Reklama
Reklama

Trápenia Jurija Gagarina

12. apríla 1961 obletela svet správa, ktorá vyvolala takpovediac celoplanetárnu eufóriu. Štyridsať minút po pristátí chlapčensky vyzerajúceho majora prečítal hlásateľ Levitan správu, ktorá vzrušila celý svet. Koncipoval ju už dnes bývalý plukovník letectva Nikolaj Varvarov, ktorý sa do blízkosti prvého kozmonauta dostal vďaka tomu, že pracoval vo vedení sovietskeho kozmického programu, ktorý sa skrýval pod hlavičkou Ministerstva všeobecného strojárstva ZSSR.
Počet zobrazení: 1307

12. apríla 1961 obletela svet správa, ktorá vyvolala takpovediac celoplanetárnu eufóriu. Štyridsať minút po pristátí chlapčensky vyzerajúceho majora prečítal hlásateľ Levitan správu, ktorá vzrušila celý svet. Koncipoval ju už dnes bývalý plukovník letectva Nikolaj Varvarov, ktorý sa do blízkosti prvého kozmonauta dostal vďaka tomu, že pracoval vo vedení sovietskeho kozmického programu, ktorý sa skrýval pod hlavičkou Ministerstva všeobecného strojárstva ZSSR.

Plukovník Varvarov hovoril s Jurijovým bratom Borisom, so sestrou Zojou, s jeho rodičmi a s Gagarinom sa stretol ešte 48 hodín pred jeho smrťou. O prísne tajnej informácii, že prvý kozmonaut počas letu iba o vlások unikol smrti, rok mlčal. Jurij mu krátko po lete dôverne oznámil, že v záverečnej fáze letu - pri zostupe z obežnej dráhy a vypnutí brzdiacich motorov - sa jeho kozmická loď nebezpečne rozkývala. Táto záhadná rotácia trvala podľa palubných hodín Vostoku asi desať minút.

Predčasná smrť šéfkonštruktéra

Gagarin prezradil, že na Zem poslal o tejto nebezpečnej situácii jedinú informáciu, ktorú adresoval iba technikom, a nie vedúcemu letu. Po dlhšej odmlke, ktorú vyvolali nepríjemné spomienky na let, Jurij pokračoval: "Keď kozmická loď na obežnej dráhe rotovala, myslel som po celý čas na Sergeja Koroľova, ktorý mne, mojej príprave, kozmickej lodi Vostok a celému raketovo-kozmickému komplexu zasvätil celý svoj život. Vedel som, že akýkoľvek núdzový signál, ktorý pošlem Koroľovovi z obežnej dráhy, vezme smrteľne vážne, a bol som rozhodnutý radšej zomrieť, ako ho požiadať o pomoc a zaplatiť za svoj nárek z lode pre mňa tým najdrahším - jeho životom. Zaťal som zuby a povedal som si, nech sa stane, čo sa má stať! Viem, že moje vtedajšie rozhodnutie bolo správne, rotácia po desiatich minútach prestala, let sa stabilizoval a ďalší zostup prebiehal normálne."

Jurij, hneď ako ho krátko po pristátí previezli do Kujbyševa, informoval šéfkonštruktéra o mimoriadnej situácii a oznámil mu svoj zámer napísať o nej do hlásenia o lete. Nasledoval dlhý, pomerne dramatický rozhovor. Išlo o to, či na prvý let padne tieň technickej nedokonalosti, čo by malo za následok nedôveru šéfkonštruktérovi. Koroľov Gagarinovi sľúbil, že uskutoční opatrenia na odstránenie spomínanej vážnej poruchy.

Šéfkonštruktér v onen pamätný večer rozprával Gagarinovi o plánoch sovietskeho kozmického výskumu, o konštrukcii novej vesmírnej lode Sojuz, o orbitálnej stanici Almaz a o ďalších projektoch. Jurija znepokojovali niektoré príhody a udalosti, ktoré počas začiatkov sovietskej pilotovanej kozmonautiky spôsobili ľahostajní ľudia, a tých bolo, žiaľ, veľmi veľa.

O niekoľko rokov neskôr Gagarin ťažko znášal predčasnú smrť šéfkonštruktéra. "Ak mám byť úprimný, Sergeja Koroľova vlastne priviedli do hrobu. Dokonca ani keby ho predčasne a nepochopiteľne neoperovali, po roku 1966 by barbarské správanie sa vierchušky voči sebe dlho nevydržal," povedal okrem iného Jurij Gagarin.

V Brežnevovej nemilosti

V tomto období bol Gagarin uznávanou verejnou osobnosťou a obyčajní ľudia ho úprimne milovali. Systém "rozvinutého socializmu" však ignoroval záujmy a túžby miliónov občanov, ktorí boli nútení hľadať podporu, ale i ochranu pred nespravodlivosťou u takých významných osobností, ako bol Gagarin. Na jeho adresu prichádzali záplavy listov a telegramov s prosbami o pomoc. A tak Gagarin vo svojom voľnom čase ustavične niekoho prosil, žiadal v mene iných. Nastal však okamih, keď sa tieto aktivity prestali páčiť Kremľu a Gagarin začal byť nepohodlný.

