November sa začal v auguste

Začiatky aj tých najväčších udalostí prebiehajú spravidla nebadane. Ich význam odhalia až nasledujúce dni, a to aj potlačením začiatkov iných tendencií. Prvá masová protisocialistická manifestácia, ktorú bezpečnostné sily niekdajšieho Československa nerozohnali, sa začala v auguste 1989 a trvala až do októbra.
Počet zobrazení: 1490

 

Začiatky aj tých najväčších udalostí prebiehajú spravidla nebadane. Ich význam odhalia až nasledujúce dni, a to aj potlačením začiatkov iných tendencií. Prvá masová protisocialistická manifestácia, ktorú bezpečnostné sily niekdajšieho Československa nerozohnali, sa začala v auguste 1989 a trvala až do októbra.

Prvá masová protisocialistická manifestácia, ktorú bezpečnostné sily niekdajšieho Československa nerozohnali, sa začala v auguste 1989 a trvala až do októbra. Bol ňou veľký prúd utečencov z Nemeckej demokratickej republiky, ktorí cez Prahu zamierili do Nemeckej spolkovej republiky. Práve v auguste prvá stovka z nich našla útočisko a prestupnú stanicu na veľvyslanectve NSR v Prahe. Mnohé sa odohralo do začiatku októbra, kedy viac ako sedem a pol tisíc ľudí odcestovalo vlakom smerom do kapitalizmu. Nekonečný prúd nechával svoje autá v uliciach Prahy a prinášal posledným z československých dogmatických obhajcov socializmu nedvojzmyselné posolstvo: mnohí mladí a úspešní z krajiny, ktorá mala byť vzorom vernosti zastaraným poriadkom, sú ochotní riskovať majetok, kariéru aj odlúčenie od rodín za prísľub slobody a prosperity. Spolu s utečencami sa objavili požiadavky, aby Československo uzavrelo hranice, čo Praha odmietla. Nemecký kancelár Helmut Kohl telefonoval predsedovi československej federálnej vlády Ladislavovi Adamcovi a výsledkom ich rokovaní bola dohoda o odchode utečencov z ambasády do NSR, teda nie ich navrátenie do NDR. Kohl povedal československému premiérovi, že kedykoľvek môže rátať s jeho pomocou. Takéto vety si vymieňajú politici na vrchole úspechu - keď jeden z nich padne, druhý na svoje slová zabudne. Je to aj tento prípad.

Rúcanie hraníc

Deň potom, keď odišiel vlak s utečencami, zrušila NDR bezvízový styk s Československom. NDR sa chystala na veľkolepé oslavy 40. výročia svojho vzniku a rútila sa pritom k svojmu zániku. Nič sa však nekonalo len vďaka Československu. Počas augustových a septembrových dni utieklo z NDR 24,5 tisíc ľudí - väčšina z nich cez maďarsko-rakúsku hranicu. Na tej boli v máji 1989 odstránené zátarasy, čo začali turisti z NDR húfne využívať. Navyše, 11. septembra vypovedalo Maďarsko zmluvu s NDR o pravidlách cestovania, a to s odvolaním sa na závery helsinskej Konferencie o bezpečnosti a spolupráci.

V Poľsku pokročil vývoj ešte oveľa ďalej. V auguste už nastúpil do funkcie predseda vlády T. Mazowiecki, predstaviteľ dovtedy opozičnej Solidarity. Stalo sa tak na základe rokovaní za okrúhlym stolom, ktoré prebiehali od februára do apríla a do júnových volieb, v ktorých zvíťazila Solidarita. A samozrejme až po telefonickom rozhovore posledného predsedu vlády zo šíkov Poľskej zjednotenej robotníckej strany s M. Gorbačovom, ktorý sám v mene ústrednej mocnosti Varšavskej zmluvy rozhodol, že výsledky volieb sa majú uznať. Podobne sa neskôr dohodol s H. Kohlom, že Sovietsky zväz nebude brániť zjednoteniu Nemecka. V čase revolúcií sa čas zrýchľuje a M. Gorbačov robil dejiny cez telefón v márnom úsilí vyzerať tak, že o udalostiach rozhoduje.

