Verejná správa na križovatke
Za jednu z hlavných úloh, ktoré Nevyhnutnosť vložila súčasnej koaličnej vláde do vienka pri jej narodení, bola reforma verejnej správy. Do parlamentných volieb síce ostáva ešte poldruha roka, ale už dnes je jasné, že sa dovtedy tento projekt nepodarí v celom rozsahu uskutočniť.
Už sa hovorí o redukcii reformných krokov či o viacerých etapách. Príčinou nie sú ani tak zásadné rozpory medzi názormi odborníkov na tento proces, ako skôr prestrelky medzi jednotlivými subjektami vládnej koalície a úzke stranícke či osobné záujmy. Tento boj Kto z koho a proti komu, žiaľ, s blížiacimi sa voľbami bude naberať na obrátkach. Hoci v predvolebnom období politici najviac sľubujú, najťažšie prijímajú principiálne rozhodnutia. Už iba pre to, lebo niektoré môžu byť pre časť populácie a tým aj voličstva nepopulárne a škoda stratiť čo len jeden hlas.
Šestnásty raz za tisíc rokov
Od 11. storočia do Prvej svetovej vojny sa na Slovensku uskutočnilo - povedané súdobým jazykom - päť hlavných reforiem verejnej správy. V minulom storočí ich bolo až desať! Veď stačí, ak si zoberiete svoj životopis. Zistíte, že ste sa narodili, chodili do školy, bývali a pracovali v množstve rozličných okresov a krajov bez toho, aby ste sa presťahovali čo len do inej ulice. Pravdupovediac, čím ďalej, tým bola verejná správa horšia a neprirodzenejšia. Ak by sme sa v tomto ohľade mali držať tradície z 20. storočia, tak sa môže stať, že nielen zmenou režimu, ale i po každých parlamentných voľbách nám hrozí iné riešenie tohto problému. Ešte sa vládna koncepcia ani neocitla na stoloch poslancov a už teraz sa opoziční lídri vyhrážajú, že ju po príchode k moci zrušia. Vodca HZDS-ĽS hovorí o ôsmich vyšších územných celkoch (VÚC), národniari o modeli 3+1 a šéf Smeru sa nechal počuť, že za súčasnej situácie je decentralizácia štátu nevhodná, treba s ňou počkať na lepšie časy.
Škoda, že sa Slovensko pre hlúpe politikárčenie potáca okolo jedného bodu, hoci štart - v podobe progresívneho zákona o obecnom zriadení z roku 1990 - bol na stredoeurópske pomery veľmi úspešný. Po územno-správnom členení z roku 1996, v ktorom sa i "zásluhou" vtedajšej opozície objavilo množstvo nefunkčných okresov, tretia Mečiarova vláda predložila návrh zákona o samospráve druhého stupňa. Išlo v podstate iba o kamufláž, pretože samosprávne orgány VÚC nemali disponovať nijakými dôležitými právomocami, ich finančné krytie viselo vo vzduchu a boli by sa stali iba pozlátkom pre zdanie demokratického spravovania vecí verejných na regionálnej úrovni. Rada Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS) označila tento návrh vo svojom oficiálnom stanovisku za dehonestujúci. Negatívna odozva zaznela aj "dole", od zástupcov samosprávy za Mečiarove hnutie nevynímajúc. Diskusia o tomto probléme na parlamentnej pôde sa preto našťastie zastavila a čakalo sa na novú vládu.
Zázrak sa nekonal
Ani po dva a pol roku sa primátori a starostovia nedočkali zázraku. Na svojom XI. sneme uplynulý týždeň síce uvítali, že NR SR nedávno konečne schválila odkladané zmeny Ústavy SR, ktoré o. i. upresnili postavenie a pôsobnosť samosprávy VÚC, no aj bez tejto novely vláda a zákonodarný zbor mohli prijať už celý rad legislatívnych opatrení. Delegátov potešilo, že na vláde v predvečer ich rokovania padlo dlho očakávané rozhodnutie o počte VÚC, vďaka čomu v takejto zásadnej otázke nepôjde do NR SR alternatívne znenie, ako i to, že horúci zemiak v ostrých hádok o sídlach budúcich regiónov vláda neprehodí samosprávam. Ale to hlavné - výpočet konkrétnych kompetencií, ktoré majú prejsť zo štátnej správy na samosprávu prvého a druhého stupňa - ešte stále ostáva vo hviezdach.
Nebolo hádam na sneme prejavu, v ktorom by delegát nezdôraznil, že počet, hranice či sídla budúcich VÚC považuje až za druhotnú záležitosť. Veď aj požiadavky Európskej únie voči územnej samospráve sa neopierajú o veľkosť regiónov, či počet ich obyvateľov, ako sa dakedy chybne argumentuje. Stačí letmý pohľad na mapu európskych regiónov, kde pomaly už len Slovensko a Albánsko sú namaľované sivou farbou, lebo všade inde takéto územné celky majú. Ide predovšetkým o "charakter orgánov na základe uplatňovania princípov subsidiarity, decentralizácie a deetatizácie, demokraticky zvolenej moci, legislatívnej a finančnej samostatnosti", ako v úvodnom prejave na sneme pripomenul predseda ZMOS-u, hosť marcového Klubu nového SLOVA Michal Sýkora. Nebolo to vinou tejto organizácie, ktorá reprezentuje 2765 (z 2922) obcí a miest, že sa reforma verejnej správy v súčasnom volebnom období neuskutoční v celom rozsahu. Zavinili to politické subjekty, ktoré otáľali s prijatím zásadných rozhodnutí, a neochota ústredných orgánov štátnej správy - ministerstiev pristúpiť k principiálnej decentralizácii kompetencií, financií a politickej zodpovednosti. Ukázalo sa, že napriek opakovaným deklaráciám o nevyhnutnosti urýchlene spustiť reformu, majú na to nielen politické strany, ale i jednotliví členovia vlády rozličné názory.
Čo? Za čo? Kedy?
Predseda NR SR Jozef Migaš na sneme konštatoval, že v reforme verejnej správy ako v jednej z najkomplikovanejších súčastí transformácie celej spoločnosti, sa nesmie pripustiť živelnosť ako v privatizácii. Kritizoval autorov koncepcie a za ňu zodpovedných vládnych činiteľov, že nepostupovali podľa logiky. Teda, aby bolo odovzdávanie kompetencií zo štátnych orgánov na samosprávy súbežné s procesom zmien finančných tokov, vrátane daňovej reformy, a aby sa súčasne riešil prevod majetku na mestá, obce a regióny. Predseda SDĽ odsúdil myšlienku, aby sa kompetencie stali len prílohou k zákonu o prenesení právomocí. "Čo? Za čo? A kedy?" zdôraznil J. Migaš, "na tieto otázky sme zatiaľ ešte nedostali jednoznačné odpovede." Situácia je taká, že ani tak oslavované rozhodnutie vlády 12+12 z 1. apríla 2001 sa nezrodilo na základe konsenzu vládnych strán, ale iba bilaterálnych rozhovorov medzi predsedami SDKÚ a SMK Mikulášom Dzurindom a Bélom Bugárom. A to je na jednoznačné prijatie zákonodarcami veľmi málo.
Keby sa podľa starostu Štrby M. Sýkoru odborníci zo ZMOS-u a politici zavreli do dajakej chaty v Tatrách a nechali by predo dvermi egoistické záujmy, za tri dni by celý problém vyriešili. Kto však teraz zaručí, že sa i v NR SR nesústredí politický súboj o počet VÚC namiesto toho, aby sa diskutovalo o obsahu reformy? Dnes sa viac hovorí o jesenných voľbách do samosprávnych regionálnych orgánov a o tom, kto kde bude a nebude županom, ako o tom podstatnom. Vláda a reprezentanti politických strán si to spôsobili síce sami, ale je nesporné, že teraz budú rozhodovať pod tlakom času a tak sa zvýši riziko, že sa dopustia chýb. O to viac sa treba sústrediť na to hlavné a reformu aspoň naštartovať.
