Zamestnanie ako náplň života

Za nezamestnaného sa podľa Medzinárodnej organizácie práce považuje človek, ktorý nepracoval v uplynulom týždni za mzdu ani inú formu odmeny, aktívne si hľadá zamestnanie a je schopný nastúpiť do zamestnania v priebehu nasledujúcich dvoch týždňov. Hoci definícia neberie do úvahy evidenciu nezamestnaného na úrade práce, koľkých ľudí na Slovensku by sa týkala uvedená charakteristika? Podľa posledných údajov ich je vyše pol milióna.

Nezamestnanosť je v súčasnosti najakútnejším slovenským problémom v oblasti hospodárskej a sociálnej politiky. Ani po viac ako desiatich rokoch transformačného procesu sa totiž nepodarilo znížiť jej mieru na jednociferné číslo - naopak, tento ukazovateľ stále rastie.

Ak vychádzame z predpokladu, že pre centrálne plánované hospodárstvo bola charakteristická nadzamestnanosť, je samozrejmé, že skôr či neskôr muselo dôjsť k jej znižovaniu, resp. k približovaniu sa normálnemu stavu zamestnanosti. Prepúšťanie bolo sprievodným javom depresie a výsledným efektom tzv. racionalizačných opatrení. A hoci v neskorších rokoch transformácie zaznamenávalo hospodárstvo pozitívne makroekonomické výsledky, ekonomický rast sa na znižovaní nezamestnanosti neprejavil. Týkal sa totiž odvetví, kde nevznikla potreba zvyšovať počet pracovných síl.

Keď sa rušili podniky

Ekonómovia sa zhodujú v názore, že nezamestnanosť na Slovensku nemá cyklický, ale štruktúrny charakter. Ide teda v prvom rade o rozmiestnenie pracovných príležitostí v regiónoch. Regionálny rozvoj je silne diferencovaný, čo sa samozrejme nevyhnutne prejavuje na počte vytvorených pracovných miest. Máme mnoho tzv. monoindustriálnych okresov, teda tých, ktoré sú zamerané na jedno priemyselné odvetvie, a taktiež pomerne veľa poľnohospodárskych oblastí - napriek faktu, že pre Slovensko bolo poľnohospodárstvo vždy tradičným hospodárskym odvetvím. Existencia monoindustriálnych regiónov má za následok veľké úbytky pracovných miest v prípade, že konkrétne priemyselné odvetvie je menej rentabilné, alebo dokonca zaniká. Známe sú prípady podnikov zameraných na oblasti ťažkého priemyslu, strojárstva či chemického priemyslu (Dubnica nad Váhom, Martin, Považská Bystrica), ktoré museli časť alebo celú svoju výrobu zrušiť, alebo sa zamerať na iné odvetvie. Najradikálnejší úbytok pracovných miest v týchto regiónoch spôsobila práve konverzia, ktorá sa uskutočnila v prvých rokoch transformácie. Ťažký priemysel totiž viazal na seba mnoho pracovných miest v iných odvetviach (drevárska, textilná výroba a pod.). Podiel zamestnanosti v poľnohospodárstve klesol počas transformačného obdobia z pôvodných 12 na menej ako 9 percent.

Vzdelanie - predpoklad zamestnania

Ďalším významným faktorom prispievajúcim k zvyšovaniu nezamestnanosti je nevyhovujúca vzdelanostná štruktúra a nízka odborná pripravenosť potenciálnych pracujúcich. Vzdelanostná štruktúra je nevyhovujúca z pohľadu umiestnenia kvalifikovaných pracovných síl v jednotlivých regiónoch. Dochádza k úbytku elít, čoho následkom je aj nedostatočná tvorba pracovných miest. Je to akýsi začarovaný kruh: kvalifikovaní (a najmä vysokoškolsky vzdelaní) mladí ľudia nemajú záujem pracovať v menších mestách či regiónoch, pretože pracovné miesta, ktoré sú tam k dispozícii, nie sú pre nich dostatočne atraktívne. Ale ak tam kvalifikované sily neprídu, región sa nezačne rozvíjať a pracovné miesta nielen že sa nebudú vytvárať, ba práve naopak, budú zanikať. Netreba azda spomínať, aký negatívny a demoralizujúci dosah má nezamestnanosť na mladého človeka.

Podpora vytvárania adekvátnych pracovných miest v regiónoch by mala patriť aj do náplne Ministerstva školstva SR. Práve ono by malo prispieť k tomu, aby sa pri vytváraní nových typoch škôl prihliadalo na potreby toho-ktorého regiónu. Napokon, 45 percent všetkých nezamestnaných tvoria ľudia do 29 rokov. Nenachádzajú vhodnú prácu? Nechce sa im pracovať? Aktívny prístup k práci zo strany uchádzača je nevyhnutný. Najhoršie na tom sú tí, ktorí majú najnižšiu kvalifikáciu a vzdelanie: 27,4 percenta z celkového počtu nezamestnaných nemá ukončené, alebo má ukončené len základné vzdelanie.