Moskva slzám neverí

Praha bola na chvoste dejín, a predsa už mnohí vedeli, čo sa chystá. Keď na jar spolupracovníci vyzývali L. Adamca, aby sa viac oprel o reformné sily v Moskve, jeho odpoveď bola jednoznačná: „Poľský aj maďarský premiér ma uistili, že im Gorbačov v ničom nepomohol.“ Napriek tomu s Adamcovým požehnaním odletel v máji do Moskvy M. Pavel, ktorý vtedy vykonával funkciu hovorcu vlády, aby tam vysvetlil beznádejnú situáciu v Československu. Bol to on, kto na tlačových konferenciách pred novembrom vyhlasoval, že vláda nevidí riešenie problému v rozháňaní manifestácií. Z Moskvy sa vrátil otrasený: na prácne, spolovice konšpiratívne pripravených schôdzkach, o ktorých sa nesmel cez veľvyslanectvo nikto v Prahe dozvedieť, ho sovietski partneri pozorne vypočuli - a nič nesľúbili a neurobili. M. Pavel riskoval práve tak veľa ako zbytočne.

Podobne Moskva postupovala aj v rozhodujúcich novembrových dňoch. Ľudia z Adamcovho okolia zorganizovali prílet dvoch hlavných reprezentantov, ktorí mali zaistili nezávislé spojenie so štátnymi i straníckymi orgánmi ZSSR, teda bez sprostredkovania ÚV KSČ a sovietskej ambasády. Veď ešte 20. novembra, keď vláda prijímala proti vôli L. Adamca vyhlásenie, ktoré úplne neadekvátne hodnotilo zásah Verejnej bezpečnosti na Národnej triede, a ktoré M. Pavel jednoznačne odmietol prečítať v televízii, niektorí členovia vlády jeho obsah konzultovali s pracovníkom sovietskeho veľvyslanectva. Emisári z Moskvy prišli a zhodne na Úrade predsedníctva vlády tlmočili, že majú príkaz do ničoho sa nemiešať a želajú si stretnutie s predstaviteľmi Občianskeho fóra. Nič viac a nič menej. Akýkoľvek pokus o prekročenie tohto mandátu vlastnou iniciatívou Moskva jednoznačne zamietla.

Pretože zvyk je železná košeľa a nádej umiera posledná, ešte v novembri, v najmenej vhodnú chvíľu vzbúrenia sa proti novej vláde, odletel Adamec do Moskvy na zasadnutie vrchných predstaviteľov štátov Varšavskej zmluvy. Cestoval s prísľubom súkromného stretnutia s Gorbačovom, od ktorého organizátori očakávali, že sa Adamec vráti ako oficiálne uznaný reformátor a spojenec východnej veľmoci. Človek, ktorý sa na sprostredkovaní za sovietsku stranu najviac angažoval, dostal však v Moskve príkaz osobne povedať Adamcovi, že sa schôdzka konať nebude. Podobne sa zachoval Gorbačov aj voči svojim súdruhom z NDR. Nijaká veľmoc na východe v tých dňoch neexistovala.

Utváranie predpokladov

V augustovej Prahe boli už karty rozdané, základný spor sa však viedol na vedľajšej historickej línii. Pretože všetci predpokladali, že zmeny v byrokratickom socializme musia začať zhora, pozornosť sa sústreďovala na vrchol mocenskej pyramídy - kto a kedy nahradí M. Jakeša vo funkcii generálneho tajomníka komunistickej strany. V tie augustové dni boli už všetci súťažiaci na štarte a skupiny okolo nich sformované. Rozdelený bol stranícky a štátny aparát, a to vrátane ministerstva vnútra. Iba podľa lustračného zákona sú si všetci rovní - v letných a jesenných dňoch medzi týmito skupinami prebiehal veľmi zaujímavý zápas, ktorému nechýbala ani razancia, ani originalita. Nesmierne zaujímavé bolo generačné rozvrstvenie skupín, ale aj fakt, že pevné hranice medzi nimi v nijakom prípade neznamenali - aj keď v niektorých predsa len áno - zásadný rozdiel v cieľoch. Výsledok však neprehĺbil obranyschopnosť režimu, ale naopak chaos a jeho degeneráciu.

