Lacnejšie a bližšie k občanom
Každý deň noviny píšu, že po prijatí novely ústavy musí vládna koalícia začať reformu verejnej správy. Jej predstavitelia skutočne konajú a začínajú prekonávať zásadné prekážky. Nové dohody sú zreálnením pohľadu na reformu a zároveň potvrdzujú oprávnenosť mnohých výhrad, za ktoré bola SDĽ doteraz kritizovaná.
Za všetko vari najlepšie hovorí fakt, že koaličná rada sa minulý týždeň zaoberala uceleným návrhom, ktorý pripravili práve socialisti. Cieľom jeho autora poslanca Vladimíra Faiča bolo urýchlene nájsť odpoveď na problémové otázky a začať aspoň s prvými krokmi reformy.
Decentralizácia a modernizácia
Mimochodom, už vyše roka počúvame o reforme verejnej správy, ale dokument, ktorý schválila vláda má názov Projekt decentralizácie a modernizácie verejnej správy. Pravicoví politici však vždy a všade chcú byť reformátori a tak sa všetci "ohadzujú" slovom, ktoré síce znie pokrokovo, ale o jeho obsahu vie len málokto. Preto môže skupina vicepremiéra Ivana Mikloša balamutiť občanov a označovať za protireformných všetkých, ktorí Projekt kritizujú. Tvrdenie, že niekto je proti reforme, znie oveľa lepšie, ako keď niekto kritizuje projekt. Takto v očiach verejnosti ťažko niekoho zlikvidujete.
Dôvodom doterajšieho neúspechu reformy je práve jej politické zneužívanie. Stala sa nástrojom politického boja, v ktorom sa strácal priestor pre súboj argumentov. Hlavným problémom je počet vyšších územných celkov (VÚC) samosprávy, ich hlavné mestá či tzv. Komárňanská župa. O tom, čo z toho pomôže decentralizovať a modernizovať verejnú správu, nie je ani zmienka.
Najskôr kompetencie
Teraz je konečne absolútnou prioritou pre vládnu koalíciu prenos kompetencií zo štátnej správy na samosprávu. Už by teda malo byť jasné, čo budú obce a mestá na prvom stupni a čo VÚC na druhom pre občana urobiť. Nie je totiž jedno, či správa škôl, zdravotníckych zariadení alebo detských domovov pripadne mestu alebo vyššiemu celku. Dnes býva z krajského mesta priďaleko do okrajových častí kraja, čo sa odráža napríklad na starostlivosti o školu. Ak si o nej však bude rozhodovať samotné mesto, krajské sídlo môže byť aj na druhom konci republiky. Takže najskôr treba definovať kompetencie samospráv, potom možno povedať, aké veľké by VÚC mali byť a podľa toho určiť ich počet.
Druhým dôležitým faktorom je financovanie kompetencií. Ak mesto či obec dostanú na starosť školu, musí byť tiež jasné, koľko peňazí a odkiaľ na ňu budú mať. Iba potom môžeme zodpovedne rozhodnúť, aby sme školu nevydali napospas osudu a neohrozili jej fungovanie. Bez takejto analýzy by sa nám mohlo stať, že samospráva nebude mať dostatok financií na fungovanie škôl či zdravotníckych centier a tak ich zatvorí. Čo potom bude robiť vláda? Rýchlo zháňať peniaze? A podľa akého kľúča ich podelí?
Absurdná rýchlosť reformy
Dôkazom, že to je dôležité, bol presun časti stavebného konania z okresného úradu na obce a mestá. Zákon bol zverejnený 31. júla 2000 a platil od 1. augusta. Nielenže nebol čas, aby sa obecné a mestské úrady pripravili, ale s touto kompetenciu neprešli na samosprávu žiadne financie. Aj malá dedina zrazu potrebovala zamestnať odborníka, ale kde naň vziať, to nikto nepovedal.
