Nečakajme na čas rátania
Kováci tiahli ulicami Bratislavy a nielen transparenty, ale najmä ich výkriky nútia človeka hlboko siahnuť do svojho svedomia. Hlášky ako "Vy máte na električky, a my nemáme ani na chlieb" adresované Bratislavčanom nemožno brať len ako výbuch emócií. Už pred rokom upozorňoval minister Peter Magvaši, že sú na Slovensku regióny, kde klesá dokonca už aj predaj chleba.
Hoci niektoré zjednodušenia v článku Petra Zajaca-Vanku Drastický dosah fiškálneho štátu (SLOVO č. 6/2001) nemusíme akceptovať, pochod kovákov a iné demonštrácie nám hovoria: toto sme voľakedy v časoch ťažkých sociálnych dopadov už počuli. Zaznieva varujúce zvonenie. Teraz sú to policajné zátarasy a autá, v minulosti nastupovali četnícke kordóny a streľba. Nám zostáva len dúfať, že politicko-mocenská kultúra je dnes iná.
No zúfalstvo ľahko prerastie do zloby a anarchisti si ju môžu vyliať na reštauráciách Mac Donaldu a ostatných "výkladoch" trhovej ekonomiky. Ak odborári dlho hnali nevôľu svojho členstva len proti vláde, teraz im začína svitať, že sa musia pasovať s podnikateľmi-zamestnávateľmi. No naša kapitálotvorná elita sa chová ako na plese Titaniku. Interview Namiesto vládnutia písali čierne knihy (SLOVO č. 5/2001) s Jozefom Majským je toho ilustráciou. Od čias, keď prví Rotshildovci a Rockefellerovci dozreli k zodpovednosti za ekonomiku USA, uplynulo vyše storočie.
Po vyše desiatich rokoch chvastavých poučiek o všeužitočnej ruke trhu, o zodpovednosti priamych vlastníkov, je tu realita: hladové doliny, stále nízka životná úroveň, narastajúce emócie, frustrácia a z nej prameniaca zloba a nenávisť medzi sociálnymi skupinami. Ak podnikateľský sektor dlhuje desiatky miliárd korún na daniach či odvodoch do poisťovacích fondov a dokonca milióny na mzdách za odvedenú prácu, potom nečakajme, že to štát "zatiahne" a zachráni sociálny zmier. Štát sme my, nie "oni", a preto musíme zreteľne vidieť vinníka, spoločne naňho tlačiť a potom sa dočkáme výsledku.
Michal Šuška, Bratislava
