinkách povedali nie, mohli by sme sa rozlúčiť s fixnou predstavou, že do únie vstúpime spoločne s našimi susedmi - Českom, Poľskom a Maďarskom. A to bez ohľadu na to, že európsky komisár pre otázky rozširovania EÚ Günter Verheugen minulý týždeň spochybnil účasť Českej republiky pri najbližšom kole rozširovania. Už dnes sú rozdiely medzi Slovenskom a ostatnými štátmi V4 v integračnej príprave priepastne veľké.
Nebezpečenstvo euroskepticizmu Nejde však iba o spoločnú vstupenku. Neúspech na helsinskom summite by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dramaticky zvýšil euroskepticizmus v krajine a takéto ovzdušie by posilnilo postavenie nezdravých nacionalistických síl na domácej politickej scéne. Nebezpečenstvo vzniku antiintegračných nálad je skutočne veľké, lebo Slovensko už čaká naozaj dlho. Treba aby v tejto rozhodujúcej fáze nielen diplomati, ale aj novinári a všetci, ktorí majú na tieto kruhy nejaký vplyv, vyvinuli maximálny tlak s cieľom uvedomenia si reálnych rizík pre stabilitu regiónu. Okrem toho, nezabúdajme, že integračné zaostávanie bolo hlavným tromfom opozície a základným symbolom boja proti Mečiarovej forme vlády, ktorý sa zdôrazňoval prakticky všade - doma i v zahraničí. Ak by súčasná vládna koalícia neuspela ani v tomto kľúčovom bode, kormidlo vývoja by neodvratne nabralo smer k predčasným parlamentným voľbám. Znovuzjavenie sa Vladimíra Mečiara sťaby oživeného Golema na scéne koncom minulého týždňa preto nie je vôbec náhodné. Tento muž sa totiž preberie z dlhého mlčania a taktického vyčkávania vždy, keď zacíti šancu dostať sa k moci. Treba upozorniť, že tá šanca sa vďaka politike súčasnej vládnej koalície nebezpečne zvyšuje. Situácia je teda veľmi dramatická a sebauspokojovanie súčasnej moci preto nepochopiteľné. Najmä vicepremiér Pavol Hamžík sa usiluje na verejnosti budiť dojem, akoby bol helsinský úspech pre Slovensko samozrejmosťou. Tým veľmi pripomína svoje správanie ešte ako poslušného ministra Mečiarovej vlády, keď napriek tomu, že si už aj vrabce na streche čvirikali o opaku, nestrácal optimizmus v otázke pozvania SR do NATO na madridskom summite Severoatlantickej aliancie. Vytriezvel až po zmarenom referende. My však nemáme čas čakať na vytriezvenie. Slovenská diplomacia musí v záverečnom šprinte pred Helsinkami využiť všetky osobné kontakty na zvrátenie tušeného výsledku (napríklad už spomínaný Günter Verheugen označil Petra Weissa za svojho priateľa). Musí však už začať myslieť aj na to, ako postupovať ďalej v prípade neúspechu - o tomto variante, hoci je najpravdepodobnejší, zatiaľ ani neuvažovala.
Žiadne ospravedlnenie Skomplikovanie integračného procesu etnoturizmom Rómov a ultimatívnymi požiadavkami na odstavenie V1 v Jaslovských Bohuniciach nemôže slúžiť súčasnej vláde ako ospravedlnenie. Práve naopak. Od zavedenia víz zo strany Veľkej Británie na jeseň minulého roka mala slovenská diplomacia dostatok času, aby sa s týmto problémom vysporiadala alebo ho aspoň začala riešiť. Neurobila prakticky nič - zobudili ju až víza zo strany Fínska, a to už bolo neskoro. Takisto domnienka, že Rakúsko svoje vyhrážky ohľadom zablokovania integrácie SR do EÚ v prípade fungovania prevádzky V1 nemyslí vážne, že je to len predvolebná rétorika pred októbrovými parlamentnými voľbami, sa ukázala ako naivná. Viedeň už dávno stačila presvedčiť Brusel, aby otázku bezpečnosti jadrovej energetiky zahrnul medzi podmienky vstupu do EÚ. A v tomto prípade ide naozaj o nedodržiavanie záväzkov zo strany SR, keďže Mečiarova vláda ešte v roku 1995 rozhodla o odstavení V1 do roku 2000. To, že išlo o kontroverzné rozhodnutie, je iná vec. Volič nebude posudzovať súčasnú moc podľa toho, čo zapríčinil fenomén Mečiar, ale podľa toho, čo po ňom dokázala napraviť sama. A z takéhoto hodnotenia by dnes vyšla veľmi, veľmi bledo.