Dnes však nejde o povolenia na stavbu garáže, ale o školský, zdravotnícky či sociálny systém. Nemôžeme sa hnať do reformy bez toho, aby na ňu samosprávy boli pripravené. Preto musia o všetkom vedieť v dostatočnom časovom predstihu, vrátane zmien vo financovaní. V tejto chvíli však nevedia nič. Dokonca ani ministerstvom financií pripravený projekt daňovej reformy nehovorí o tom, ktoré dane a v akom pomere prejdú do rúk obcí a miest, resp. VÚC. Ale ak má byť reforma naozaj o decentralizácii, mali by byť decentralizované aj príjmy. Nie je možné, aby samospráva bola naďalej odkázaná na rôzne dotácie štátnych inštitúcií.
Teraz je už jasné, že predstava vicepremiéra Ivana Mikloša o tom, že celú reformu zvládneme za dva roky, bola od začiatku nekompetentná. Všetky vyššie uvedené kroky a rozhodnutia jednoducho v tak krátkom čase nemožno urobiť. Najmä nie v štáte, ktorý musí riešiť iné zásadné problémy. Reformou verejnej správy prešli v uplynulých 20 rokoch prakticky všetky európske štáty a hoci išlo o politicky a ekonomicky stabilné krajiny, nikde netrvala menej ako osem až desať rokov.
Koľko za reformu zaplatíme
Asi pred polrokom som sa v niektorom denníku dočítal, že otázka nákladov na reformu verejnej správy je druhoradá, lebo ide o demokratizáciu spoločnosti. V situácii, keď nevyhnutne potrebujeme desiatky miliárd na reformu sociálneho systému, lebo nebude na dôchodky, keď potrebujeme ďalšie miliardy na zdravotníctvo, lebo už dnes je nedostatok liekov, alebo potrebujeme miliardy na školstvo, lebo ani 10 % základných a stredných škôl nemá moderné počítače a internet, môže takúto vetu napísať len ignorant. Politik, zodpovedný za všetkých občanov si však takýto prístup dovoliť nemôže.
Ako teda komentovať, že I. Mikloš navrhoval vláde jednotlivé kroky bez finančných prepočtov? Nejde len o samotný prenos kompetencií, presun pracovníkov a ich prepúšťanie, vznik nových a zánik niektorých doterajších úradov, ale najmä o náklady na fungovanie navrhovaného modelu verejnej správy. To všetko bude stáť miliardy z daní občanov. Až prepočty ministerstva financií ukázali, že symetrický model 12 VÚC a 12 krajov štátnej správy je z navrhovaných najdrahší. Teda po reforme si bude vyžadovať viac peňazí a viac úradníkov ako súčasný systém. Preto stojí za úvahu zmeniť terajší postoj vlády o počte VÚC a krajov.
Bez odpovede je mnoho ďalších otázok. Napríklad, aká je otvorená a aká skrytá zadĺženosť inštitúcií, ktoré majú prejsť do rúk samosprávy. Obce a mestá nechcú prebrať nič zadĺžené, ale vláda o oddĺžení nehovorí. A koľko budú musieť noví "majitelia" investovať do roky neudržiavaného majetku? A vieme, aká je zadĺženosť samotných samospráv, nehrozí im, že na nový majetok a nové financie sa okamžite vrhnú exekútori? To sú otázky, ktoré mi na stretnutiach kladú starostovia a primátori. "Otcovia" reformy verejnej správy ich však buď nepočujú, alebo nepoznajú na ne odpoveď.
Vláda by mala urýchlene vyriešiť problémy, za ktoré zodpovedá vicepremiér pre ekonomiku. Decentralizáciu a modernizáciu naša verejná správa potrebuje. Je nevyhnutné ju uskutočniť čo najskôr, aby šetrila financie štátu a nervy občanom. V každom prípade musí začať slúžiť na prospech tých, ktorí ju financujú. Jej kolaps určite nikomu neprospeje.
Autor (1973) je podpredseda SDĽ