Z jednotlivcov preberal v auguste iniciatívu Adamec. Po návrate z dovolenky na Kryme už neváhal v najbližšom okolí dávať najavo, v čom podľa jeho názoru byrokratický socializmus zlyhal - a na celostránkovom zozname chýb boli aj problémy napĺňania vedeckotechnickej revolúcie a ľudských práv. V septembri potom vydal pokyn pripraviť návrh na odstránenie článkov o vedúcej úlohe komunistickej strany z Ústavy ČSSR a koncept, ako zmeniť hodnotenie Pražskej jari 1968. Osudová pasca bola v tom, že z vnútropolitického hľadiska bolo ešte skoro a z medzinárodného neskoro. Práve v týchto septembrových dňoch sa nadviazali prvé kontakty medzi Adamcom a opozíciou: na scéne sa objavila iniciatíva Most, ktorá mala v novembri zabezpečiť spojenie medzi federálnou vládou a Občianskym fórom, teda faktické odovzdanie moci.

Kŕčovitá obrana byrokratického socializmu našla svoj symbol v udalostiach 21. augusta. V Prahe Mestský výbor KSČ preorganizoval súboj s opozíciou takmer na úroveň dokonalosti. Prebehli rozličné aktivity, ulice mesta brázdili dvojice straníckych aktivistov, ale aj milicionárov a príslušníkov Verejnej bezpečnosti. Svoje úlohy v uliciach plnili aj príslušníci ZNB bez uniforiem - všetko s materiálnym zázemím a spojením. Operačné štáby zasadali aj na obvodných straníckych a štátnych orgánoch. Iba nepriateľ neprišiel.

Únava a beznádej vo vnútri komunistickej strany dosahovali vrchol. V podmienkach permanentnej pouličnej vojny, ktorú niektorí neváhali označovať za súkromnú vojnu M. Štěpána, sa uprostred Európy nedalo žiť. Prestavba sa zo Sovietskeho zväzu do Prahy preniesla v jedinej rovine: demontovala ideovú jednotu v komunistickej strane. To však malo nesmierny význam z hľadiska moci ľudí, ktorých mandát bol dovezený na tankoch 21. augusta 1968. Z veľkých ideálov svetovej revolúcie zostal po štyridsiatich rokoch boj o Václavské námestie. A komu by sa chcelo na každé výročie samovraždy J. Palacha, intervencie vojsk Varšavskej zmluvy, 28. októbra a v Deň ľudských práv nastavovať kožu za ten či onen kôl v plote?

Dominový efekt

Z hľadiska nežnej revolúcie bolo podstatné, že v auguste a v septembri roku 1989 sa už Sovietsky zväz nenávratne prepadol do izolacionizmu. Gorbačov sa postupne dostal so svojou perestrojkou do situácie, keď ho mohla zachrániť len veľká materiálna, a navyše verejne manifestovaná podpora zo Západu. Na predstavy o domácej demokratizácii navrúbkoval romantickú víziu o tom, že sovietske zahraničnopolitické záujmy sú rovnaké ako záujmy Západu. Podľa tejto vízie akékoľvek hodenie cez palubu bývalých súdruhov z východnej Európy nebolo pre ZSSR stratou. Všetko pokračovalo malými krokmi, akýmsi zvláštnym politickým tancom - tam, kde útok predpokladal krok dopredu, urobil M. Gorbačov dva, aby potom povedal, že tadiaľto cesta nevedie a vrátil sa o tri kroky. Takto konal v Litve, v Gruzínsku, takto viedol vojnu v Afganistane i v Náhornom Karabachu. Svoje porážky vždy dodatočne vysvetlil ako strategický zámer: Gorbačov sa z reformátora menil na protisocialistického revolucionára, a to v dôsledku neúspechov svojich plánov. Až v decembri, takmer mesiac potom, čo sa všetko už udialo, rozhodol na Malte s George Bushom, že to tak naozaj je.