Nízke tempo regionálneho rozvoja

O tom, aký je rozvoj regiónov z hľadiska tvorby pracovných miest, svedčí aj fakt, že v samotnej Bratislave je umiestnených 52 percent všetkých podnikateľských subjektov, v ktorých sú prítomní zahraniční investori a podiel podnikateľov - fyzických osôb je okolo 20 percent. Azda by sme sa mohli utešiť tým, že naši susedia v Česku a v Maďarsku majú podobný problém a tamojší rozdiel medzi zamestnanosťou v hlavnom meste a zamestnanosťou v odľahlých oblastiach je priepastný. Zdá sa, že platí: čím ďalej od hlavného, resp. veľkého mesta, tým menej investícií na rozvoj. Rozdiel v zamestnanosti medzi vyspelými a zaostalými regiónmi sa však bude zväčšovať - už teraz je tento pomer v krajných prípadoch 5:35 percent. U nás to bez diaľnic evidentne nepôjde. Okrem nich máme však ešte jednu pomerne veľkú rezervu: zamestnanosť v oblasti služieb. Hoci jej podiel stúpa, ani zďaleka nedosahujeme európske parametre. Chýba mnoho druhov služieb v oblasti cestovného ruchu, stavebníctva či inžineringu. O službách viažucich sa na high-tech ani nehovoriac. Zaznamenali sme azda iba nárast sprostredkovateľských služieb a s nimi aj nárast daňových únikov. Apropó, úniky. Jedným z aspektov tieňovej ekonomiky je aj neregistrovaná zamestnanosť, inými slovami čierna práca. Nikto doposiaľ nevypočítal jej podiel, len sa šepká, že je obrovský. Fenomén tzv. obálkových platov je rozšírený najmä v menších súkromných podnikoch, nakoľko priemerné daňové a príspevkové zaťaženie v roku 1997 predstavovalo okolo 42,2 percenta z celkových nákladov práce.

Ďalšou výčitkou na adresu nezamestnaných je nízka mobilita pracovných síl. Vyššia úroveň mobility je medzi okresmi, horšie je to medzi krajmi. Pomerne častá je aj mobilita pracujúcich do hlavného mesta SR. Namieste sú však obavy, či by podstatné zvýšenie mobility tých, ktorí chcú pracovať, pomohlo k zníženiu nezamestnanosti. Problémom je totiž už spomínaný stály nedostatok voľných pracovných miest na Slovensku.

Vépépéčkari a tí ostatní

A aké sú konkrétne čísla týkajúce sa nezamestnanosti v krajoch? Na konci roka 2000 bolo najviac nezamestnaných registrovaných v Košickom (24,2 percenta), za ním nasledoval Prešovský (21,7) a Nitriansky kraj (21,5 percenta). Už tradične najnižšiu zamestnanosť vykazuje Bratislavský (6,8 percenta), Trenčiansky (12,8) a Trnavský kraj (15 percent).

Keď predstavitelia vlády v plnej šírke pochopili problémy skrývajúce sa za vysokou nezamestnanosťou a zistili, že ich prognózy na jej zníženie sa podstatne odlišujú od reality, vyčlenili prostriedky na vytvorenie tzv. verejnoprospešných pracovných miest (VPPM). Poväčšine išlo o práce pomocného charakteru, ktoré mali prispieť k zníženiu nezamestnanosti a cieľovou skupinou boli tí, ktorí sa podľa zákona považujú za dlhodobo nezamestnaných, teda sú bez práce viac ako jeden rok. Mimochodom, tento nástroj zamestnaneckej politiky sa aktívnejšie začal uplatňovať ešte v roku 1997, nie však v takej miere, ako to bolo koncom roka 2000. Nejeden odborník ocenil ich význam, ale nezabudol podčiarknuť ich krátkodobý charakter, ktorý zníženiu dlhodobej zamestnanosti veľmi nepomôže. Sám podpredseda vlády pre ekonomiku Ivan Mikloš podobné úvahy vyvracal argumentom, že ide predsa o normálny nástroj používaný na stimulovanie trhu práce. Iste, ale to nepopiera krátku životnosť opatrenia. Po krátkom znížení miery nezamestnanosti dosiahla táto v decembri úroveň 17,7 percenta a v januári ešte viac stúpla. Nezanedbateľný "prírastok" v tomto nie veľmi potešiteľnom smere tvorilo aj 11 tisíc pracovníkov VPP, ako aj pracovníkov, ktorí ukončili sezónne práce v oblasti lesníctva, poľnohospodárstva, stavebníctva.

Čo teda s armádou nezamestnaných? Vina sa často hádže na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré vraj neplní svoje úlohy na trhu práce. Nie je to celkom tak. Za vytváranie pracovných miest sú totiž zodpovedné aj a predovšetkým všetky ostatné rezorty, na prvom mieste ministerstvo hospodárstva. Práve ono má totiž navrhovanými zákonmi stimulovať priemysel a ostatné časti hospodárstva tak, aby sa do záchytnej siete MPSVaR SR vošlo čo najmenej takých, ktorí prácu nemajú. Iste, nie je to jednoduché. Prinajmenšom sa však môžeme poučiť z chýb ostatných krajín a vyvarovať sa ich, resp. prevziať to pozitívne.