Námorník a zlatokop

Pred 125 rokmi sa narodil človek, ktorého dielo nás dodnes fascinuje, ktorého knihy nechýbajú v žiadnej knižnici. Prežil búrlivý, zaujímavý život, no jeho politické postoje sú rovnako zaujímavé. Napriek averzii Američanov voči socialistickým ideám sa stal azda najpopulárnejším americkým spisovateľom.

Meno Jack London v nás vyvoláva predstavy nielen romantickej Aljašky, diaľav oceánov, tvrdých chlapov, ale aj života najbiednejších v najbohatšej krajine sveta.

Narodil sa 12. januára 1876 v San Franciscu. Jeho otcom bol potulný "profesor" astrológie a socialista William Chaney, no adoptoval ho manžel jeho matky, poľnohospodársky a továrenský robotník John London. Rodina Londonovcov žila v najbiednejšej časti San Francisca, v Oaklande. Vystriedali niekoľko bytov, ktoré sa nedali nazvať inak ako brlohy. Jack London neskôr spomína: "Nemal som žiadne detstvo. Od čias, keď som nepoznal iné volanie, iba volanie svojho žalúdka, keď je to volanie iba najnástojčivejšie: hlad, nič len hlad."

Námorník, robotník, tramp

Už ako dieťa musel ťažko pracovať, predával noviny a neskôr drel za neľudských podmienok v továrňach. Alkohol sa mu stal spoločníkom už v detskom veku. Stal sa pirátskym lovcom ustríc, no neskôr pracoval v prístavnej polícii a pokutoval čínske šalupy a grécke škunery za ich nedovolený výlov.

Sedemnásťročný sa stal námorníkom, najprv lovcom tuleňov v Beringovej úžine, neskôr ako kormidelník pristával v Kórei, Japonsku, pri brehoch Sibíri. Vo voľnom čase na lodi čítal a dopĺňal si chýbajúce vzdelanie. Už v tomto období mu v sanfranciských novinách vyšla prvá črta Tajfún pri brehoch Japonska.

Vrátil sa do Ameriky, kde bola hospodárska kríza. Nakladal uhlie v elektrárni, no zápästie mu opuchlo tak, že si ho musel ešte rok obväzovať. Inú prácu si nenašiel a stal sa z neho železničný tulák - tramp. Spoznával vydedencov spoločnosti, nezamestnaných tulákov. V roku 1894 sa zúčastnil na pochode nezamestnaných vo Washingtone. Zatkli ho a odsúdili pre potulku.

Cesta k socialistickému hnutiu

Po návrate z väzenia sa rozhodol radikálne zmeniť svoj život. Ako devätnásťročný sa v Oaklande zapísal na vyššiu strednú školu. Do rúk sa mu dostali diela utopických socialistov Sant-Simona, Fouriera, Proudhona. Svoj názor na nich vyjadril slovami: "Utopickí socialisti pripravili pôdu pre revolúciu, no neboli schopní nájsť prostriedky, ktorými by sa dala revolúcia do pohybu, aby sa uskutočnilo socialistické štátne zriadenie; uspokojili sa tým, že páni dajú robotníkom socialistické zákony z kresťanskej lásky a dobrej vôle."

Jack London vstúpil do Socialistickej strany. S touto stranou spojil celý svoj život, vystúpil z nej len krátko pred smrťou. Ihneď po vstupe však zistil, za čo amerických socialistov neustále kritizoval, že to boli zväčša teoretici, ktorí iba snívali o sociálne spravodlivej spoločnosti.

Po prečítaní Marxovho a Engelsovho Komunistického manifestu si do svojho zápisníka napísal: "Celé dejiny ľudstva sú odpradávna dejinami zápasu medzi vykorisťovateľmi a vykorisťovanými. Dejiny týchto triednych bojov sú práve tak dokladom ekonomického vývoja civilizovanej spoločnosti, ako sú Darwinove štúdie dokladom vývoja človeka z nižších druhov. Zavedením industrializácie a koncentrácie kapitálu sa dospelo k vývojovému štádiu, keď sa vykorisťovaní nemôžu vymaniť spod útlaku vládnucej vrstvy inak, než keď celé ľudské spoločenstvo raz a navždy vykorisťovanie zlikviduje."

Zlatokopom na Aljaške

12. marca 1897 sa začína najväčšie životné dobrodružstvo Jacka Londona. Po objavení zlata v Klondike, ktorý patril Kanade, sa zlatá horúčka preniesla aj na Aljašku. London sa ocitol medzi tvrdými chlapmi, dobrodruhmi z celého sveta.

