Neľahké vyrovnávanie sa s minulosťou
Je to vlastne našou špecifikou, že na rozdiel od iných krajín (napríklad Česka) iba dva procesy možno charakterizovať ako vyrovnávanie sa s minulosťou. V prvom prípade ide o Alojza Lorenca, ktorý až do konca roku 1989 riadil Štátnu bezpečnosť.
Možno síce do značnej miery akceptovať jeho argument, že sa ŠtB už v tom čase podstatne líšila od svojej predchodkyne v 50. rokoch. Generál Lorenc zdôrazňuje profesionalitu svojej činnosti a okolnosť, že inštitúcie tohto druhu má každý štát, bez nej by nemohol existovať. Nepochybne takéto inštitúcie treba mať pod prísnou kontrolou, pretože často tým, že sa musia utajovať, zároveň vždy znamenajú isté nebezpečenstvo pre demokraciu.
Bezdôvodné zatýkanie a velezrada
Lorencovi sa dokázalo, že ŠtB v čase, keď ju viedol, bez dôvodu zatýkala predstaviteľov vtedajšej opozície. Nezriedka sa stávalo, že zaistených po výsluchu odviezli do neobývaných oblastí. Lorenc by si svoj trest už bol býval dávno odpykal, ale využil rozpad ČSFR a kauza sa ťahá dodnes. Ťažko odhadnúť, aký a či vôbec dajaký trest napokon dostane.
Bývalý šéf ŠtB o svojom súčasnom svetonázore nehovorí prakticky nič. Zato Vasil Biľak zdôrazňuje, že proces s ním je vlastne politicky zinscenovaný, pretože ho nebudú trestať za skutočné trestné činy, ale za vernosť ideám, ktoré po celý život obhajoval. Navyše bývalý tajomník ÚV KSČ má 84 rokov, takže súdny proces s ním má charakter mimoriadne veľkej trápnosti. V prípade amnestií, milosť pre svoj vysoký vek dostávajú oveľa mladší. Lenže, trestný čin, z ktorého ho obviňujú, patrí k tým najťažším - velezrada. Biľak je jedným zo signatárov tzv. pozývacieho listu. Keď 21. augusta 1968 vojská piatich krajín Varšavskej zmluvy okupovali ČSSR, najmä sovietske oznamovacie prostriedky tvrdili, že sa tak stalo na základe žiadosti skupiny popredných československých predstaviteľov. Avšak tým, čo sa pýtali, kto vojská pozval, odpovedali, že ide o provokačnú otázku a že bude lepšie, ak ostanú ticho. Je veľmi zaujímavé, že žiaden významný československý politický činiteľ nemal po celé dve desaťročia odvahu sa prihlásiť k tomuto "záslužnému" skutku. Vlastne bola tu istá výnimka…
Vasil Biľak napísal pamäti, z ktorých úryvky uverejňovala pred rokom 1989 Nedeľná Pravda. Zrazu sa s tým prestalo. Všeličo sa pošuškávalo, no až neskôr sa ukázalo, že pamäti obsahovali také pasáže, že pri určitej interpretácii sa mohli považovať za doznanie. Biľak po novembri 1989, teda v čase, keď jeho pamäte vydali knižne a predávali ich na uliciach, tvrdil, že ide o podvrh.
Koniec nádejí
V roku 1992 prvý ruský prezident Boris Jeľcin odovzdal československému prezidentovi Václavovi Havlovi text v obálke s nápisom Nikdy neotvoriť. Išlo o spomínaný pozývací list, podpísaný Drahomírom Kolderom, Antonínom Kapekom, Oldřichom Švestkom a tiež Vasilom Biľakom. Takýto spôsob uloženia listu a zároveň Biľakovo zapieranie, že ho podpísal (vraj sa pri policajnom vyšetrovaní priznal, no v súčasnosti opäť zapiera), potvrdzujú názor, že moskovské vedenie i on si veľmi dobre uvedomujú, že šlo o velezradu. Samozrejme, tento list nebolo príčinou príchodu vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy. Sovieti ho asi chceli mať ako dokument pre nepredvídané prípady. Napriek tomu, že bolo krajne nepravdepodobné, že by západné mocnosti zasiahli, nebolo to úplne vylúčené. Bol by tu naporúdzi dôkaz, že sa to stalo na žiadosť československých predstaviteľov. Sú tu isté okolnosti, ktoré nasvedčujú, že proces s Biľakom je istým kruhom neveľmi príjemný. Minulosť, ktorú reprezentuje, sa v porovnaní s dneškom nezdá už byť taká otrasná. Je jasné, čo by Biľak asi na procese hovoril, z minulosti by sa snažil preniesť na našu nie veľmi radostnú súčasnosť…
Je tu však generácia, pre ktorú august 1968 znamenal koniec nádejí. Potom prišla normalizácia a s ňou spojené čistky. Biľak tvrdí, že sa strana vtedy zbavila karieristov. Nie je to pravda, zbavila sa všetkých odvážnych, ostali zväčša poslušní a zbabelí. Povestná "červená knižka" sa stala nie svedectvom o svetonázore, ale priepustkou k lepšie plateným miestam. V 20. storočí nášmu národu niekoľko ráz lámali chrbticu, za maďarizácie, za vojnového slovenského štátu, za mnohých povojnových čistiek. Možno sa aspoň raz zúčtuje s minulosťou.
