Zločin blízko nás
Krátko pred poludním prišiel do prízemnej budovy našej redakcie v pomerne rušnej ulici mladý muž s disketou, na ktorej bol článok do čísla. Trvalo naozaj len chvíľu, kým som ho skopíroval a muž odišiel. Vrátil sa o pol minúty rozrušený s tým, že kým bol u nás, ktosi rozbil sklo na okienku auta stojaceho asi 20 metrov od okien redakcie a ukradol mu mobil, dokumenty, peniaze, autorádio.
Na obed som skočil k matke bývajúcej pár ulíc od autobusovej stanice. Povedala mi, že staršiu susedu vo vedľajšej bráne prepadol človek, zrazil ju na zem a zobral jej z tašky všetky peniaze. V okolí sa vraj zvyknú potĺkať všelijaké indivíduá, ktoré (ako počula) chodia z okolia mesta autobusom do Bratislavy a skúšajú si "zarobiť" na drogy, alkohol.
Domov som odišiel z roboty neskôr a pomerne skoro som zaspal. V dome vedľa Starej tržnice, kde bývam, nedávno zriadili v podzemí diskotéku s nočnou prevádzkou, takže hudbu, výkriky a zvady prichádzajúcich a odchádzajúcich návštevníkov počujeme takmer do rána. Nepočuli sme však, ako v tú noc ukradli susedom po vylomení mreže na chodbe tri bicykle schované za skriňou pred bytom.
Všetky tri nepríjemné udalosti, ktoré som spomenul, sa nestali mne, takže by som mohol mávnuť rukou a starať sa o seba. V spomínaný deň a noc sa však uskutočnilo v Bratislave a ostatných mestách Slovenska ešte veľa ďalších krádeží, lúpeží, vlámaní, vrážd. Niektorých ľudí to už privádza do apatie a chápu túto epidémiu ako nutné zlo, kráčajúce ruka v ruke s nástupom demokratizácie, otváraním hraníc, strácaním zábran. Nemožno sa však zmieriť s daným stavom pri pomyslení na to, čo čaká naše deti a vnukov. Ak neopravíme diery v zodpovedajúcej legislatíve a nepostavíme dôraznejšiu hrádzu zločinnosti, čaká nás džungľa s bojom o prežitie. Čo sa ešte musí stať, aby to otriaslo spoločnosťou a zodpovednými na najvyšších miestach?