Ak napríklad Brežnev akceptoval niekoľko listov adresovaných Gagarinovi s vďakou, neskôr ich prijímal mlčky a o rok už reagoval na list hrdinu Sovietskeho zväzu z Uralu, štvaného byrokratmi úplne inak: "Počúvajte, Jurij, neodvádzajú vás tieto náreky od plnenia štátnych úloh? Mám signály a viem, že ich pisatelia sú väčšinou drzí ľudia a príživníci." Gagarin protestoval, Brežnev sa však podľa Jurija urazil, chytil list a s odporom ho hodil na okraj veľkého stola.

Jurij si toto pohŕdavé gesto vysvetlil ako adresované výlučne jemu a s horkosťou v hlase spomínal: "Vidíte, ako sa to skončilo. Brežnev mi dal jasne na vedomie, aké úzke sú moje mantinely. Ja som však stále slušný človek. Ak si v Kremli predstavujú, že budem hrať úlohu ukážkovej bábiky, veľmi sa mýlia, nechcem ňou byť a ani ňou nebudem!"

Kozmická svadba - pozemský rozvod

Nikita Chruščov listoval v zozname ľudí, ktorých mali vyznamenať za Gagarinov let. Kozmonautovu manželku, skromnú laborantku Valentinu, navrhli na medailu Za vynikajúcu prácu. Chruščov vyhlásil: "To je málo. Opravte to na Leninov rad." Valentína síce tento rad dostala, ale nikdy ho nenosila, pretože si myslela, že si ho nezaslúžila.

Potom nasledovala veľkolepá kozmická svadba Nikolajeva a Tereškovovej, ktorú Chruščov vystrojil ako svetodejinnú udalosť. Tento zväzok, napriek želaniu najvyšších miest, však nevydržal. Valentina uzavrela nové manželstvo s lekárom, generálom Šapošnikovom. Nikolajev ostal sám a doteraz býva vo Hviezdnom mestečku, kde istý čas pracoval v aparáte poslanca - kozmonauta Vitalija Sevastianova.

Kremeľ sa v tom čase intenzívne venoval "kozmickej ikonomaľbe", pretože iných úspechov bolo poskromne. Nádeje vkladané do Kosyginových reforiem sa nenaplnili, skrachoval Chruščovov projekt pestovania kukurice, export komunizmu za more sa zmenil na kubánsku krízu, ktorá takmer prerástla do svetovej jadrovej katastrofy.

Ostávalo jediné náboženstvo - úspechy v kozme, ale jeho prví apoštoli sa nechceli podobať svätcom na obrázkoch. Gagarin musel v krymskom sanatóriu vo Forose skákať z balkóna zdravotnej sestry Ani, čo malo za následok operáciu a nevyhnutnosť nosiť umelé obočie. Keď Titovovi zakázali, aby šiel na dovolenku svojou čestne získanou "kozmickou" volgou, unikol sledovačke KGB a stratil sa náčelníkom. Boli mladí, nedalo sa predvídať, čo urobia a rozhodne nechceli, aby ich životy riadil ústredný výbor.

Od tých čias uplynulo veľa rokov. Dnes si už nevieme predstaviť, aby riaditeľ Ruskej kozmickej agentúry Jurij Koptev organizoval pochybné svadby. Sú jednoducho iné časy a iný prístup ku "hviezdnej sláve". Veď málokto si už spomenie na mená kozmonautov, ktorých má dnes Rusko na obežnej dráhe.

Kozmonautika už stratila nádych romantiky, je to povolanie ako každé iné. Možno to spôsobil rok 1991, rozpad ZSSR a všetko, čo s tým súviselo. Veľkú ranu rozvoju sovietskej kozmonautiky zasadil Brežnevov nápad urobiť z nej "politické povozníctvo", keď na úkor vedeckých a praktických úloh vozili na obežnú dráhu celý spriatelený socialistický tábor a navyše aj kozmonautov z rozvojových krajín, Indie a Afganistanu. Tí, čo sa na letoch zúčastnili, boli síce ovenčení kozmickou slávou, no po období stagnácie ostali každý sám so svojimi problémami - občianskymi, ekonomickými i politickými.

Dôchodcovia vo Hviezdnom mestečku

Každý z kozmonautov si potom zvolil vlastnú cestu. Otvorene komunistické postoje pred časom zastávali Svetlana Savická a German Titov. Druhú, elitnejšiu skupinu predstavujú generáli kozmu. Dostali sa na veliteľské a riadiace vedecké pozície. K nim patrí veliteľ Strediska pre prípravu kozmonautov Piotr Klimuk, námestník riaditeľa vedecko-výrobného združenia Energija Valerij Riumin, náčelníci akadémií Žukovského a Možajského - Kovalionok a Kimik, generál Vasiutin z Gagarinovej akadémie. Niektorí sa dali na kozmický biznis.

