Anketa
Na konferencii s názvom Pôsobenie ľavicovej strany v spoločnosti, ktorú uplynulý týždeň zorganizovala Spoločnosť L. Novomeského a Bratislavský výbor SDĽ, zaznela otázka, či v roku 1998 SDĽ vôbec mala vstúpiť do vládnej koalície. Viacerých účastníkov podujatia sme požiadali o odpoveď.
Jaroslav Chlebo, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí: Politika znamená najmä zápas o politickú moc. A keď sme tento zápas vo voľbách vyhrali, tak musíme preukázať, že abstraktné tézy dokážeme v praxi realizovať. Vzhľadom na to, že názorové spektrum slovenskej spoločnosti je posunuté doprava, vidí sa mi nevyhnutné, aby ľavicový politický subjekt predstavoval prinajmenšom určitú korektúru pri uskutočňovaní viacerých pravicových prístupov v riadení spoločnosti.
Miroslav Beblavý, INEKO: Naša krajina potrebovala v zložitej situácii silnú vládu. Bez účasti SDĽ by nedokázala pohnúť mnohé veci dopredu. Na druhej strane slovenský volič chce riešenia, málokedy mu stačí obnova existujúceho stavu. SDĽ však stavila svoju politiku na tom, že bude niečomu brániť - napríklad spoplatneniu školstva. Hoci ide o legitímnu ľavicovú tému, voličom to zrejme nestačí, lebo chcú, aby sa ponúkali nové riešenia, nielen aby sa blokovali zmeny, hoci ich vnímajú ako pravicové.
Eduard Chmelár, prezident Inštitútu pre solidárnu spoločnosť: SDĽ má problémy najmä stotožniť sa s úspechmi terajšej vlády, ale i pohnúť s vecami dopredu v zmysle vlastných priorít. Tým, že sa podieľa na štátnej moci, pripravila Slovensko o demokratickú alternatívu voči súčasnej vláde. To však neznamená, že by SDĽ teraz mala vyskočiť z rýchlika. Nemá už inú šancu ako dovládnuť a usilovať sa presvedčiť budúcich voličov, že jej obeť, ktorú priniesla do vlády, mala zmysel.
Ján Stena, sociológ: Do vlády v roku 1998 SDĽ mala vstúpiť. Mala však byť na to odborne lepšie pripravená, ináč mala riešiť personálne obsadenie jednotlivých rezortov, nepodliehať ambíciám jednotlivcov, ktorí sa chceli vynímať na viacerých postoch. Svoju politiku mala SDĽ kultivovať tak, aby to naozaj bola politika ľavicovej strany.
Emília Sičáková, prezidentka Transparency International Slovensko: Treba byť predovšetkým konštruktívny. Veľmi jednoduché je byť v politike deštruktívny, ale prísť s návrhmi a realizovať ich, je omnoho ťažšie. My sme sa však vydali na cestu zmien a pristúpili sme k tomu, že ideme budovať čosi, čo má zmysel, čo je potrebné.
Jozef Migaš, predseda NR SR a SDĽ: Naša strana mala ísť do vlády. Bez určitej sily vládnej koalície, ktorá musela mať ambíciu prijať aj ústavné zmeny, by to nebolo možné naplniť. Napokon všetci tvrdili, že zmena je nevyhnutná. Tento obrat musel nastať, lebo keby bolo pokračovalo neštandardné vývojové smerovanie a izolácia Slovenska, tak potom neviem, či by sa to dalo zvrátiť.
Monika Čambáliková, Sociologický ústav SAV: SDĽ pred dva a pol rokom urobila toto taktické rozhodnutie preto, lebo sa cítila byť zaviazaná štandardizovať politickú scénu na Slovensku. No neviem, do akej miery už vtedy reflektovali jej predstavitelia to, že zo strategického hľadiska to pre ľavicovú stranu nebude výhodné. Politickí aktéri však preberajú politickú zodpovednosť. Ide o to, do akej miery sa cítia zaviazaní strane a jej hodnotám a do akej miery povyšujú štátnické poslanie nad straníckymi prioritami. Nebolo však treba veľa politickej prezieravosti na to, aby pochopili, že v dnešnej konštelácii nebude možné realizovať ľavicové princípy.