Za necelý rok prežil hotové peklo. Prešiel v mraze desiatky kilometrov, splavoval divoké rieky, zápasil o holý život v nedostupných horách. Ako zlatokop bol neveľmi úspešný, no nazbieral materiál pre svoje diela, ktoré sa stali svetovými bestsellermi.

V roku 1898 sa vrátil do Kalifornie. V roku 1900 mu vyšla zbierka poviedok Syn vlka. Táto kniha mala priaznivý ohlas nielen u čitateľov, ale aj literárnych kritikov. V tom istom roku sa London oženil s Bessie Maddernovou, no o päť rokov sa s ňou rozviedol. Mali spolu dve dcéry. Do života mu vstúpila nová žena, Charmain Kittredgová. Životom ošľahaný London nezbadal dôležitú okolnosť. Český psychiater Miroslav Plzák napísal, že Charmain bola klasickým prípadom hysterky, typom ženy, ktorá si síce dokáže svojou nehou a prítulnosťou získať muža, no neskôr mu zo života urobí strašné peklo.

Autor bestsellerov a politik

V roku 1900 sa London naplno pustil aj do práce pre Socialistickú stranu. Ako jej kandidát sa uchádzal v roku 1901 o funkciu oaklandského starostu. Získal však iba 254 hlasov. Dodnes totiž väčšina Američanov verí, že žije v krajine neobmedzených možností, kde sa z kamelota môže stať milionár a že socialisti ich chcú o túto šancu pripraviť.

Svoju životnú filozofiu London postavil na dôkladnom štúdiu štyroch popredných mysliteľov 19. storočia: Darwina, Spencera, Marxa a Nietzscheho. Spencer bol najmä teoretik pokroku spoločnosti, ktorý mal veľký vplyv na britských fabiánskych socialistov. Marxa London obdivoval, no nezdieľal názor, že iba jeho učenie má byť teoretickým základom socialistického hnutia. Takisto obdivoval odporcu socializmu Nietzscheho pre jeho neľútostnú kritiku súčasnej spoločnosti a náboženstva. Vo svetovom socialistickom hnutí mu chýbali silné hrdinské osobnosti, ktoré vykresľoval šialený nemecký filozof. Tie sa však objavili až po Londonovej smrti. Čo by povedal na Tita, Maa, Castra, či Guevaru?

V roku 1902 London odišiel ako vojnový korešpondent do južnej Afriky. Búrska vojna sa však medzičasom skončila, a tak po nejaký čas ostal v Londýne. Život tých najbiednejších vo svetovej metropole zanechal u životom ošľahaného Londona otriasajúci dojem. Svoje zážitky popísal v knihe Ľudia z priepasti.

London publikoval i v americkej socialistickej tlači. V časopise Comrade mu vyšiel článok Ako sa zo mňa stal socialista. V International Socialistic Revue uverejnil sériu článkov. Keď písal pre socialistickú tlač, nebral žiadne honoráre. V krajine mal aj úspešné prednášky, ktorých text potom vydal v knihách Triedny boj a Štrajkokaz. V tomto období vyšli i jeho dva najslávnejšie romány - Volanie divočiny a Morský vlk.

Posledné dobrodružstvo

Keď mal okolo tridsiatky, vyšiel mu ďalší slávny román Biely tesák. So ženou Charmain vyplával na vlastnej jachte do oblasti Pacifiku. Na ostrove Waikiki sa naučil plávať na doske v búrlivom morskom príboji. Na ostrove Molokai navštívil povestnú kolóniu malomocných. Plavil sa aj na Fidži, Šalamúnske ostrovy, Nové Hebridy a na Novú Guineu. O svojich dojmoch napísal osem kníh.

V roku 1907 mu vydali dnes nespravodlivo zabudnutú knihu Železná päta. Francúzsky spisovateľ Anatol France v predhovore napísal: "Jack London mal dar vidieť to, čo väčšine ľudí ostáva skryté, mal vedomosti, ktoré mu umožňovali predvídať čas... Strašná dráma, ktorú nám v duchu umožňuje prežívať v Železnej päte, sa ešte nestala skutočnosťou, ale nevieme, či, kde a kedy sa splní proroctvo amerického žiaka Karla Marxa."

Čo je obsahom románu Železná päta? Po Druhej svetovej vojne v časti našej planéty zvíťazil socializmus. USA sa však podarí socialistické režimy zvrhnúť a na celej planéte nastoliť diktatúru monopolov, ktorá "železnou pätou" drví každý odpor. Napriek tomu po nejakom čase socializmus znova zvíťazí a archeológovia nájdu nedokončený rukopis, ktorý je obsahom románu. Vodca amerických socialistov Everhard v tejto knihe hovorí: "Utrpeli sme strašnú porážku, no nie navždy. Mnohé sme sa naučili. Zajtra revolúcia vypukne znova. Oveľa silnejšia svojou skúsenosťou a kázňou."

Kríza, alkohol, úspechy

V tomto období vychádza takisto román Martin Eden, kde sú zreteľné autobiografické prvky. Zlovestný je však jeho koniec: hrdina spácha samovraždu...

V roku 1909 sa začína krízové obdobie v Londonovej tvorbe. V roku 1910 mu vychádza menej úspešný román Elam Ohnivák, no kniha Dobrodružstvo je už vyslovene neúspešná. Pracuje ďalej, vychádzajú mu knihy Keď sa boh smeje, Plavba na lodi Snark, Príbehy južných morí.

Vtedy mu zomiera už druhé dieťa. London hľadá útechu v práci, no i v alkohole. Podľa spomienok výčapníka Billyho Hilla, ktorý Londona obsluhoval v bare Overtin, "Jack zniesol toľko alkoholu, ako nikto iný, koho som poznal, ale nikdy sa neopil. Vždy sa držal vzpriamene a správal sa dôstojne. Keď mal dosť, tak to nechal. Vždy bol dobrosrdečný a veselý." To už neskôr nebola pravda. Možno sa v ňom ozvala krv jeho írskych predkov, možno spomienky z mladosti. Začína vyvolávať bitky a biť sa tak, ako za starých čias v prístavných krčmách, na Aljaške, v londýnskych brlohoch.

Posledným jeho veľkým dielom je kniha Majster alkohol, kde nám umožňuje nahliadnuť do hlbín svojej duše. Je to dojemná a zároveň strašná spoveď alkoholika, ktorý sa ocitol v situácii, z ktorej niet úniku. V tejto knihe popisuje nielen svoje zážitky, ale i spoločenské dôsledky alkoholizmu. Dnešným jazykom povediac, London dokazuje, že alkohol je "tvrdá droga". Jediný prostriedok na odstránenie tejto pliagy vidí v prohibícii.

V tomto krízovom období, v roku 1913, je London najlepšie plateným a jedným z najznámejších spisovateľov na svete. Jeho knihy a poviedky vychádzajú v Rusku, Francúzsku, Nemecku, Švédsku, Nórsku, Holandsku, Poľsku, Španielsku, Taliansku, v Čechách a prekladajú ich aj do novohebrejčiny.

V poslednej fáze jeho života, v rozmedzí rokov 1915 až 1916, vychádzajú jeho romány Tulák po hviezdach, Červený mor, Malá pani veľkého domu a zborník noviel Tasmanove korytnačky. Hoci London cíti, že sa už vypísal, že nemá čo nové povedať, píše, pretože písanie bolo preňho životom.

Zbohom strane, nie však ideám

V poslednom období života London prepadáva ťažkým depresiám, cíti sa na pokraji síl. V marci 1916 vystupuje zo Socialistickej strany. V liste, kde svoj čin odôvodňuje, píše: "Vystupujem zo socialistickej strany, pretože nebojuje s dostatočným zápalom a nekladie potrebný dôraz na triedny boj. Stal som sa kedysi členom pôvodnej, revolučnej, spurnej a bojovej Socialistickej robotníckej strany. Bol som vychovaný v triednom boji a som presvedčený, že keby robotnícka trieda bojovala sama, keby sa nikdy nezmierila a nespolčila s nepriateľom, mohla by si vydobyť slobodu. Pretože však v posledných rokoch socializmus v Spojených štátoch neustále smeruje ku kompromisom, nemohol by som sa vyrovnať so svojím svedomím, keby som zostal členom strany, a preto z nej vystupujem."

22. novembra 1916 Jack London zomrel. Na podlahe našli dve prázdne ampulky označené morfiumsulfát a atropinsulfát. Na nočnom stolíku ležal písací blok s výpočtom smrteľnej dávky týchto drog, ktoré si Jack London sám vpichol. Mal iba štyridsať rokov. Chcel ostať večne mladý a žiť naplno. Napísal: "Nehanbím sa za svoj život. Nech už bol akýkoľvek, bol môj!" Iné jeho slová možno považovať za vlastný nekrológ: "V dospelom veku sa nevzdávam presvedčenia, že život je zábavný a napínavý. Mal som v živote šťastie, málokto zo stámiliónov príslušníkov mojej generácie mal v živote také šťastie ako ja a napriek tomu, že som si v živote veľa vytrpel, predsa som len toho veľa prežil, veľa videl a veľa precítil. Toľko toho nebolo dopriate priemerným ľuďom."

Autor (1964) je publicista