Historici sa azda nikdy nedohodnú, či išlo z jeho strany o chytrosť, zradu, presvedčený demokratizmus či normálnu ľudskú hlúposť. Všeobecne však platí, že dobrý politik je ten, ktorý odovzdáva krajinu v lepšom stave, ako ju prevzal. A to rozhodne nie je prípad Gorbačova. Svojím konaním politicky zničil seba aj krajinu, ktorej vládol. Vo východnej Európe po sebe zanechal tisícky ľudí, ktorí spoznali, že spojiť sa s upadajúcou veľmocou, je vždy politická samovražda.

Demontáž socializmu

Premena sovietskej veľmocenskej politiky na izolacionistickú spustila dominový efekt, keď pád režimu v jednej východoeurópskej krajine spôsobil pád v ďalších. Vo všeobecnosti bol vývoj v Československu oneskorený, čo naznačovalo, že bude razantný. Všade naokolo boli v rozoberaní socializmu ďalej. Až týždeň po páde berlínskeho múru zorganizoval Socialistický zväz mládeže manifestáciu pri príležitosti 17. novembra. Najskôr vzniklo v NDR Nové fórum, až potom v Čechách Občianske fórum a na Slovensku VPN.

Z geopolitického hľadiska bolo v auguste 1989 už všetko rozhodnuté. Otázka znela, koho si dejiny pre mocenský prevrat z pripravených skupín vyberú, akú úlohu mu prisúdia, a čo bude spúšťacím mechanizmom. Gorbačov, ktorý sa v roku 1987 pri návšteve Prahy ani slovom nezmienil o nevyhnutnosti nového prístupu, ešte po páde Ericha Hoeneckera hovoril na recepciách v blízkosti veľvyslanca ČSSR, že reformy nevyhnutné sú. To bolo ešte menej než kniežacie rady, jednoducho nezmysel. Pred východoeurópskymi komunistami už v auguste stál len výber cesty, ako odovzdať moc. Prax ukázala, že k dispozícii boli dva modely: - víťazstvo reformných síl vo vládnucej komunistickej strane a následné postupné odovzdávanie moci v štáte opozícii prostredníctvom volieb - typickým príkladom môže byť Bulharsko; - rozklad vládnucej komunistickej strany a priame odovzdanie moci v štáte - príkladom môže byť Československo.

Modely mohli mať dve odlišné formy, pričom odlišnosť nebola druhoradá, ale naopak prvoradá - moc bolo možné odovzdať „s krvou“ alebo bez krviprelievania. Je pozoruhodné, že krv tiekla tam, kde moc v strane získali reformisti, teda v ZSSR a v Rumunsku. A samozrejme v Juhoslávii, ktorá bola po desaťročia baštou reformného komunizmu.

To, že v Československu krv netiekla, nie je náhoda. Zaslúžili sa o to konkrétni ľudia na obidvoch stranách barikády - hoci jedni sú za to desať rokov oslavovaní a druhí hanobení. Ale taká už je politika. V. Soukup, ktorý sa ako riaditeľ zahraničného odboru Úradu predsedníctva vlády v tie letné a jesenné dni na aktivitách L. Adamca zúčastňoval, už vtedy povedal: „Každý, kto v Čechách siahne na politiku, musí na to skôr či neskôr doplatiť.“ Politika sa v prvom rade stará o moc, a až keď jej zostane čas, zaujíma ju aj spravodlivosť. Aj preto sa v Čechách otvárajú srdce a ústa až po dvadsiatich rokoch, keď už sa udalosti pomaly stávajú dejinami. A keď sú už archívy dostatočne prečistené.

Autor je český politológ, redaktor týždenníka Ekonom

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984