Eutanázia Miru

Kto z vás mal zbytočného štvrť milióna korún a nevedel, čo s ním, mohol si kúpiť lístok na divadelné predstavenie pod názvom Zánik stanice Mir. Pohľad na regulovaný pád ruskej orbitálnej stanice do vôd Tichého oceánu z neďaleko krúžiaceho lietadla ponúkla záujemcom istá nemenovaná firma.
Počet zobrazení: 1521

Kto z vás mal zbytočného štvrť milióna korún a nevedel, čo s ním, mohol si kúpiť lístok na divadelné predstavenie pod názvom Zánik stanice Mir. Pohľad na regulovaný pád ruskej orbitálnej stanice do vôd Tichého oceánu z neďaleko krúžiaceho lietadla ponúkla záujemcom istá nemenovaná firma.

Sledovanie posledných minút existencie legendy svetovej kozmonautiky je vlastne určené dobrodruhom, ktorí radi riskujú. Do odľahlej južnej oblasti Tichého oceánu, vzdialenej rovnako od Austrálie i Chile, padne totiž vo štvrtok s obrovským rozptylom množstvo úlomkov vesmírnej stanice, ktoré nemusia, ale môžu - ako v ruskej rulete - zasiahnuť aj lietadlo so zvedavcami. Mrazenie však majú aj v krajinách, nad ktorými rútiace sa zvyšky Miru poletia.

Pochopiteľné obavy

Pár dní pred riadeným dopadom orbitálneho komplexu môže u chorobne nedôverčivých a nervovo labilných ľudí panika kulminovať. Podľa ruského riadiaceho strediska ide síce všetko podľa plánu, no dlhé roky zatajovania problémov zo strany Moskvy (Černobyľ a pod.) ešte stále prinášajú trpké ovocie. Nehovoriac o tom, že občania viacerých krajín už mali s pádmi vyslúžilých či pokazených vesmírnych strojov zlé skúsenosti. V roku 1978 stratil vtedajší Sovietsky zväz kontrolu nad svojou družicou Kosmos, ktorá sa zrútila na územie severnej Kanady a rádioaktívny materiál z nej sa rozosial po rozľahlej ploche tamojšej prírodnej rezervácie. O rok neskôr americká kozmická stanica Skylab začala pri riadenom zostupe klesať rýchlejšie ako sa plánovalo a jej úlomky zasiahli namiesto oceánu územie západnej Austrálie.

Podobné nehody neobišli ani uplynulé desaťročie. V roku 1991 úlomky ruskej stanice Saljut 7 dopadli na argentínsko-čílske hranice, niektoré z nich len 400 kilometrov od Buenos Aires. Iba o 45 metrov minula v januári 1997 štvortonová palivová nádrž americkej rakety Delta pri dopade v texaskom Georgetowne rodinný domček. Zvyšky palivovej nádrže a spaľovacej komory motoru z americkej rakety vo forme spŕšky železných projektilov zas pokropili vo februári 2000 niekoľko fariem neďaleko juhoafrického Kapského Mesta. Z tohto dôvodu sú pochopiteľné obavy pred dopadom trosiek z Miru, ktoré môžu vážiť až 700 kilogramov. Dokonalou ochranou pred nimi by nebola ani niekoľko desiatok centimetrov hrubá železobetónová stena.

Čo s odpadom?

Základným krokom k vytvoreniu veľkej orbitálnej stanice bolo uznesenie sovietskej vlády z roku 1976, ktoré rozhodlo o vzniku Miru a o 10 rokov neskôr vypustili na obežnú dráhu (na počesť vtedajšieho zjazdu KSSZ) 20-tonový základný blok, ktorý v nasledujúcich rokoch doplnili služobnými a laboratórnymi modulov spoluvytvárajúcimi vesmírny komplex. Hoci mal pôvodne slúžiť len päť rokov, dožil sa pätnástich a za ten čas na svojej palube privítal 105 kozmonautov, ktorí uskutočnili asi 6200 pozorovaní a celkovo 16 500 výskumných úloh. Najmä v posledných rokoch sa však množili závady a komplex občas vypovedal poslušnosť, takže v obave pred možnými následkami nečakanej závady spojenej s následnou neovládateľnosťou Miru, sa ruské vedenie na príkaz premiéra Kasjanova rozhodlo prikročiť k "vesmírnej eutanázii" 140-tonového kolosu.

Nedávno zverejnilo riadiace stredisko výpočty, podľa ktorých by v prípade nekontrolovateľného pádu mohol Mir "pristáť" 23. marca. Je to len zhoda okolností, že pár dní pred riadeným dopadom zvyškov orbitálneho komplexu sa s definitívnou (?) platnosťou určilo, že dňom D bude 23. marec? Obavy dosiaľ panujú, a to najmä v oblasti 5000 až 6000 kilometrov dlhého a 200 kilometrov širokého pásu, v ktorom by malo dôjsť k rozptylu úlomkov. Posledným husto obývaným územím, nad ktorým padajúci Mir preletí, je Japonsko. Profesor Matogava tamojšiu verejnosť neupokojil vyhlásením, že v Tokiu budú vedieť s predstihom 30 minút, kam spadnú trosky. Ani pre nás nie je obzvlášť potešiteľné zistenie, že ak by cielený pád s pomocou brzdných manévrov nevyšiel, mohol by kovový dážď zasiahnuť teoreticky ktorékoľvek územie na juh od 52,6 stupňa severnej šírky (asi od Berlína).

Hoci výkyvy slnečného žiarenia už niekoľkokrát skomplikovali výpočty vedcov pri dopade riadených telies, možno s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať, že trosky Miru nikoho nezabijú, ba nenapáchajú ani žiadne škody. Hádam sa nenaplnia ani obavy fatalistov, že zvyšky stanice prinesú so sebou na Zem vesmírnu kolóniu zmutovaných mikroorganizmov, ktoré môžu spôsobiť ekologický problém. V každom prípade by sa však ľudstvo malo konečne zamyslieť nad tým, ako bezpečne likvidovať kozmický odpad, ktorý robí starosti nielen pri svojom dopade na Zem, ale ohrozuje aj ďalší vesmírny výskum nad orbitom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984