Reklama
Reklama

Máme radi chudobu?

Kto už len by mal rád chudobu? Odpoveď je prirodzená, ak hovoríme o chudobe ako o biede, nie o podstatnom mene chudoba, ktoré zahŕňa biednych ľudí. A čo, ak máme na mysli chudobných ľudí?
Počet zobrazení: 896

Kto už len by mal rád chudobu? Odpoveď je prirodzená, ak hovoríme o chudobe ako o biede, nie o podstatnom mene chudoba, ktoré zahŕňa biednych ľudí. A čo, ak máme na mysli chudobných ľudí? Obávam sa, že odpoveď aj v tomto prípade bude negatívna. Na ospravedlnenie si nájdeme niekoľko dovetkov: Kto pracuje, nie je chudobný. Kto pracovať chce, prácu si nájde... Nielen posledných jedenásť rokov, či celé dve tisícročia novoveku od narodenia Krista, ale zaiste ešte aj pred tým sa človek takto vyväzoval zo zodpovednosti za súcit s chudobnými. Zásadný zlom nastal v prvých rokoch nášho letopočtu. Kristovo účinkovanie bolo doteraz najväčšou revolúciou - veď aj preto ten trpký osud a ukrutné prenasledovanie prvých kresťanov. Nebezpečná myšlienka sa začala šíriť medzi chudobnými, oslovovala tých, ktorí nič nemali a odrazu dostali akoby povolenie na vzburu proti svojmu postaveniu.

Všetky vojny sú iba pokračovaním tohto boja sebectva jednotlivca alebo skupiny proti sebectvu iného jednotlivca či skupiny. Zápasiť s vlastným sebectvom je boj na celý život a len málo vyvolených ho zvládne. Horšie je, ak sa v spoločnosti vytvorí nálada, ktorá zápas pokladá za čosi archaické. Dnešným ideálom je úspech a to predpokladá dravosť, silu, chuť víťaziť. Od vysokých štátnych úradníkov sa vyžaduje, aby vytvárali čo najlepšie podmienky pre tých, čo sú silní a vedia. Veď tí sa najlepšie dokážu postarať aj o tých menej schopných. Známy príklad pravice hovorí: Ak dáme kvalitné krmivo ušľachtilým koňom, na ich výkaloch sa štedro pohostia i vtáky...

Ľavica však ako svoju základnú hodnotu uznáva aj solidaritu s chudobnými. Nielenže sa slovne dojíma nad jej osudom, ale usiluje sa i o nejaký čin. Ministerka Brigita Schmögnerová pred časom prišla s návrhom zvýšiť dane za autá. Boli toho plné noviny, ako chce siahať na to základné, čo občania majú! Pravda bola taká, že ľudí, ktorí vlastnia dokonca felíciu, by sa jej návrh nebol dotkol. Najviac by sa dotkol tých, čo vlastnia najluxusnejšie autá. A tí sú, samozrejme, najsilnejší, pretože ich záujem obhajujú aj vlastníci médií, vytvárajúci verejnú mienku. Najmenej by sa dotkol tých, čo nič nemajú. Možno je ich v tejto spoločnosti najviac, no aká je ich sila?

Moja známa pri pohľade na výplatnú pásku rozhorčene konštatovala, že sama živí dve cigánske rodiny... Nechám bokom otázku, kto živí ju, keďže pracuje v banke, ale aj vám vzkypí žlč, keď si uvedomíte výšku svojich daní? A nepatríte vlastne medzi šťastlivcov? Veď tí, ktorých "živíte", sú oveľa chudobnejší. Česká spisovateľka Halina Pawlovská raz spomenula, ako dala jej mamička dvadsať korún žobráčke. Dcéra ju pokarhala, že žobráčka bude teraz otŕčať ruku každý deň. Na to ju mama odzbrojila konštatovaním: "Ale tá pani nemá pekný život..." Keď poslanec za DS predložil v parlamente - ukázalo sa, žiaľ, že úspešne - návrh novely zákona, ktorou sa od dedičských daní oslobodili aj potomkovia z multimiliónárskych rodín - koľkí z tých, čo sa hlásia k ľavici, mu tlieskali? Lebo ak zdedíme domček, byt, záhradu, prečo by sme mali za to platiť daň? Keď ministerka protestovala, zastávala sa opäť tých najchudobnejších, ktorí nezdedia ani z koláča dieru, zase bolo zle-nedobre.

Takže, máme radi chudobných? Naozaj sa dokážeme s nimi solidarizovať a v ich prospech konať? Asi by sme si mali uvedomiť, že v spoločnosti európskych národov patríme k tým chudobným. A ako sa správame k chudobným my, doma, tak sa k nám môžu správať iní v otvorenom svete, do ktorého sa hlásime.

Autorka je šéfredaktorka Rádia Devín Sro

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama