Reklama
Reklama

Silná zotrvačnosť prístupov

Na marcovej schôdzi NR SR sa má prijať zákon o Slovenskej televízii. Aj keď možno mať k paragrafovému zneniu isté výhrady, ide o nanajvýš potrebný krok k inštitucionalizácii pôsobenia verejnoprávnej televízie.
Počet zobrazení: 665

Na marcovej schôdzi NR SR sa má prijať zákon o Slovenskej televízii. Aj keď možno mať k paragrafovému zneniu isté výhrady, ide o nanajvýš potrebný krok k inštitucionalizácii pôsobenia verejnoprávnej televízie.

Veľké očakávania sa spájajú so spôsobom tvorby orgánov a financovaním STV. Bol najvyšší čas, že sa prekladateľ zákona - ministerstvo kultúry - prebudilo a urobilo to, čo malo urobiť pred dvoma rokmi. Situácia, najmä finančná, ale i morálna sa neriešením problémov zhoršila. Konečne sa pristupuje k aktom, ktoré bolo treba urobiť bezpodmienečne a nemali sa viazať na konkrétne osoby.

Akú chceme STV?

Prvou otázkou, ktorú si musíme položiť, je, či vláda a parlament verejnoprávnu televíziu chcú a sú ochotní pre to niečo urobiť. Lebo odpoveď na otázku, či ju Slovenská republika potrebuje, je jasná: áno. Peter Breiner hovorí, že v Kanade verejnoprávna televízia nie je a ide to. V Kanade ide všeličo a u nás nie. A práve to je jeden z dôvodov, prečo má náš občan právo na mediálne produkty, ktoré sú nekomerčné, alebo sú komerčné len treťoplánovo: objektívne a vyvážené informácie, ušľachtilé národné a svetové umelecké diela, programy pre národnostné, náboženské, kultúrne a ďalšie menšiny.

STV je národná inštitúcia, symbol národnej a kultúrnej suverenity, je najmasovejším a najkomunikatívnejším prostriedkom odovzdávania a zveľaďovania hodnôt, na ktorých stojí, presnejšie, mala by stáť naša spoločnosť - na hodnotách humanity, demokracie, vzťahu k vlasti, jej tradíciám, vzdelaniu, kultúrnej vyspelosti občanov. Vzdať sa tohto poslania, a to čo i len na jednom z programov, by bolo rezignáciou na národnú budúcnosť slovenskej kultúry a s trochou odvahy sa dá povedať, že aj demokracie.

Nie je na predaj

Verejnoprávnu televíziu si, na rozdiel od komerčnej, nemožno kupovať ani po malých, ani po veľkých kusoch. Predseda Slovenského syndikátu novinárov Ján Füle sa vo februárovom čísle Fórumu pozastavuje nad apriórnym zamietaním privatizácie druhého programu. Pomáha si analógiou - keď sa dá privatizovať Slovnaft, prečo nie aj druhý program STV. Myslím si, že práve preto, lebo národná televízna stanica a televízny okruh má pre spoločnosť iný význam ako fabrika, čo ako veľká.

Máme súkromné bezpečnostné služby, ktoré chcú rásť. Prečo im nenecháme sprivatizovať policajný zbor? Preto, lebo SBS nepôjdu do ulíc robiť poriadok voči vandalom, pátrať po organizovanom zločine, či vrahoch. Máme súkromné banky. Prečo neodštátnime Národnú banku Slovenska? To je vecou štátnej polície. Komerčné banky sa nestarajú o zdravie meny a peňažný obeh. To je kompetenciou a povinnosťou ústrednej banky.

Vrcholí atmosféra "reformného" pohonu na štát. Áno, štát musí slúžiť občanom, má byť čo najlacnejší, najmenší. Ale občanom musí niekto zaručiť ich osobnú slobodu, bezpečnosť, vzdelanie, informácie a ďalšie práva garantované ústavou. A verejnoprávna televízia musí mať pred sebou občana, nie zisk. Ani moc, lebo rizikom je aj mediálna politická manipulácia, keď sa úspešne z čierneho robí biele, z hlupáka intelektuál a naopak. Všetko nasvedčuje, že vplyv súkromných televízií ako nástroja politiky nebude klesať, no výrazne rásť.

Klamstvá o politike v médiu

Najmä po udalostiach na Kavčích horách sa dvíha heslo dostať z verejnoprávnej televízie politiku. Je to heslo falošné, a kto ho hlása, vedome alebo nevedome klame. Politika do televízie patrí a nikto ju odtiaľ nedostane. Ide o to, či tam pôjde otvorene, čestne, alebo cez zadný vchod. Politické strany, ktoré majú a budú mať na riadenie STV vplyv, si ale nesmú mýliť svoju úlohu - ich nominanti nie sú v Rade STV na to, aby tam ošetrovali partajné záujmy, no aby dbali na objektivitu a verejnoprávnosť televízie. S tým som bol do Rady nominovaný a zvolený aj ja, a práca v doplnenom orgáne ukazuje, že takto k povinnostiam pristupujú i ďalší členovia. Apolitickosť sa dokazuje konkrétnymi skutkami, rozhodnutiami, nie spôsobom nominácie. Najväčšie farizejstvo sa tlačí cez tzv. apolitické inštitúcie. Ich predstavitelia sa tvária ako anjeli, nad vecou, ale mnohí sú politikou a biznisom súvisiacim s televíziou úplne predchnutí.

Viac ako pred politikou treba STV chrániť pred parciálnymi záujmami. Mimoriadne aktívne si počínajú organizácie združujúce televíznych a filmových tvorcov. Obmedzenie pôvodnej tvorby, ktoré ich v poslednom desaťročí postihlo, je škoda na celej slovenskej kultúre, v mnohých ohľadoch nenahraditeľná. No možnosť uplatňovať svoje záujmy cez zastúpenie v kontrolnom orgáne STV je nehoráznosť. Ministerstvo kultúry v návrhu zákona nepovažuje tvorivú a teda zárobkovú činnosť v STV za prekážku členstva v Rade STV! Generálny riaditeľ STV môže byť vystavený tlaku na realizáciu projektov, v ktorých sú angažovaní aj členovia Rady STV. Z tohto súdka je i ďalší zvrátený návrh: generálny riaditeľ sa má voliť tajne, ale odvolávať verejne. Model je známy: rozsiahla mediálna kampaň na škandalizáciu generálneho riaditeľa a rady vytvorí pre verejné hlasovanie akurátnu atmosféru!

Vlny výmen

Slovenská televízia je vo veľmi zlej situácii a sotva sa dá označiť niektorá oblasť za aspoň trochu uspokojivú. Príčin je veľa, ale možno vyčleniť primárne. STV za posledných jedenásť rokov ničili prevratné zmeny, ktoré deštruovali i funkčné prvky v organizačnej štruktúre, masovo sa vyhadzovali tvoriví pracovníci, ktorí nevyhovovali novým pánom.

Na týchto vlnách sa veľa ľudí priživovalo, lebo zakaždým sa rozhádzala šachovnica a po kráľovi a kráľovnej sa znova rozostavovali aj pešiaci, strelci i kone. V obmedzenom priestore to bola pre interných i externých tvorivých pracovníkov nová príležitosť presadiť sa. To je prirodzené a zákonité, nič proti tomu, ale príčinou to je. Podľa môjho názoru bola však výsostne odôvodnenou výmena politicky najexponovanejších pracovníkov spravodajstva a publicistiky z Kubišovej éry, lebo taká miera servilnosti a hlúposti nemá ani v tomto problémovom politickom priestore obdobu. Iná vec je, že forma, ktorou sa ich eliminácia uskutočnila (trestnica na 28. poschodí) bola nekultúrna, nezodpovedala civilizovanému riešeniu pracovnoprávnych záležitostí. Hlad po pomste nebýva najlepším radcom víťazov. V personálnej oblasti, okrem čistiek, postihli STV aj odchody kvalitných tvorivých pracovníkov do nových komerčných televízií.

Začiatok a koniec: peniaze

Druhou vážnou príčinou dnešného stavu sú peniaze. Slovenská televízia má rozpočet necelé dve miliardy slovenských, Česká televízia sedem miliárd českých korún. Prejavuje sa efekt malej krajiny - požiadavky na rozsah a kvalitu vysielania sú takmer rovnaké, no počet koncesionárov polovičný, reklamný trh je ešte menší. Slovenská zvláštnosť: od polovice 90. rokov prestala STV plniť verejnoprávne poslanie a stala sa slúžkou aktuálnej moci, pričom jej poslanie objektívneho pozorovateľa do istej miery prevzala TV Markíza. Tento faktor, kapitálové vybavenie a zákonmi, štátnymi a kvázištátnymi predpismi zviazané ruky STV jej umožnili uchytiť sa u divákov veľmi pevne. Chudorľavá STV nemôže s Markízou súťažiť a na reklamnom trhu sa prejavuje neformálny monopol Markízy. STV viaže i nevýhodná zmluva s reklamnou spoločnosťou IP, ktorú bývalé vedenie podpísalo v posledných dňoch pred núteným odchodom. Výsledkom je, že výnos reklamy sa znížil zo 198 miliónov Sk v roku 1999 na 138 miliónov v roku 2000. Navyše, podiel STV na trhu reklamy je približne polovičný, ako by jej podľa sledovanosti patrilo.

Príjmy STV nestačia ani na súčasné prakticky núdzové vysielanie a výrobu. Jednou z príčin sú vysoké náklady na telekomunikačné služby, ktoré sa pred štyrmi rokmi výrazne zvýšili. Vyššie náklady ju zaťažili, pričom Slovenské telekomunikácie použili a používajú zvýšené výnosy podľa vlastnej vôle. Vôbec ST a ľudia okolo nich sa správajú tak, akoby chceli dostať STV na kolená a aby čo najskôr prišla nejaká forma konkurzu, exekúcie, predaja pohľadávky a pod. Pritom štát je 49-percentým akcionárom!

Takmer miliardový dlh

Dlh STV voči ST narástol na takmer jednu miliardu. Asi 700-800 miliónov by sa malo uhradiť z privatizačných výnosov vlády. Črtalo sa pritom jednoduchšie a čistejšie riešenie: predať ST bez pohľadávok voči STV a SRo. Nestalo sa tak, navyše minister Jozef Macejko podpísal s novým nadobúdateľom 51 percent akcií - Deutsche Telekom zmluvu, v ktorej je termín úhrady dlhu jeden rok, hoci vláda uznesením z 21. júna 2000 určila čas splatenia tri roky.

Ročný schodok hospodárenia STV sa pohybuje okolo 300 miliónov korún. Pritom asi na 400 miliónov ročne STV vyčísľuje stratu, ktorá vyplýva z oslobodenia dôchodcov, telesne postihnutých a pod. od platenia koncesionárskych poplatkov. O týchto oslobodeniach rozhodol zákonom štát, no na rozdiel od Železníc SR alebo SAD, ktoré tiež vykonávajú služby vo verejnom záujme, STV zo štátneho rozpočtu kompenzácie nedostáva. Stala sa tak súčasťou sociálnej siete, hoci jej to neprináleží.

Ťažisko finančných problémov STV je mimo nej - spočíva v legislatívnom rámci, vzťahu k štátnemu rozpočtu, nevyjasnených majetkových pravidlách, daňových podmienkach a ďalších faktoroch. Značné rezervy sú aj vnútri STV - v jej riadení, otáznom vynakladaní prostriedkov do externého prostredia, využívaní racionalizačných možností a ďalšie. Odhadujem, že mimo STV tkvie 85 percent podielu finančných problémov, v jej vnútri 15 percent. Preto je prvoradé systémové riešenie vládou a parlamentom, potom sa možno drobnohľadom pozrieť na manažment a vnútorné rezervy.

Nedostatok razancie

Slovenská televízia sa porovnáva so Slovenským rozhlasom, ktorý je najdôveryhodnejšou mediálnou inštitúciou. Prečo to tam ide a tu nie? Prevádzka SRo je lacnejšia, nekrúti sa tam toľko peňazí a záujmov. Druhá príčina sa mi vidí oveľa podstatnejšia. V rozhlase sa uplatňuje väčšia kontinuita v personálnej oblasti, koncepčnosti, finančnom hospodárení. STV je organizačne deštruovaná, čakajú ju podstatné zmeny, a to všetko v absolútnom finančnom nedostatku.

Existujú kanály, ktorými unikajú peniaze. Konštatovala to aj vnútorná kontrola. Po vyše ročnom tápaní začalo vedenie podnikať konsolidačné opatrenia. Dá sa mu vyčítať, že všetko robí neskoro a pomaly. Je nerozhodné, no vo vedomí, že vnútrotelevízne mlyny melú pomaly, ale iste už desaťročia. Zastaviť ich nie je jednoduché. Rozprávať by o tom mohla väčšina z jedenástich ponovembrových riaditeľov, ktorí sa o to pokúšali.

Autor (1953) je podpredseda Rady STV

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama