Zlepšiť podmienky tým, ktorí sú zamestnaní
V pracovnom práve zaznamenala laická aj odborná verejnosť niekoľko zmien. Najväčšiu diskusiu vyvolala novela zákona o sociálnom zabezpečení a pripravovaná novela Zákonníka práce, resp. otázka zrušenia dohôd o pracovnej činnosti.
Podľa právnej úpravy platnej do 31. decembra 2000 mali všetky tzv. samostatne zárobkovo činné osoby (SZČO) povinnosť odvádzať dávky nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia bez ohľadu na výšku svojho príjmu. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vznik tejto povinnosti bola existencia oprávnenia na výkon samostatnej zárobkovej činnosti (živnostenský list, koncesná listina a pod).
Najmä kategória živnostníkov, ktorých príjem bol pomerne nízky, často avizovala svoje výhrady voči takémuto ustanoveniu zákona č. 100/1998 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. Hlavným argumentom bolo, že ročný príjem z ich zárobkovej činnosti prevyšovala suma poistného, ktorú mali zaplatiť do Sociálnej poisťovne. Podľa vlastných slov sa tak dostávali do zložitej situácie, ktorú neraz museli riešiť zrušením oprávnenia na výkon samostatnej zárobkovej činnosti. Nehovoriac o osobách, ktoré zo samostatnej zárobkovej činnosti nemali žiadny príjem.
Stotisícové SZČO
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny sa rozhodlo problém riešiť a predložilo návrh zákona upravujúci zmienený stav. Novelou, platnou od 1. januára 2001, zaniká SZČO, ktorých ročný príjem z výkonu činnosti nebol vyšší ako 100 tisíc korún, povinná a vzniká dobrovoľná účasť platiť dávky nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia. Znamená to teda, že poistné je možné zákonom požadovať len od tých SZČO, ktoré samostatnú zárobkovú činnosť skutočne vykonávajú a majú z nej príjem v zákonom ustanovenej výške. Ak u SZČO s príjmom pod 100 tisíc Sk, neodvádzajúcej platby do Sociálnej poisťovne, dôjde k dočasnej pracovnej neschopnosti, nemá nárok na tzv. nemocenské. V prípade nepriaznivej situácie môže takáto osoba požiadať o poskytnutie dávky sociálnej pomoci, bude sa posudzovať ako občan v hmotnej núdzi a dávka sociálnej pomoci sa jej môže poskytnúť do výšky životného minima (plnoletá fyzická osoba 3490 korún mesačne, ďalšia spoločne posudzovaná fyzická osoba 2440 korún mesačne).
Hľadanie zákonnej spravodlivosti
Po tomto rozsiahlom úvode nejednej tvrdo pracujúcej "SZČO" napadne: prečo si teda niekto zakladá živnosť, ak sa ňou nedokáže adekvátne uživiť? Prečo za zamestnanca, ktorý zarába čo len minimálnu mzdu, musí jeho zamestnávateľ odvádzať dávky do Sociálnej poisťovne povinne a ten, kto vlastní živnostenský list a zarába rovnako ako spomínaný zamestnanec, ich za seba odvádzať nemusí? Má opatrenie diskriminačný charakter? Ako prvotná odpoveď musí stačiť konštatovanie, že absolútna spravodlivosť nejestvuje.
Podľa vlastných vyjadrení vychádzalo MPSVaR SR z toho, že hranica 100 tisíc korún bola stanovená ako príjem výrazne neprekračujúci po zohľadnení paušálnych výdavkov a daní výšku minimálnej mzdy. A čo je pre hľadanie zákonnej spravodlivosti podstatnejšie, vraj ho dosahujú spravidla tie SZČO, ktoré takúto činnosť vykonávajú popri zamestnaní alebo poberaní dôchodku. Teda tí, ktorí si už raz svoje dávky do Sociálnej poisťovne zaplatili. Podľa MPSVaR SR preto nie je opodstatnené ukladať im povinnosť podieľať sa na spomínaných typoch platieb. Okej, môžeme súhlasiť. Ak by sme chceli napomôcť ministerským úradníkom v argumentácii, povedzme, že ich zrejme neteší aktuálne percento nezamestnanosti, a preto sa aj málo zarábajúcim živnostníkom snažia vytvoriť lepšie podmienky na prácu a takto ich odbremeňujú od platieb. Je však zmysluplné udržiavať zamestnanosť za takýchto podmienok? Možno. Túto zmysluplnosť podopiera nádej, že raz sa karta obráti. Porovnanie so zamestnancom zarábajúcim minimálnu mzdu však nestráca na váhe.
Výnimky nie sú výnimkou
Poďme na to aj z druhej strany. SZČO s príjmom nižším ako 100 tisíc korún môžu v prípade sociálnej núdze požiadať o poskytnutie dávky sociálnej pomoci, a tá sa im môže poskytnúť do výšky životného minima. Môže, ale nemusí. Záujemcovia o dávky sa majú hlásiť v mieste trvalého bydliska. Kto bude ich žiadosť o dávky posudzovať? A ak ich nedostanú? Nuž, zrejme im - v prípade, že nepatria do kategórie zarábajúcich si popri zamestnaní alebo medzi dôchodcov - nezostáva nič iné, len platiť si odvody. Vyhliadky na zákonnú spravodlivosť sa po tomto uvažovaní zlepšujú.
Ďalším a posledným argumentom ministerstva hovoriacim v prospech novely je poukázanie na fakt, že aj v skupine zamestnancov jestvuje okruh osôb, ktoré sú vylúčené z účasti na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení, teda neplatia ho povinne, ale ani dobrovoľne. Sú to zamestnanci pracujúci na základe dohody o vykonaní práce, sezónni a kampaňoví zamestnanci, pracovníci na nepravidelnú výpomoc, zamestnanci pracujúci na základe dohody o pracovnej činnosti. Tieto skupiny zamestnancov musia dosiahnuť buď istú výšku príjmu, alebo vykonávať prácu po ustanovený čas na to, aby im vznikla povinnosť hradiť si dávky poistného.
Pracovná činnosť má byť ochraňovaná
Ak si v prípade novely zákona o sociálnom zabezpečení vymieňalo svoje názory MPSVaR SR s poslancom za DS Petrom Tatárom, ktorého návrh napokon neprešiel, otázky dohôd o pracovnej činnosti sa chopili v prvom rade mládežnícke organizácie. Konkrétne Mladá demokratická ľavica (MDĽ) a Občiansko-demokratická mládež (ODM). Pri zrušení dohôd o pracovnej činnosti ide totiž najmä o študentov a dôchodcov, ktorí tento inštitút pracovného práva využívali najviac.
Bez toho, aby bol čitateľ unavený z polemiky o tom, kto má pravdu, uvádzame argumenty, ktoré nám poskytli zástupcovia oboch strán.
