Slovenský Febiofest
Febiofest je naozaj veľkým, netradičným a unikátnym kultúrnym podujatím. Unikátnym a netradičným preto, lebo prebieha na území dvoch samostatných štátov. Veľkým vďaka svojej programovej ponuke, ktorá v Česku zahŕňa 46 programových sekcií s vyše 460 filmami, čím získava u našich západných susedov prvenstvo v počte filmov uvedených na jednej prehliadke.
Slovenská časť Febiofestu sa konala od 19. februára do 5. marca 2001. Program je, samozrejme, selekciou českého a pozostáva z desiatich programových sekcií s 85 filmami. No i tak sa zaraďuje k popredným a najväčším filmovým udalostiam u nás. Oproti minulému roku sa jeho programová ponuka rozšírila dramaturgicky, ale i počtom filmov a projekcií. Tento rok mohli diváci vzhliadnuť Febiofest v jedenástich kinosálach siedmich slovenských miest. Filmy boli dramaturgicky koncipované v desiatich programových sekciách a vďaka viacerým reprízam niektorých - Samotári, Otesánek, Musíme si pomáhať, Všetko o mojej matke - sa počet projekcií vyšplhal až na stodesať. Slovenský Febiofest, prednostne zameraný na prezentáciu českej filmovej tvorby, poskytol po minuloročnej premiére priestor i sekciám venovaným nečeskému filmu.
Polovica z Česka a Slovenska
To, že medzi priority slovenského Febiofestu patrí prezentácia predovšetkým českých titulov, sa odráža aj v dramaturgickom profile celej prehliadky. Veď až štyri z desiatich programových sekcií boli zamerané na filmy českej produkcie - Novinky českej tvorby, To najlepšie z Febia, Janek, Janeček, Vávra uvádzajú..., Profil: Bolek Polívka - a jedna na profil slovenského kameramana dlhé roky pôsobiaceho v Česku - Profil tvorcu: kameraman Karel Slach.
Najreprezentatívnejšou a najdominantnejšou sa ukázala sekcia Novinky českej tvorby pozostávajúca z desiatich súčasných českých filmov, z ktorých len štyrom rok výroby nezačína dvojkou.
V rámci nej sme mohli vzhliadnuť celovečerný debut Otakáro Schmidta Eliška má ráda divočinu zachytávajúci situácie a vzťahy medzi extravagantnými postavami počas jedného horúceho leta na sklonku tisícročia. Tento experimentálny počin začínajúceho režiséra poukazuje na fakt, že kinematografia našich západných susedov je v podstate každý rok schopná vyprodukovať minimálne jeden celovečerný film ak nie experimentálneho, tak aspoň "offmainstreamového" charakteru. I keď je pravdou, že umelecká kvalita týchto filmov je zväčša diskutabilná.
O umeleckých kvalitách najnovšieho filmu Jana Švankmajera Otesánek niet však najmenších pochýb. Švankmajerovi, často označovanému za mága animácie, môžeme po Otesánkovi pripísať aj titul majstra filmovej trópiky. Metafory, metonymie, symboly, či prirovnania sú základným umeleckým materiálom jeho osobitého filmového rozprávania. Tentoraz reinterpretoval pomerne známu ľudovú rozprávku a s preňho príznačným kombinovaním animovaného a hraného filmu preniesol príbeh do súčasnosti.
Najočakávanejším filmom tejto sekcie boli pravdepodobne Samotári Davida Ondříčka. Máloktorý český film zo života súčasnej mladej generácie je takou silnou a autentickou výpoveďou, ako ju prináša tandem Zeljenka - Ondríček. Samotári majú všetky predpoklady stať sa u nás, rovnako ako sa stali už v Česku, kultovým filmom.
Novinky českej tvorby priniesli aj celovečerný debut študentky FAMU Alice Nellis Ene Bene zo zákulisia volieb, comeback Karla Kachyňu Hanele, Moniku Hilmerovú v hlavnej úlohe Prameňa života a komédiu z prostredia pavlačového domu Početí mého mladšího bratra režiséra Vladimíra Drhu.
"Nevyprofilované" profily
Sekciu To najlepšie z Febia tvorili filmy z cyklov GEN a Cestománie, slovenskému divákovi známe z Českej televízie, ale i filmy mimo týchto cyklov, a to v blokoch "Svet žien" a "Svet mužov". Tieto filmy sú, ako tvrdia zostavovatelia sekcie, výberom najkvalitnejších dokumentárnych projektov spoločnosti FEBIO s dôrazom na filmy slovenských režisérov.
Duchovným otcom sekcie Janek, Janeček, Vávra uvádzajú... je Richard Němec, producent Bitky o život (zo sekcie Novinky českej tvorby), ktorej tvorcami sú práve M. Janek, V. Janeček a R. Vávra. O svojej sekcii hovorí: "...prišlo mi zaujímavé ukázať divákom v zvláštnej sekcii dokumenty týchto režisérov a dať im (divákom) tak možnosť porovnávať. Potom možno diváci v Bitke objavia, čo rozprával Vávra, čo Janek, či Janeček."
Zvyšné dve sekcie tejto "československej" časti slovenského Febiofestu tvorili profily. Chudobný, nevýrazný a nevyvážený profil, alebo skôr miniprofil Bolka Polívku bol len akýmsi torzom jeho tvorby, nie jej serióznym sprievodcom. Pripadá mi doslova výsmechom stavať profil takého významného a plodného herca, akým Polívka bezpochyby je, len na troch nie práve najreprezentatívnejších filmoch (Šašek a královna, Nežný barbar, Musíme si pomáhať).
Opakom bol profil slovenského kameramana Karla Slacha, i keď výber šiestich filmov sa v konečnej miere tiež javil ako nedostatočný. Chýbal najmä Hanákov absolventský film Učenie. Sekcia však aspoň čiastočne zmapovala spoluprácu s Trančíkom, Šišovičom i Hanákom - jeho najčastejšími režisérmi.
Švédi, Kusturica a Almodovár
Ako pýcha slovenského Febiofestu sa ukázala sekcia nazvaná Súčasný švédsky film. Jediná totiž nebola súčasťou českej verzie prehliadky a český divák ju mohol vzhliadnuť až po jej ukončení v Bratislave ako samostatnú prehliadku súčasného švédskeho filmu, aj to len v piatich českých mestách.
Švédsky film sa zväčša spája s menom Ingmara Bergmana, no v posledných rokoch sa do popredia dostávajú i ďalší režiséri, známi aj slovenskej filmovej verejnosti: Lukas Moodysson, Hans Alfredson, či naposledy jeden z ocenených v Cannes - Roy Andersson.
Táto sekcia mala podľa tvorcov predstaviť to najlepšie zo švédskej tvorby rokov 1999 a 2000. Ťahákom bol najmä film Je láska láska Lukasa Moodyssona, tvorcu úspešného filmu Láska je láska (české distribučné preklady), ktorý sa po skončení Febiofestu hrá už i v komerčných kinách.
Povestnú čerešničku na vrchu programovej šľahačky Febiofestu predstavovali dva filmy významných európskych filmárov. Prvý, Čierna mačka, biely kocúr Emira Kusturicu, si tak trochu nepochopiteľne takmer tri roky nedokázal nájsť cestu do našich kín. Nakoniec je aj v slovenskej distribúcii a slovenský divák - najmä ten klubový, zvyknutý na Kusturicove filmy - sa má na čo tešiť, i keď je film len akýmsi mixom jeho predchádzajúcich diel.
Oscarom ovenčený Pedro Almodóvar takisto nie je pre slovenských divákov neznámou. Jeho film Všetko o mojej matke sa nachádza v slovenskej distribúcii už dlhší čas.
Američania a divný Novozélandčan
K spoločným črtám európskych filmových festivalov patrí, že sa v konečnom dôsledku všetky snažia presadzovať produkciu neamerickú. Ani Febiofest nie je výnimkou. S filmami "Made in USA" sa stretávame len v troch sekciách, pri ktorých je namieste zložiť hold dramaturgii Febia, že dokázala vybrať práve tie filmy, ktoré vybrala. Sekcie predstavujú tri "iné" typy americkej produkcie. V prvej tú skutočne nezávislú produkciu, v druhej produkciu televízneho giganta HBO a filmy, ktoré pravdepodobne nájdete len na videu.
Sekcia USA Praví nezávislí vychádzala z prehliadky Frames of Reference, ktorá uvádza projekty tvorcov z USA, Mexika a Brazílie. Fascinácia masovokomunikačnými prostriedkami, vplyv televízie a komerčnej kinematografie na diváka patria k základným témam týchto filmárov.
Sekcia Premiéry z originálnej produkcie HBO pozostávala zo štyroch filmov. Filmová produkcia tohto najväčšieho televízneho kanálu na svete sa z roka na rok čoraz častejšie objavuje aj na väčších filmových festivaloch. Zaujmú však, až na výnimky, skôr tematicky, než umeleckými či filmárskymi kvalitami.
Sekciu Div(n)é videofilmy tvorili v podstate kultové videofilmy, z ktorých za zmienku stoja najmä filmy Petra Jacksona. Jeho debut Vesmírni kanibali spôsobil nadšenie v kruhoch milovníkov "béčkových" splatter či gore horrorov, hoci ide o film nakrútený s úžasným zmyslom pre filmové tempo a posúva príznačne znaky týchto subžánrov absurdným zveličením do groteskných a parodizujúcich kontextov. Len ťažko nájdeme film, v ktorom sa ľúbostná romanca a zombiehorror dostávajú do takých kontrapunktických rovín, ako je to v Jacksonovom filme Živí mŕtvi. Ironizácia, stieranie žánrových hraníc, ako aj ich miešanie, sa v jeho prvých filmoch stali osobitou tvorivou metódou. Nie parodizujúcou, ale posúvajúcou hranice takéhoto ojedinelého prístupu, vzdávajúceho hold "pravému" postmodernému umeniu.
Autor (1978) je študent filmovej vedy na VŠMU