Existuje ešte jedna skupina obyvateľov Hviezdneho mestečka - dôchodcovia, ktorí si v kozme odslúžili svoje, ale neuplatnili sa ani v politike, ani v biznise. K nim patrí Šonin, Pilipčenko, Ďomin a ďalší.

Veteráni kozmu si vylepšujú skromnú životnú úroveň vo svojich záhradkách a záhumienkoch. Neďaleko Hviezdneho mestečka je záhradkársky spolok, ktorý má 140 záhonov po šiestich ároch. Z potu tváre si tu prilepšuje na chlieb každodenný generál Šatalov, ale aj vdovy po kozmonautoch Valentina Gagarinová a Tatiana Beliajevová. Valentina sa stará o výchovu svojej vnučky Káte, ktorá študuje na strednej škole. Gagarinove dcéry už dávno vyrástli a osamostatnili sa. Jedna pracuje v Puškinovom múzeu výtvarných umení a druhá prednáša na Plechanovovom ekonomickom inštitúte.

Generál-majorka Valentina Tereškovová je šéfkou Spoločnosti pre kultúrne kontakty Ruska so zahraničím. Nedávno v tejto funkcii navštívila aj Bratislavu, keď tu začalo pôsobiť Ruské kultúrne centrum.

Starousadlíci v mestečku tvrdia, že napriek všetkým trápeniam doby, do oddielu kozmonautov prijímajú ľudí, ktorí sa nielen svojím správaním, ale aj charakterom ponášajú na tých prvých z Gagarinovho odvodného ročníka.

Hypotézy o príčinách smrti

Od tragického skonu prvého kozmonauta sveta Jurija Gagarina, ktorý zahynul pri tréningovom lete s podplukovníkom Vladimirom Serioginom 27. marca 1968, sa už vyrojilo veľa verzií o príčinách tejto havárie. V ZSSR sa svojho času rozšírili fámy, že Gagarin bol opitý, že havária bola zinscenovaná, až po špekuláciu, že príčinou Gagarinovej smrti bolo UFO. Vyslovila sa aj hypotéza o prítomnosti lokálnej geofyzikálnej rezonancie, pre ktorú vedci používajú skratku LGR.

Pôsobenie tejto tajomnej sily údajne podstatne zhoršuje motorickú a duševnú činnosť človeka, ktorý stráca schopnosť primerane zhodnotiť situáciu a prijať správne rozhodnutie. Ide o stav, v ktorom človek akoby znehybnel. Je to situácia veľmi nebezpečná pre pilotov, veliteľov vodných plavidiel, dispečerov a operátorov jadrových elektrární. Doteraz sa podarilo vypracovať algoritmy pre prepočty LGR v minulosti i v budúcnosti. To dáva možnosť vysloviť otázku, či dokážeme vysvetliť podobné katastrofy v minulosti a prognózovať ich do budúcnosti.

Vedci, ktorí skúmali súvislosti s posledným letom Jurija Gagarina, zistili, že až do chvíle pádu lietadla všetky jeho letové systémy fungovali dobre. Podľa počítačovej analýzy však 27. marca 1968 približne od 10.45 do 11.15 moskovského času mala pôsobiť osobitne silná LGR v okolí obce Kiržač, v pásme tragického Gagarinovho letu. Dnes niet pochýb, že hlavnou príčinou havárie bolo úplné, hoci dočasné zlyhanie posádky pri pilotáži lietadla. Vyrátaná LGR mala mať takú nebezpečnú frekvenciu, ktorá mohla ľudí nachádzajúcich sa v tejto zóne priviesť do bezvedomia. Ak sa potvrdí hypotéza o LGR, vysvetlí to všetky záhady okolo posledného Gagarinovho letu.

Ruskí vedci takto vysvetľujú výbuch v ruskom jadrovom závode v Arzamase, či katastrofu amerického raketoplánu Challenger 27. januára 1986. Otrasným zážitkom pre divákov bol na leteckom dni v talianskom Trevise 9. septembra 1990 tragický koniec ruského leteckého esa Rimantisa Stankiavičusa. Pri vysokej pilotáži sa jeho stíhačka doslova zapichla do zeme. Podľa očitých svedkov, ale aj videozáznamu, akoby stroj pilotoval niekto iný, len nie preslávený stíhač, nebol to jednoducho jeho "rukopis". Počítačová analýza potvrdila hypotézu, že v tom čase pôsobila v oblasti letiska v Trevise silná lokálna geofyzikálna rezonancia, ktorá možno ovplyvnila stav pilota, ako aj funkcie pohonných jednotiek stíhačky.

Autor (1933) je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama