Reklama
Reklama

Kto sú naši priatelia?

Každá vojna v dejinách sa skončila víťazstvom jednej a porážkou druhej strany. Uplynulé storočie malo dve svetové vojny, s dvoma označenými víťazmi a porazenými. Tá tretia, tiež svetová vojna, ktorú jej osnovatelia nazvali studenou, má akoby iba koniec. Datuje sa pádom Berlínskeho múra, rozpadom socialistického tábora a Sovietskeho zväzu.
Počet zobrazení: 972

Každá vojna v dejinách sa skončila víťazstvom jednej a porážkou druhej strany. Uplynulé storočie malo dve svetové vojny, s dvoma označenými víťazmi a porazenými. Tá tretia, tiež svetová vojna, ktorú jej osnovatelia nazvali studenou, má akoby iba koniec. Datuje sa pádom Berlínskeho múra, rozpadom socialistického tábora a Sovietskeho zväzu.

Znamená tento koniec vojny zároveň nové chápanie boja? Alebo azda nešlo o nekompromisné ťaženie na oboch stranách? História studenej vojny má svoje etapy otepľovania, ale i tvrdých útokov. Všetky etapy súviseli so vznikom nových technológií (tradične by sme mohli hovoriť o zbraniach), so vznikom nových koncepcií obrany oboch táborov, nových zmlúv o nešírení jadrových zbraní, nových kontrol síl protivníka atď. Nástupom prezidenta Ronalda Reagana a jeho administratívy nastalo obdobie prevahy, už nie vyvažovania síl. Americký prezident svoje vyhlásenia boja proti ríši zla neopieral o rozprávky, ale o poznanie, že je nepriateľ neschopný rovnako tvrdej odpovede, pretože v progresívnych technológiách zaostáva. Samozrejme, ako v každej vojne, i v studenej sa bojovalo na mnohých frontoch, a, samozrejme, nič nie je zadarmo.

Víťazi a porazení

Zásadná otázka však znie: išlo o ukončenie studenej vojny alebo o víťazstvo jednej a porážku druhej strany? Odpoveď je tiež zásadná. Bez ohľadu, či sa nám to páči alebo nie, ocitli sme sa tentoraz na strane porazených. Čo to znamená pre vládnu politiku, čo pre obyvateľov porazených krajín? V akých mantineloch sa môže pohybovať naša politická reprezentácia? Viete si predstaviť, že po víťazstve Spojencov na konci Druhej svetovej vojny by boli nové politické reprezentácie porazených štátov stavali podmienky mieru? Oni mohli iba podmienky mieru prijať. Taký je zákon vojny - veď víťazstvo vždy niečo stojí, preto sa zaň platí, a samozrejme, ten, kto bojoval o víťazstvo, nárokuje si už od pravekých dôb svoju korisť.

Znamená však víťazstvo Spojených štátov a jeho spojencov nad sovietskym táborom zároveň víťazstvo kapitalizmu nad socializmom? A akým? Tým, ktorý hovorí o slobode, rovnosti šancí, bratstve napriek rôznosti rás, či národností? Alebo tým naším, "reálnym", teda vlastne štátnokapitalistickým, v ktorom každé slobodné počínanie bolo v podozrení? Sme ešte schopní reálne, bez predsudkov na jednej a bez nostalgie na druhej strane, posudzovať reálny socializmus?

Keď sa nám, ľuďom, horšie žije, vraciame sa do minulosti a chytáme sa toho obdobia so všetkým dobrým, čo v ňom bolo. Vidíme samých seba ako zabezpečených mocným ochrancom. Možno tam tkvie aj istá (na verejnosti utajovaná) nostalgia za Sovietskym zväzom. A možno ešte i v tom, že sa otvoreného sveta trochu bojíme. Nás učili ruštinu, v bývalom ZSSR si nás vážili a trochu nám závideli životný štandard. Nad každým "Sovietom", nech by bol hoci univerzitným profesorom, mal Slovák pocit prevahy, a ach, aký to bol sladký pocit! Dnes naopak, keď cestujeme čo len do susedného Rakúska, dajú nám pocítiť, že sme z "Ostbloku", úlohy sa vymenili. To všetko je veľmi nepríjemné.

Osvedčený strašiak

Nielen nepríjemná, až dramatická je situácia ľudí, ktorí svoje najlepšie roky majú za sebou a pred sebou iba veľkú neistotu. Ani jedna politická garnitúra nedokázala vnímať ich ľudské poníženie a ponúknuť aspoň patričnú úctu, ak nie lepší život. Naopak, ušlo sa im posmechu a nadávok, že nechápu dnešný svet. Možno sa potom čudovať, že napríklad požiadavky, prichádzajúce zo západnej Európy, vnímajú ako strašný podraz? Dá sa im zazlievať, ak upodozrievajú politikov, že to s nimi nemyslia dobre, keď tlačia krajinu hádam i proti ich vôli do iných zväzkov, než na aké boli zvyknutí? Samozrejme, i tak sa dá, no potom sa nečudujme, že sa kdesi vznáša myšlienka slovanstva, lebo to je akoby overená istota a predovšetkým sila. Nedávno, pri ceste vlakom, som počula od spolucestujúcich: "Čakáme, kedy nás Rusi zase oslobodia..." - bez ohľadu na spoločenské zriadenie či skôr nezriadenie v súčasnom Rusku, bez ohľadu na katastrofálny stav chudoby atď.

Hoci sa studená vojna skončila našou porážkou, neznamená to, že je koniec dejín a pred ľudstvom je už navždy iba pevne nakreslená cesta spoločnosti zisku, väčšiny podriadených a malej hŕstky víťazov. Heslo Proletári všetkých krajín, spojte sa!"je dnes neaktuálne, klasickej robotníckej triedy totiž niet. No spojenectvo ľudí, túžiacich po normálnych dôstojných životných podmienkach, je stále aktuálne. O to aktuálnejšie, že keď ľudia klesajú materiálne, znižuje sa i prah vnímavosti voči biede iného. Zachráň sa, kto môžeš, hoci na úkor ešte slabšieho. A vtedy stačí vypchať starým haraburdím strašiaka, ukázať naň prstom a povedať: "Bite ho, to on je vinný, že sa máte zle!" Osvedčeným strašiakom je človek, ktorý sa čímsi odlišuje. Viditeľná je, povedzme, farba pokožky, neviditeľná napríklad kultúra. Kto je iný, je náš nepriateľ, lebo nám, práve nám uberá životný priestor.

Už žijeme zlý sen?

Spomínam si na televíznu besedu, v ktorej sa moderátor obrátil na známeho básnika-vlastenca s otázkou: "Aký je váš vzťah k Maďarom?" A básnik s úsmevom odpovedal: "Ďakujem za opýtanie, v rodine mám niekoľkých a vychádzame veľmi dobre." Skvelý príklad ako odkliať strašiaka. Veď neexistuje nejaký priemerný či všeobecný Maďar, ako neexistuje všeobecný Róm alebo Vietnamec. Vždy ide to konkrétny človek s menom, kultúrou, dobrými i zlými vlastnosťami. Ešte nikdy nepriateľstvo neprinieslo tým, ktorí nenávideli, lepší život. Nepriateľmi nie sú inak hovoriaci či cítiaci naši blížni, iba systém, orientovaný na zisk bez ohľadu na konkrétneho človeka a bez ohľadu na hodnoty - napríklad mier - kultivované tou najlepšou tradíciou. Tento systém postihuje rovnako Slováka ako Maďara a Róma, ale i Angličana a Francúza či obyvateľa Spojených štátov amerických.

Žijeme v globálnom svete, niet tej sily, ktorá by ochránila základné živly: slnko, vodu, ovzdušie iba nad jednou krajinou, nad jedným kontinentom. Iba spojeným úsilím ľudí v krajinách s rozličnou kultúrou a dejinnou skúsenosťou sa možno pokúsiť o lepší svet. Ani slnku, ani vode, ani vzduchu nezáleží na tom, či na ich ochranu zdvíha hlas Slovák, Maďar, Róm, Európan alebo Američan. Koniec studenej vojny nás síce postavil na stranu porazených krajín, no ako ľudia, vyznávajúci isté hodnoty, máme silných spojencov práve v krajinách víťazných. Veď práve tam silnejú aktivity zamerané na ochranu života na Zemi. Len vtedy, ak sa táto záchrana nepodarí, budeme všetci porazení.

Autorka je šéfredaktorka Rádia Devín Sro

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama