Je to človek?

Primo Levi bol mladý, pracoval v chemickom laboratóriu. Nadobudol sklon žiť vo vlastnom, kvázi nereálnom svete s počestnými karteziánskymi príznakmi, úprimnými mužskými priateľstvami a vlažnými priateľstvami žien. Pestoval si pocit umierneného a abstraktného priateľstva. Keď ho zatkli, mal dvadsaťštyri rokov. Od januára 1944 do januára 1945 prežil v koncentračnom tábore Osvienčim. Tam začal písať svoju knihu Je to človek? Vecne, stroho, bez veľkých slov opísal život v lágri. Nič silnejšie o stratenom človeku som nečítala. Množstvo ľudí zbavených mena. Množstvo osudov bez budúcnosti. Nikomu na nich nezáleží. Naozaj nikto o nich nevedel? Nikoho to netrápilo? „Moja kniha neprináša v opise ukrutností nič nové v porovnaní s tým, čo už čitatelia celého sveta o desivom prostredí koncentračných táborov vedia. V skutočnosti som ju nenapísal preto, aby som predložil nové body obžaloby, ale preto, aby poskytovala podklady na triezve štúdium niektorých aspektov ľudskej duše. Mnohí jednotlivci aj národy sa viac či menej vedome nazdávajú, že ,každý cudzinec je nepriateľ´. Toto presvedčenie drieme kdesi na dne duše ako latentná infekcia: prejavuje sa len ojedinelými činmi, ktoré spolu nesúvisia, a nevytvárajú systém. No keď sa tak stane, keď sa nevyslovená dogma stane hlavnou premisou sylogizmu, vtedy je na konci reťaze Lager. Je to produkt koncepcie sveta dohnanej do najkrajnejších dôsledkov s prísnou dôslednosťou: kým existuje také ponímanie sveta, hrozia nám také následky. To, čo sa stalo v koncentračnom táboroch, by mali všetci chápať ako zlovestný poplašný signál!“ Primo Levi – Je to človek? Nepripomína nám to niečo? Naše médiá po správe, že Slovensko sa rozhodlo prijať troch väzňov z Guantanáma, pochválili postup slovenskej vlády, pretože si ctí záväzky k spojencovi v NATO. Zároveň z nich bolo cítiť opatrnosť: možno žiť bez nejakého toho tábora (ktorý bude napríklad v Illinois), a možno prijímať riziká spojené s prepustenými väzňami? Veď tí nás, kultúrnych západných ľudí, nenávidia, sú to cudzinci... Ak by kohokoľvek z nás zatkli, kamsi odvliekli, bez súdu vo väzení držali a mučili, čo by sme asi cítili? Chceme vedieť o tom, čo sa deje s našimi ľudskými bratmi, alebo si potrebujeme iba chrániť náš malý „kultúrny“ svet? Prezident Obama si trúfol preťať reťaz, na konci ktorej je Lager. Slovenská vláda je na jeho strane. Od „mienkotvorných“ sa však americkému prezidentovi veľkého uznania nedostáva. Samozrejme, dnes nejde o Židov, iba o akýchsi Jemencov či iných moslimov. Keby nebol Primo Levi v roku 1987 spáchal samovraždu, musel by ju spáchať dnes. Zo zúfalstva, aká márna bola jeho snaha.